OpenDemocracy Russia
(Veľká Británia), 20.09.2011
V parlamentných voľbách 4. decembra sa popri vládnucej strane Jednotné Rusko bude o kreslá uchádzať aj niekoľko takzvaných ‘systémnych’ opozičných strán, t.j. takých, čo spĺňajú požiadavky Zákona o politických stranách (jednou z nich je minimum 45 000 členov). V súčasnosti sú v Dume zastúpené tri takéto strany: Komunistická strana, Spravodlivé Rusko a Liberálnodemokratická strana Ruska. Ďalšie tri opozičné strany, Pravá Vec, Jabloko a Patrioti Ruska sa v posledných voľbách do parlamentu nedostali a ako vysvetľuje Grigorij Golosov, namajú veľkú šancu uspieť ani tohto roku, keďže systém je nastavený tak, že z formálnych príčin môžu kedykoľvek prísť o registráciu. Ministerstvo spravodlivosti môže rozhodnúť, že určitá strana už nemá dostatočný počet členov a nespĺňa zákonné požiadavky – pri previerkach sa napríklad môže ukázať, že niektorí členovia strany nie sú plnoletí, nežijú alebo nebývajú na uvedenej adrese. A keďže na zozname 45 000 ľudí sa istotne nájde isté množstvo takých, čo spadajú do jednej z týchto kategórií, žiadna strana sa nemôže cítiť celkom bezpečne. (…) Ministerstvo spravodlivosti okrem toho ovláda aj vnútorné záležitosti strany, keďže kontroluje spôsobilosť straníckych orgánov. Ak sa pracovníci ministerstva rozhodnú, že sa na straníckom zjazde nedodržali pravidlá, napríklad že pri voľbách boli porušené dáke formality alebo že zjazd bol nesprávne zvolaný, stranícke orgány zvolené na zjazde môžu vyhlásiť za nespôsobilé. (…) Voľby v Rusku sú organizované takým spôsobom, že žiadna strana si nemôže byť istá, že prekoná mimoriadne vysoký 7-percentný volebný prah. Väčšina ľudí je presvedčená, že falšovaním pri voľbách možno ‘presunúť’ 5-10 percent hlasov od jednej strany k druhej. Z týchto dôvodov sú ruské ‘systémne’ opozičné strany mimoriadne náchylné ku kompromisom s vládou. Prejavuje sa to tým, že nie sú ochotné kritizovať vládnych predstaviteľov ani ich politiku, ako aj vo výbere kandidátov.
Podľa Golosova táto situácia vedie k tomu, že jednotlivé strany podporuje len malé množstvo ľudí a že väčšina voličov je voči nim nastavená nepriateľsky. Práve preto je pre Kremeľ ‘systémna’ opozícia taká výhodná: voliči nemusia volič Jednotné Rusko preto, že ho majú radi ale preto, že ostatné strany majú radi ešte menej. V Rusku platia také pravidlá hry, že takmer nikto nemá rád ‘systémnu’ opozíciu. Grigorij Golosov nakoniec rozoberá niekoľko možných predvolebných stratégií, ku ktorým by sa mohla uchýliť ‘systémna opozícia’ ako aj opozičné strany, ktoré nemajú šancu uspieť vo voľbách. Dospieva k názoru, že najlepšou stratégiou spolupráce pre súčasnú opozíciu nie je koordinácia, ale ‘spoločný postup’ aký bol súčasťou demokratickej transformácie v Chile a Južnej Kórei. Táto stratégia politickým aktérom umožňuje zachovať si autonómiu a kritický postoj k partnerom a súčasne aj usilovať o spoločné dobro a vyhýbať sa krokom, ktoré by tento výsledok ohrozili. A keďže výsledok rovnako výhodný pre všetkých môžu dosiahnuť tak, že čo najviac poškodia politický monopol, prakticky by sa to malo prejaviť tým, že by ‘nesystémna’ opozícia mala vyzvať všetkých, aby 4. decembra hlasovali za ktorúkoľvek stranu okrem Jednotného Ruska.
Ešte v OpenDemocracy Russia: Anna Krasnova v reportáži zo Samary opisuje, ako developeri ničia historické budovy na ruskej provincii; Jelena Strečnikovova referuje o vyľudnených dedinách, kam ľudia z mesta chodievajú už len na prázdniny a filmový režisér Andrej Končalovskij vidí v dedičstve nevoľníctva korene súčasnej ruskej vertikály moci.