Foto: Liu Jin / AFP / Getty Images
Provincia Junan na juhozápade Číny je už dlhé roky miestom, kadiaľ utekajú Číňania, túžiaci po živote v zahraničí. Cez hranice sa tam dá prešmyknúť po súši, cez nedotknuté lesy, alebo sa dolu prúdom po rieke Lancang, kým sa z nej nestane Mekong, ktorý sa kľukatí cez Mjanmarsko, Laos, Thajsko a Vietnam.
Preto sa ma zakaždým, keď som sa ocitol v tejto krajine, kde sa v slnku ligoce červená pôda, zmocnil nepokoj a fantázia mi začala pracovať na plné obrátky. Veď po tom, ako som v básni odsúdil brutálne potlačenie študentských protestov roku 1989 a odsedel si za to štyri roky vo väzení, mi už 16 krát odmietli povolenie opustiť Čínu.
Cítil som veľké pokušenie. Nezáleží na tom, či máte pas alebo vízum. Dôležité je len, koľko peňazí v hotovosti máte vo vrecku. Odhodíte mobil, prerušíte všetok kontakt s vonkajším svetom a vkradnete sa do dediny, kde bez problémov nájdete roľníka či pašeráka ochotného pomôcť. A keď sa dohovoríte na cene, vyvedú vás z Číny tajným chodníčkom, ktorý nepoznajú ľudia ani duchovia.
Až do začiatku tohto roku som odolával nutkaniu utiecť. Naopak, bol som rozhodnutý ostať v Číne a ďalej dokumentovať životy ľudí na najnižších priečkach spoločnosti. Potom arabský svet zaliala vlna protestov a v internete sa začali objavovať výzvy k podobným pouličným protestom v Číne. Vo februári a v marci sa každú nedeľu popoludní v frekventovaných komerčných a turistických centrách začali schádzať pokojné zhromaždenia. Vláda v panike nasadila v celej krajine mocenské páky. Vojaci, preoblečení do civilu začali strážiť ulice s puškami a zatýkať každého, kto vzbudil ich podozrenie.
Cenzúra začala škrtať akúkoľvek zmienku o tuniskej Jazmínovej revolúcii (ba dokonca aj slovo jazmín) v textových správach a vyhľadávacích programoch. Polícia začala robiť záťahy na ľudskoprávnych aktivistov – právnikov, spisovateľov a umelcov. Aktivistu Liu Žian-bina, ktorý si už odsedel deväť rokov vo väzení za svoju účasť pri zakladaní Čínskej demokratickej strany, odsúdili na ďalších 10 rokov. V apríli zmizol umelec Ai Wei-wei a odkedy ho v polovici júna prepustili, žije pod prísnym dohľadom.
Som spisovateľ starej školy, málokedy surfujem po internete a arabskú jar som jednoducho prepásol. No to, že som stál bokom ma neochránilo pred policajným perzekvovaním. Keď sa štátna bezpečnosť dozvedela, že mi majú vyjsť knihy v Nemecku, Taiwane a Spojených štátoch, začali ma pravidelne navštevovať a telefonovať mi.
Policajti, ktorí ma mali na starosti, sa v marci usalašili pred mojim bytom a začali dohliadať na moje každodenné aktivty. „Vydávaním kníh na Západe porušujete čínske zákony,“ povedali mi. „Vaše väzenské pamäti poškvrňujú povesť čínskeho väzenského systému a kniha ‚Boh je červený‘ skresľuje náboženskú politiku strany a propaguje podzemné cirkvi.“ Povedali mi, že ak nevypoviem zmluvu so západnými vydavateľmi, musím počítať s právnymi následkami.
Potom prišla pozvánka od Salmana Rushdieho zúčastniť sa festivalu PEN World Voices (Hlasy sveta) v New Yorku. Okamžite som sa spojil s miestnymi úradmi a požiadal o povolenie vycestovať z Číny; kúpil som si aj letenku. No deň predtým ako som mal odcestovať ma polícia pozvala „na čaj“, kde mi oznámili, že mi povolenie zamietli. Ak budem trvať na ceste a vyberiem sa na letisko, oznámil mi policajt, zariadia, že zmiznem ako Ai Wei-wei.
Pre spisovateľa, najmä ak chce vypovedať o tom, čo sa deje v Číne, sloboda prejavu a sloboda publikovať znamená viac než sám život. Môj dobrý priateľ, laureát Nobelovej ceny Liu Žiao-po, za svoju tvorbu a politické aktivity zaplatil ťažkú cenu. Nechcel som ísť v jeho stopách. Nemal som najmenší úmysel vrátiť sa do väzenia. A nechcel som ani stať „symbolom slobody“ pre ľudí na druhej strane vysokých väzenských múrov.
Vedel som, že budem môcť slobodne písať a publikovať len ak sa dostanem z tohto obrovského a neviditeľného väzenia zvaného Čína. Pokladám za svoju zodpovednosť oboznámiť svet so skutočnou Čínou, ktorá sa skrýva za ilúziou ekonomického rozkvetu – Čínou, ľahostajnou voči vzmáhajúcej sa nespokojnosti obyčajných ľudí.
So svojím plánom som sa nikomu nezdôveril. Porušil som svoju obvyklú rutinu a nepožiadal som svojich strážcov o povolenie. Namiesto toho som si zbalil trochu oblečenia, čínsku píšťalu, tibetskú zvonivú misu a dve najvzácnejšie knihy, „Záznamy veľkého historika“ a „Ja Čing“. Potom, keď sa polícia nedívala, som sa vzdialil z domu a odcestoval do Junanu. Hoci tam vládla pekelná horúčava, cítil som sa ako potkan v zime, utajený a šetriaci energiu. Väčšinu času som trávil s ľuďmi, žijúcimi na uliciach. Vedel som, že keď sa budem obzerať okolo seba, jedného dňa sa dostanem von.
Mal som so sebou pas a platné víza do Nemecka, Spojených štátov a Vietnamu a nakoniec som sa vydal na cestu. Podal som správu priateľom na Západe, s ktorými som si útek naplánoval a vypol som mobil. O niekoľko dní neskôr som sa dostal do malého pohraničného mesta, odkiaľ bolo vidieť Vietnam na druhej strane prudko tečúcej rieky. Miestny pomocník mi povedal, žeby som mohol niekomu zaplatiť, aby ma tajne previezol na druhú stranu, ja som však odmietol. Mal som platný pas. Rozhodol som sa prejsť cez hraničný prechod na moste.
Pred útekom mi môj pomocník našiel ubytovanie v hoteli blízko hranice. Cez noc sa niekoľkokrát spustil lejak a medzitým som spal nepokojným snom. Preľaknutý som sa zobudil na to, že niekto klope na dvere. Vonku sa v daždi triasla prostitútka a prosila ma, aby som ju prichýlil. Bolo mi jej ľúto, ale nemohol som jej pomôcť.
Druhého júla o desiatej hodine predpoludním som prešiel necelých sto metrov k hraničnému prechodu, pripravený na najhoršie, no stal sa zázrak. Pohraničník skontroloval môj pas, chvíľu na mňa civel a potom doň vrazil pečiatku. Bez prestávky som docestoval až do Hanoja, tam som nasadol na lietadlo do Poľska a potom do Nemecka. Ráno 6. Júla ma na letisku Tegel v Berlíne privítal môj vydavateľ Peter Sillem: „Bože môj, bože môj!“, zvolal. Bol hlboko dojatý a nechcelo sa mu veriť, že som naozaj v Nemecku. Pred letiskom som sa nadýchol čerstvého vzduchu a slobody.
Hneď ako som sa ubytoval som zavolal svojej rodine a priateľke. Už ich vypočúvali. Správa o mojom úteku sa rýchlo rozšírila. Kamarát maliar, mi povedal, že bol na návšteve u Ai Wei-weia, ktorého ešte stále prísne sledujú. Keď mu môj kamarát spomenul, že som sa záhadným spôsobom ocitol v Nemecku, starému Aiovi sa rozšírili zreničky. „Naozaj? Naozaj? Naozaj“? zrúkol neveriacky.