Je máj 1968. Nie som v Paríži, ale o 9 500 kilometrov ďalej, v Los Angeles, kde pôsobím ako asistent na University of California UCLA.
Foto: Peter Marlow
Po príchode do Venice, mestečka na pláži, kde som si prenajal byt, som svedkom scény ako z biblických čias. Kam oko dovidí, je pláž posiata pestrofarebnými, hoci zanedbanými a strapatými ľuďmi v dlhých róbach. Vzduch je presýtený zápachom marihuany. Na chodníku za plážou parkuje rad policajných áut a v každom sedí policajt s puškou vystrčenou z okna. Vo vzduchu visí hrozba. V tento deň som sa po prvý raz zoznámil s marihuanou a so slovom hippies. V tom čase bolo toto slovo v Británii takmer neznáme.
Radikáli v Európe boli tradičného razenia. Boli to rozvášnení študenti a ich radikalizmus nemal hlboké korene. Zato v Kalifornii, ak ste chceli byť radikálom, museli ste mať radikálny postoj ku všetkému.
Poznal som istého profesora matematiky, zošnurovaný typ s košeľou pozapínanou do posledného gombíka, s nakrátko ostrihanými vlasmi a prosperujúcou rodinkou. Na niekoľko mesiacov zmizol z areálu univerzity. Jedného dňa som sa vybral na seminár a na kopci oproti mne sa zrazu objavila kristovská postava. Plavé vlasy mu siahali po plecia, vo vetre mu viala dlhá brada a róba. Spoznal som ho, až keď sa pri mne pristavil a pozdravil ma. Vykašľal sa na matematiku, odišiel z univerzity, opustil ženu a deti a presťahoval sa do púšte v Novom Mexiku, kde pracoval ako remeselník v komúne.
Bolo to obdobie spoločenských hnutí. Rok 1968 vychádzal z hnutia za občianske práva na juhu Spojených štátov, ktoré sa začalo niekoľko rokov predtým, ako i z hnutia za slobodu prejavu v Berkeley. Tie sa zas zlúčili s hnutím proti vojne vo Vietname, ktorá pre mnohých radikálov bola katalyzátorom.
Radikáli mali tiež kontakty s hipíkmi, hoci väčšina hippies bola proti akémukoľvek druhu moci a autority. Našli sa aj maoisti, ich vplyv bol však podstatne menší než v Európe. A potom tu ešte boli Čierni panteri a iné disidentské černošské skupiny, niektoré konvertovali na islam. A, samozrejme, tu bol feminizmus, oveľa univerzálnejší než dovtedy. Feminizmus bol skôr výhonok roku 1968 než jeho súčasť. Časť feministiek nového typu sa radikalizovala práve preto, lebo revolúciu podľa nich rozpútali muži a pre mužov.
O desať rokov neskôr mi prišiel list od profesora matematiky, ktorý medzitým prešiel úplnou zmenou názorov. Vrátil sa k žene a do svojho starého domu, k pôvodnému účesu a tradičnému oblečeniu a uchádzal sa o miesto na tej istej katedre. Čím to je, že celý ten radikalizmus a obrovské nádeje roku 1968 sa rozplynuli takmer tak rýchlo ako vznikli? Príčiny sú rovnako rôznorodé ako samotný úkaz roku 1968. Koniec vojny vo Vietname zbavil ľudí jedného z kľúčových motívov disidentstva. Čiernych panterov zničila spravodlivými i menej spravodlivými prostriedkami štátna moc. A čo sa týka hippies, mnohé z ich súkromných a spoločenských experimentov stratili príťažlivosť. Sexuálne vykorisťovanie pokračovalo v mene voľnej lásky, drogy sa stali zdrojom závislosti namiesto cesty k oslobodeniu ducha.
Hnutie roku 1968 navyše bojovalo proti mnohým veciam, bez ktorých sa žiadna slušná spoločnosť nezaobíde. Stavalo sa proti byrokracii, ale istá miera byrokracie je v dnešnej komplexnej spoločnosti nevyhnutná. A žiadna spoločnosť nemôže fungovať len na základe práv.
Tým hlavným, čo rok 1968 prežilo, je feminizmus, a to preto, že nebol jeho súčasťou, ale že ho rok 1968 vyvolal. V roku 1968 nezohrali úlohu len samotné hnutia, ale tiež silné podzemné prúdy spoločenských zmien, ktoré sa začali koncom päťdesiatych rokov a ktoré sa v hnutiach roku šesťdesiateho ôsmeho odzrkadlili. Plnú silu týchto zmien cítime dodnes a dodnes sa s nimi snažíme vyrovnať. Patria k nim zmeny v charaktere rodinného života, v ktorom manželstvo hrá menšiu rolu a dôraz sa kladie viac na kvalitu vzťahov (a na sex); masový nástup žien na pracovný trh; nižšia pôrodnosť a príchod “vysoko ceneného dieťaťa”; skutočnosť, že životný štýl sa prestal dediť, ale každý si ho musí zvoliť sám; a že ľudia nepristupujú k inštitúciám a jednotlivcom s automatickou úctou a podriadenosťou.
Bolo by nesprávne pripisovať tieto zmeny len roku 1968, ten z nich hlavne ťažil. Z tohto hľadiska je tento rok obklopený aurou, ktorú si vlastne nezaslúži. Pravičiari sa takisto mýlia, keď rok 1968 vinia zo všetkých súčasných nerestí. Napriek tomu musím rok 1968 obdivovať. Oslobodenie, ktoré priniesol, bolo síce falošné, ale vo svojich najlepších chvíľach kreatívne spochybnilo veci, ktoré pokladáme za samozrejmé.