The New York Times
(USA), 10.09.2011
Popri správach o teroristickom útoku, ktorý údajne al-Kájda plánuje uskutočniť v New Yorku či Washingtone na desiate výročie 11. septembra New York Times prináša záplavu článkov o 11. septembri a o celom uplynulom desaťročí s bohatou foto- a videodokumentáciou World Trade Center pred a po teroristickom útoku (tu a tu), spomienkami na tragický deň, analýzami boja proti teroru a ľudských i ekonomických následkoch v Spojených štátoch.
V nedeľnom magazíne si bývalý šéfredaktor New York Times, Bill Keller spytuje svedomie, hľadajúc odpoveď na otázku, či sa mýlil, keď sa po 11. septembri pridal na stranu zástancov vojny v Iraku a konštatuje: Je dobre, že sa svet zbavil Saddáma Husajna. No dnes, keď je jasné, že informácie o hrozbe, ktorú predstavoval boli prehnané a že cena, akú sme zaplatili v premárnených irackých a amerických životoch nám nepriniesla dôveru v budúcnosť Iraku a ani neposunula dopredu boj o slobodu inde na svete si myslím, že Operácia Sloboda Iraku bola kolosálnou chybou. Je ťažšie povedať, či bola chyba aj to, že som v tom čase vyslovil podporu okupácii Iraku. Nemohol som predpovedať, že vojnu až tak zbabreme, no už vtedy bolo jasné, že nám chýba jasný plán postupu po okupácii, a že najvyššie kruhy k tejto veci pristupujú s hanebnou aroganciou. Nemohol som vedieť, nakoľko zlé sú spravodajské informácie, bolo však jasné, že Biely dom a Pentagon sú tak rozohnení, že si nebudú všímať žiadne dôkazy, ktoré nezapadajú do ich plánu. (…) Chcel som však stáť na strane skutkov, nestačilo mi stáť bokom. (…) Zlá žurnalistika sa dá napraviť len lepšou žurnalistikou. Reportéri The New York Times napravili to, čo spôsobili ich dôverčivé články spred vojny analýzami pochybných spravodajských materiálov a odvážnym, neodbytným a názorným spravodajstvom z vojny a z okupácie. To, čo v NYT vyšlo však vrhá veľký tieň. Roky sme uverejňovali reportáže (a v menšej miere aj komentáre), ktoré zdôrazňovali nebezpečenstvo, prichádzajúce z Iraku a tým sme sa vystavili podozreniu, najmä zľava, že nie sme dôveryhodní. (…) Posledná veľká udalosť, ktorej sme sa venovali pod mojím vedením ako šéfredaktora bolo povstanie v Líbyi. Nemala celkom rovnaké obrysy, ale aj tu sme mali do činenia s etablovaným, groteskným vodcom; s ekonomikou založenou na rope; s rozdelenou arabskou spoločnosťou a s mrakom dezinformácií. Tento raz sme sa všetci – prezident, verejnosť a tlač – týmto svinčíkom preberali opatrnejšie a zvažovali sme nutkanie postaviť sa za slobodu proti cene, ktorú by sme zaplatili, keby sme sa stali súčasťou drámy, ktorej celkom nerozumieme. Je to opatrnosť krajiny, ktorá sa v dnešných časoch cíti väčšmi ohrozená vlastnou ekonomikou než zahraničným nepriateľom. No pre niektorých z nás je to aj ťažko zaplatené ponaučenie z Iraku.
Baghdad v marci 2003, po okupácii, ale ešte pred pádom. Foto: Alexandra Boulat / VII
Slate
(USA), 01. – 08.09.2011
Aj internetový časopis Slate si sériou článkov pripomína udalosti a dozvuky 11. septembra. Christopher Hitchens je aj po desiatich rokoch presvedčený, že 11. septembra sme boli svedkami číreho zla a že sa nemýlil, keď sa jednoznačne postavil na stranu polície a vojska, napriek všetkému zlu, ktorého sa Američania dopustili v Guantáname či vo väzení Abú Ghrajb. Tým, čo veria rôznym konšpiračným teóriám ako aj morálnym relativistom, pre ktorých je Guantánamo novým Gulagom, odpovedá: “Vysvitlo, že problém je komplikovanejší než jednoduché riešenia, aké presadzujú teokratickí fanatici. No napriek tendencii k eufemizmom a k vykrúcaniu niektoré prosté pravdy ešte stále platia. Medzi iným: popieranie holokaustu je v skutočnosti zamaskovaná forma schvaľovania holokaustu. Fatwa proti Salmanovi Rushdiemu bola priamou a smrteľnou výzvou slobode vyjadrovania a nie stretom medzi tradičnou vierou a fundamentalistickým vyznávaním slobody prejavu. Masové vraždenie v Bosne a Hercegovine nebolo náhodným dôsledkom starodávnej nenávisti, ale premysleným plánom vyhladiť moslimské obyvateľstvo. Režimy Saddáma Hussajna, Kim Čong-ila a Mahmúda Ahmadinedžáda si plne zasluhujú nálepku režimov zla. A pred desiatimi rokmi na Manhattane, vo Washingtone a Shanksville, Pensylvannia, skutočne došlo k priamej konfrontácii s totalitnou myšlienkou v jej najkrutejšej a neprikrášlenej podobe. Tento boj by nás mal zoceliť a posilniť do ďalších bitiek, v ktorých bude treba popierať veľkú lož.”
Dvanásteho septembra bude na mieste, kde stáli dvojičky, odhalený pamätník podľa návrhu architekta Michaela Arada a záhradného architekta Petera Walkera. Witold Rybczynski si ho bol so zmiešanými pocitmi pozrieť: “Je ťažké nespomenúť si na iný abstraktný pamätník, ktorý vytvoril neznámy výherca konkurzu: pamätník veteránov z Vietnamu. Projekt Maye Linovej charakterizovali ako pochmúrnu hrobku; no postupné stúpanie, nasledujúce po ponorení do akéhosi podsvetia, má zvláštny upokojujúci účinok a chronologicky usporiadané mená v sebe nesú prísnu poéziu. Nič upokojujúceho však nie je v pohľade do obrovskej jamy – lepšie povedané, do dvoch jám – pamätníka 9. septembra, kde voda nekonečne padá a mizne v bezodnej čiernej diere. Hlavný pocit, ktorý som si odtiaľ odniesol bol pocit beznádeje.”
V Slate si ďalej môžete pozrieť aj nezabudnuteľné zábery, na ktorých fotografi časopisu Life zvečnili udalosti dňa, zatiaľ čo v britskom Guardiane Jonathan Jones rozoberá význam kontroverznej fotografie Thomasa Hoepkera: jeho objektív zachytil skupinku ľudí v Brooklyne, ktorí sa zdanlivo bezstarostne bavia, zatiaľ čo oproti na Manhattane padajú dvojičky. Sám autor sa rozhodol uverejniť ju až po piatich rokoch, dnes však podľa mnohých najviac vypovedá o tom, čo sa stalo 11. septembra 2011.
Foto: Thomas Hoepker / Magnum
The New Yorker
(USA) 12.09.2011
V stĺpčeku, nazvanom When the Towers Fell (Keď padli dvojičky) šéfredaktor časopisu The New Yorker David Remnick analyzuje dlhodobé dôsledky atentátu z 11. septembra: “Toto desiate výročie predstavuje míľnik, no nie koniec. Je to chvíľa na spomínanie, úvahy a prehodnotenie. Po uplynutí desiatich rokov vzdávame hold húževnatosti, akú obyčajní ľudia prejavili tvárou v tvár príšernej skaze. Spomíname na tých, čo zahynuli i na tých, čo prežili, požiarnikov a policajtov, zdravotné sestry a lekárov a spontánnych dobrovoľníkov, na myriadu prejavov odvahy a dobroty. Po uplynutí desiatich rokov sa však nevyrovnávame len s násilím, ktoré nám spôsobil Usáma bin Ládin, ale aj s chybami, nesprávnymi závermi a násilím, ktoré priamo či nepriamo vyvolal – klamstvá vlády, nelegálne sledovane súkromných osôb, mimoriadne vydávanie (zajatcov), zintenzívnené vypočúvacie techniky, potápanie. (…) Desať rokov po atentáte sa ešte stále vyrovnávame s otázkami o sebe samých – s otázkou rovnováhy medzi slobodou a bezpečnosťou, túžbou podporiť oslobodzovacie hnutia v zahraničí a s tým, čo tejto túžbe bráni. Absolútnu odpoveď na tieto otázky poznajú len absolutisti.”
Foto: Christopher Anderson
Ešte v čísle: séria fotografií Christophera Andersona Po desiatich rokoch (Mesto spomienok).
Spisovateľka Zadie Smith, spomína na udalosti spred desiatich rokov z londýnskej perspektívy (celý text tu, slovenský preklad tu), zatiaľ čo Jonathanovi Safranovi Foersovi zlyhávajú slová, ktorými by svojmu malému synovi mohol vysvetliť, čo sa vtedy stalo: “Nedokážem to opísať. Nechcem to opísať, alebo na to proste nemám slovník.”
A stáli spolupracovníci odpovedajú na otázky New Yorkera o tom, ako prežívali 11. september 2001 a aké pocity v nich spomienka na tento deň vyvoláva dnes. Na otázku, či táto udalosť zmenila jeho život, Malcolm Gladwell odpovedá: “Povedal by som, že môj život zmenila viac americká reakcia na 11. september než 11. september sám. To isté pravidlo platí aj pri zemetrasení. Smrteľné nie je zemetrasenie, ale to, čo sa stane po ňom.”
The New Yorker si okrem toho pripomína desiate výročie 11. septembra aj mimoriadnym vydaním, e-knihou After 9/11 (majitelia elektronických čítačiek Kindle si ju môžu objednať tu), v ktorom reprodukuje všetky články z vydania z 24. 9. 2001, venované tragédii, od autorov ako John Updike, Jonathan Franzen, Aharon Appelfeld, Susan Sontag a Amitav Ghosh, a uvádza sériu nových článkov o následnom boji proti teroru.