Pri nešťastí zahynul aj slovenský hokejista Pavol Demitra. Foto: Reuters
Čím ďalej, tým častejšie sa ktokoľvek, kto sa ocitne na území Ruska, neustále vstávajúceho z kolien (nie je podstatné, či sa mu pošťastilo byť jeho občanom alebo či ho do našej vlasti priviedla prirodzená túžba po zárobkoch) môže stať postavou v gréckej tragédii, kde je človek bezbranný voči osudu a vôle bohov. Ibaže v Rusku funkciu osudu či boha hrá nejaký ničomník-podnikateľ a predajný štátny úradník. Jeden je ochotný nakúpiť do lietadla nekvalitnú pohonnú hmotu, nainštalovať tam amatérsky vyrobené súčiastky a zamestnať nekvalifikovanú posádku. Druhý za primeranú odmenu nad tým všetkým zatvára oči a dúfa, že sa to prepečie. Každý človek, bez ohľadu na to, aký je úspešný, hoci by bol aj hviezdou NHL, je pred týmto zväzom darebákov bezbranný. Kto žije v Rusku každý deň, nastupujúc do lietadla, auta či vlaku, vlastne čo tam, jednoducho aj kráčajúc po ulici, odovzdáva svoj život do rúk osudu. A o tomto práve vypovedá tragédia jaroslavskej Lokomotívy bez ohľadu na to, čo bolo jej konkrétnou príčinou.
Iste, žiadna krajina sa nedokáže vyhnúť leteckým katastrofám, ale len u nás ku katastrofám dochádza so šokujúcou pravidelnosťou. A rovnako pravidelne hlava štátu chmúri obočie, sľubuje, že vyšetrovanie vezme pod osobnú kontrolu, že nájde tých, čo sú zodpovední za nehorázny stav v leteckých spoločnostiach, vo vodnej či železničnej doprave (hodiace sa podčiarknuť). Mimochodom, líder národa sa chová prefíkanejšie. Aby ho nedávali do súvisu s ďalšou katastrofou a aby nepredviedol kompletnú impotentnosť moci, vybral sa na druhý koniec krajiny, kde druhý raz za týždeň otvoril ďalší plynovod.
Iróniou osudu (ako si tu nespomenúť na Sofokla s Euripidesom) jedno z najlepších hokejových mužstiev Ruska zahynulo práve v tom čase a na tom mieste, kde prebiehalo medzinárodné fórum, organizované kruhmi Dmitrija Medvedeva, ktoré malo dokázať, že Rusko tiež patrí do svetového mainstreamu. Ruský prezident tu predniesol vystúpenie na tému, ktorá je teraz dosť aktuálna – „Súčasný štát v ére sociálnej rozmanitosti“. Medvedevovi speechwriteri dostali podľa mňa jasnú úlohu: postarať sa o to, aby prezidentov prejav vyznel maximálne neurčito a nevýrazne. Áno, vzdychá hlava jednej z najväčších krajín planéty, v našej krajine je čoraz viac sociálnych a etnických skupín s rôznymi, často vzájomne protirečivými záujmami. Ale ani snaha „postaviť všetkých do jedného radu a nechať ich v strojných šíkoch kráčať k svetlej budúcnosti“ už neuspokojuje. Čo teda robiť? Vysvitlo, že je treba podporovať mimovládne organizácie (a súčasne ich dusiť nekonečnou zúčtovateľnosťou), zaistiť občanom prístup k nezávislým zdrojom informácií ako aj k vede a kultúre. A štát musí „nasledovať spoločenské trendy, musí ich doháňať, a nie vliecť spoločnosť za sebou. O to viac, že vedenie štátu tvoria takí istí ľudia s vlastnými predstavami, chybami, mylnými domnienkami a hodnotami. Inými slovami, štát sa musí prispôsobovať súčasnému životu, musí byť kompetentný a musí chrániť a množiť sociálnu rôznorodosť“. A vôbec, jednoznačne sa postavme za všetko dobré a proti všetkému zlému. Sloboda je lepšia než nesloboda. Ak to, samozrejme, Putin dovolí. Podľa môjho názoru to oveľa výstižnejšie vyjadril Dmitrij Rogozin, ktorého priviedli naspäť z bruselského vyhnanstva, aby osedlal nacionalistickú vlnu, ktorá sa v krajine viditeľne dvíha. Ruský splnomocnenec v NATO celkom jasne a jednoznačne poukázal na jednu z hlavných príčin medzinárodnostných konfliktov: jednotlivé republiky Severného Kaukazu sa zmenili na „politický offshore“, kde neplatia ruské zákony. A keď sa obyvatelia týchto republík ocitnú na iných územiach, jednoducho nechápu, prečo by zákony mali dodržiavať. Mimochodom, v tejto súvislosti pán Rogozin pre istotu nepripomenul meno tvorcu týchto offshorov – Vladimíra Putina.
Bezvýznamnosť ďalšej dávky medvedevovských výrokov je obzvlášť očividná v porovnaní s predvčerajšími únikmi do tlače o senzáciách, aké mal prezidentov prejav obsahovať. Informované, resp. dezinformované pramene tvrdili, že ruský prezident predloží historické návrhy, týkajúce sa spolupráce NATO a ODKB [Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti v krajinách Zväzu nezávislých krajín] v Strednej Ázii. Musím povedať, že keby takáto iniciatíva bola zaznela, bol by to skutočne býval významný krok dopredu. Rusko by si znovu dalo šancu, ktorú dostalo pred presne desiatimi rokmi a ktorú pre svoju neschopnosť prepáslo.
Svetová tlač je v posledných dňoch plná článkov, venovaných desiatemu výročiu tragédie z 11. septembra. Tieto texty zďaleka nepripomínajú víťazné tirády. Výsledky desaťročnej vojny s medzinárodným terorizmom sú, mierne povedané, neveľmi očividné. Jediným nesporným víťazstvom je fyzická likvidácia bin Ladína a ešte desiatky šéfov al-Kájdy. Je však jasné, že oblasť Blízkeho Východu ešte dlhé roky neprestane byť bázou pre teroristov. Z Iraku sa nepodarilo spraviť „výkladnú skriňu demokracie“, ako plánovali neokonzervatívci v Bushovej vláde. O tom, akú škodu Spojeným štátom napáchali väzenia Abu Ghraib a Guantanamo Bay je lepšie ani nehovoriť. Všetky vyššiespomenuté zlyhania treba pripísať na vrub americkej administratívy.
Tá však nemá za sebou len zlyhania. Moskva prepásla šancu vstúpiť do spoločenstva západných štátov. Aby sme boli spravodliví k Vladimírovi Putinovi, v prvých hodinách po útoku na dvojičky dostával najrozličnejšie rady. Konkrétne mu navrhovali, aby udalosti v New Yorku a Washingtone jednoducho ignoroval. Putin bol však jedným z prvých štátnikov, ktorý kondoloval americkému ľudu a vyhlásil mu plnú podporu Ruska. A nielen to. Putin sa skontaktoval s vedúcimi predstaviteľmi stredoázijských republík, aby ich presvedčil o tom, že musia Pentagonu dať k dispozícii miesta na základne. Keď USA zaútočili na Afganistan, práve Rusko vyzbrojilo jednotky Severnej aliancie, zväzku poľných veliteľov na územiach, z ktorých po americkom bombardovaní utekali talibovia. No tým to však skončilo. Riadiac sa vlastnou logikou, logikou reálnej politiky 19. storočia, Moskva začala čakať, kým Washington odpovie dákym milým krokom. No nedočkala sa. Za oceánom vychádzali z toho, že spolupráca zo strany Moskvy je prirodzené správanie civilizovaného štátu. Okrem toho chápali, že Američania v Afganistane fakticky zabezpečujú bezpečnosť Ruska: ešte niekoľko mesiacov pred 11. septembrom sa ruský Generálny štáb chystal vyslať 60-tisícové vojsko na hranice Afganistanu, aby zabránil prípadnému vpádu talibov do Strednej Ázie. To však Putinovi nestačilo. Potreboval zvláštne prejavy pozornosti, ktoré by svedčili o tom, že USA naďalej pokladajú Rusko za veľmoc.
Putina šokovala Oranžová revolúcia na Ukrajine. Nepochyboval, že je to dôsledok amerického spiknutia. A práve vtedy začal prezident hovoriť o „pánoch v koloniálnych helmách“, čo vraj suverénnym krajinám vnucujú svoju imperialistickú vôľu. Aby tomu zabránil, Putin vypracoval špeciálnu stratégiu, ktorá bola napodobeninou studenej vojny. Začal vyvíjať nátlak na stredoázijské republiky a žiadal, aby zatvorili americké základne, ktoré kedysi vytvorili na základe jeho doporučenia.
Potom do Bieleho domu nastúpil Barack Obama, začal sa „reset“, po ktorom naše krajiny mali obnoviť spoluprácu v Afganistane. Rusko zaistilo bezpečný prevoz dodávok USA a NATO. Táto spolupráca však vôbec neznamená, že vzťahy medzi našimi dvomi krajinami sa dostali na novú úroveň. Moskva vidí v afgánskych dodávkach ideálny nástroj nátlaku na Washington. Len čo sa v americkom Senáte začalo diskutovať o zákaze vstupu do Spojených štátov pre ruských štátnych úradníkov, zodpovedných za smrť právnika Magnického, Rusko dalo „primeranú“ odpoveď. „Ruské oficiálne miesta nás varovali, že rozhodnutie o zákaze vstupu môže poškodiť bilaterálne vzťahy – napríklad prevoz dodávok do Afganistanu cez Rusko“, konštatoval oficiálny Washington.
A teraz, keď Medvedev buduje kolektívne operatívne reagujúce sily, ktoré po odchode vojsk USA a NATO vraj majú brániť Rusko, z akýchsi dôvodov sa bojí vyhlásiť, že je ochotný spolupracovať so Západom pri zabezpečovaní stability v Strednej Ázii. Asi mu to Putin zas nedovolil…