Erotický kŕč Spojených štátov a pakt feministiek s extrémnou pravicou. Od našich amerických priateľov sa môžeme naučiť všeličomu, ale umeniu milovať rozhodne nie.
Foto: AFP / Getty Images
Pred pár rokmi sme boli na rodinnej dovolenke na jednej pláži na Floride. Moja dcéra mala vtedy dva roky a keď vyšla z vody rozhodla sa, že si vyzlečie plavky, lebo jej prekážali. Ostatných opaľovačov a kúpačov sa veľmi rýchlo zmocnil akýsi nekľud. Znepokojene sa nás pozerali. O pár minút sa objavil po zuby ozbrojený šerif s arzenálom, s ktorým mohol vystrieľať celé mosty, a vyhlásil: ak malú okamžite neoblečieme, hrozí nám pokuta. Ale ona to považovala za hru a začala okolo nás pobiehať. Začali sme ju naháňať. Šerif začal naháňať nás. Bolo nám to hrozne smiešne, ale obrovi v uniforme sa to vôbec nepáčilo: v krajine strýka Sama je nahota na pláži zakázaná. Ani dojčatá nesmú byť nahé.
Amerika má evidentne problém so sexom, ktorý vyplýva z jej protestantského dedičstva, ale chce dávať lekcie aj zvyšku sveta. Nie je to puritánstvo, je to vyšinuté puritánstvo, ktoré po sexuálnej revolúcii hovorí jazykom voľnej lásky a koexistuje s prekvitajúcim pornopriemyslom. Ide, presnejšie povedané, o oplzlé puritánstvo: čomu napokon poslúžili aféry okolo Billa Clintona či Dominiqua Straussa-Kahna? Na zatracovanie erotiky, aby sa o nej tým viac dalo hovoriť, týždne a mesiace sa zalizovať za hnusnými podrobnosťami, s falošným pobúrením si predstavovať fellatio, spermie a pohlavné orgány. Obscénne nadšenie, s akým Kenneth Thompson zaprisahal “napadnutú” vagínu svojej klientky Nafissatou Diallo, hovorí v tomto zmysle samo za seba. Hovorí sa, že v prípade Billa Clintona bola potrestaná skôr lož než aféra s praktikantkou v Bielom dome. To zjavne nie je pravda, pretože George Bush klamal o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, a bol to nekonečne závažnejší podvod, a nikto ho za to nikdy nevolal na zodpovednosť. Keby sa vyspal s asistentkou, okamžite by ho odsúdili na galeje, pritĺkli na koleso a zbičovali. Ale zdá sa, že smrteľné zločiny nemajú takú váhu ako cudzoložstvo.
Mediálny establišment na druhej strane Atlantiku, ktorý prostredníctvom jedného zo svojich reprezentantov tak ochotne odsudzuje Francúzsko, akoby už zabudol na mučenie v Abú Grajb: na strapce nahých mužov, navŕšených jeden na druhého alebo prinútených k masturbácii, menovite na povel seržantky Lynndie England, ktorá za sebou ťahala skupinu mužov na povraze ťahala skupinu mužov (ženy v mocenských pozíciách nie sú lepšie ako muži, to vieme už od čias nacizmu). Mučí sa kdekoľvek, dokonca aj v demokratických krajinách, ale len krajina, ktorá má taký chorobný vzťah k svojej sexualite, môže vymyslieť akéto týranie. Žasnem aj nad tým, že ani Dick Cheney, ani Donald Rumsfeld, podozriví z korupcie a povzbudzovania k násilnými výsluchom sa po roku nikdy neocitli pred žiadnym súdom svojej krajiny, ktorá sa celá trasie, aby potrestala aj ten najmenší ľúbostný delikt.
Potrestať Francúzsko za Irak, za Romana Polanského, za zákony proti závoju a hidžábu, vrátiť do príslušných medzí ten vzpurný národ, ktorý trvá na svojich voľných mravoch – nie je v tom napokon konečný zmysel aféry DSK v čase, keď Amerika leží na zemi a hľadá si pohodlných fackovacích panákov svojho úpadku. Jeden príklad z tisícich? Vo veľmi serióznom časopise Newsweek vysvetľuje 29. júla korešpodentka Joan Buck čitateľom archaickú francúzsku sexualitu: u barbarských Galov spia novinárky so všetkými politikmi, či už zo zábavy alebo aby si zaistili zdroje, právo prvej noci je inštitúcia, v úrade musia byť sekretárky k službám svojich chlebodarcov, ak si chcú udržať džob, všetky osoby ženské rodu sú považované za šľapky a krajina permanentne osciluje medzi markízom de Sade a Simone de Beauvoir. Pretierate si oči – či to nie je sovietska Pravda niekedy uprostred Studenej vojny.
Je skľučujúce, že vo Francúzsku toľko médií, toľko veľkých duchov, ochromených udalosťami, vyzvalo národ k pokániu, bez toho, aby sa pokúsili to aspoň trochu preskúmať.
Vraj sme chovali na prsiach monštrum, vraj musíme pykať za machizmus, ktorý máme v génoch. V skutočnosti v Spojených štátoch nastal fenomén, ktorý v Európe nie je: spojenectvo feminizmu s republikánskou, ultrakonzervatívnou pravicou. Tieto dve sily sa spojili v mene rozličných záujmov a mienia spoločne pribuchnúť to, čo otvorili sedemdesiate a šesťdesiate roky. Preto sa toľko feministických intelektuálok, napríklad Joan Scott, ktorá osobitne špecializovaná na šľahanie Francúzov, stalo celkom jednoducho propagandistkami ministerstva zahraničia s poverením priniesť americkému way of life orbi et orbi. To vysvetľuje atmosféru morálne mccarthyizmu, ktorá tam povieva okolo záležitostí lásky a jasnozrivejší Američania už proti nej bijú na poplach. Už začiatkom deväťdesiatych boli vydané striktné zákazy – pod hrozbou okamžitého prepustenia: nikdy neprijať študentku v uzavretej miestnosti, s výnimkou, ak je zapnuté nahrávacie zariadenie, nikdy nenastúpiť do výťahu, v ktorom by ste sa viezli sám so študentkou, a samozrejme, nikdy s nijakou ženou na fakulte nenadviazať vzťah, ani plnoletou. Aj v úradoch sú vzťahy na pracoviskách upravené množstvom pravidiel: treba sa vyhýbať priliehavému oblečeniu, dvojzmyselným jazykový prejavom, medzi kolegami žiadne intímne vzťahy, iba pokiaľ vyústia do manželstva. Pripomeňme si onú univerzitu v Ohiu, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov s podporou v tých časoch najvýznamnejších feministických organizácií, chcela vyhlásiť chartu, ktorá mala regulovať intímne akty medzi študujúcimi. Všetky fázy zbližovania – kedy sa smú dotknúť pŕs, kedy nie, kedy vyzliecť horný odev, kedy nie, a tak ďalej – mali byť vopred do najmenšej podrobnosti písomne odsúhlasené a predložené osobe poverenej dozorom. Návrh našťastie neprešiel. Takýto šialený kódex je osudom spoločnosti, ktorá je v panike – bez akejkoľvek ľúbostnej kultúry, ktorá chce každú rozkoš podriadiť policajnému dozoru.
Kam to smeruje? Nestačí odsúdiť rozkoš, ešte lepšie je heterosexuálny akt kriminalizovať: každý muž je potenciálny znásilňovač, každá žena potenciálna obeť. Kompliment je prvou fázou obťažovania, galantnosť eufemizmom násilných chúťok. Mäso podlieha skaze – rozkoš je nebezpečná. DSK síce oslobodili, ale vinný je stále: jeho prečin je totiž odvodený od jeho statusu: muž, Európan, bohatý, biely, a teda dekadentný. Ani nemôže byť ničím iným ako násilníkom a agresorom. V Spojených štátoch indiskrétnosť médií neprenasleduje len politikov (dve posledné obete takéhoto honu boli demokratický poslanec Anthony Weiner, vinný z toho, že svojím známym cez Twitter rozposlal vlastné fotografie v dráždivých pózach, a Arnold Schwarzenegger, otec nemanželského dieťaťa). Každý Američan sa môže ocitnúť pred demokratickou inkvizíciou. Vo Francúzsku sa nevera neschvaľuje, v Spojených štátoch je to prekliatie: je to viac ako chybný krok, je to prečin, ktorý má za následok právnické alebo psychiatrické kroky. Niektoré skupiny na podporu podvedených mužov a žien porovnávajú traumu spôsobenú takouto hlúposťou s traumou z 11. Septembra. Zrada v manželstva je to isté ako vlastizrada, je to porušenie paktu, spájajúceho občanov. Na východnom pobreží beží ráno televízny program, referujúci o prípadoch manželskej nevery, ktoré sa tu verejne odhaľujú a vinníci sú potupne konfrontovaní so svojimi podvádzanými manželkami a manželkami a ukazujú sa testy DNA, ako dôkazy, že dieťa nebolo splodené v manželstve.
Pripomínam: znásilnenie je zločin na oboch brehoch Atlantiku, a je pokrok, že sexuálne obťažovanie sa považuje za priestupok. Konflikty medzi mužmi a ženami sú v Európe aj v Amerike od počiatkov emancipácie stále a miestami sa vyhrocujú. Ale zatiaľ čo normálna koexistencia je v Spojených štátoch čoraz väčšmi vytláčaná na pokraj vojny a bdelí právnici permanentne striehnu na možnosť ťahať peniaze rozhádaným manželom z vreciek, romantická Európa akoby nás svojou starou kultúrou rozhovoru a tolerancie k ľudským slabostiam lepšie chránila pred týmito absurdnými pomermi.
Francúzsko pozná rozpoltenie srdca, vie, že chtivosť je nečistá a že sa dá civilizovať len s týmto vedomím. Naproti tom v Spojených štátoch je sexualita prostriedkom, ktorý môže z každého občana urobiť vlastníctvo iného občana. Súkromný život sa vytráca, imperatív transparentnosti má za následok triumf pokrytectva a sledovanie všetkých všetkými.
Ak sa v prípade Strauss-Kahn bolo potvrdilo, že žalobkyňa nehovorila pravdu, katastrofálnym dôsledkom toho bude, že to diskvalifikuje skutočné obete, ktoré už budú podozrivé z klamstva a predajnosti. Ani médiá, ani súdnictvo nevedia túto aféru zvládnuť, aj keď štátny zástupca Cyrus Vance poctivo priznal, že dôkazový materiál bol chabý. Nerobme si ilúzie, že keď sa obvinenia voči bývalému riaditeľov Medzinárodného menového fondu úplne stiahnu, veľké médiá na Východné pobreží, ktoré ho už vo veľkom lynčovali, sa teraz ospravedlnia. Francúzski turisti, len dajte pozor, keď preletíte cez Atlantik: ak niekedy dostanete chuť, zapliesť sa s tým či oným tuzemcom, zožeňte si oficiálne vyhlásenie: váš partner, muž či žena, by vám mal písomne potvrdiť, že vám dovoliť mať z jeho tela pôžitok. Môžeme sa od amerických priateľov učiť všeličomu, ale rozhodne nie umeniu milovať.