Anna Hazare. Foto: Mustafa Quraishi / AP
Minulý týždeň milióny Indov vyšli do ulíc demonštrovať za prísny protikorupčný zákon, ostatní sa nevedeli odtrhnúť od televíznych správ. Sledovali v nich, ako indická vláda, ktorá pôvodne zaujala tvrdé stanovisko, postupne ustúpila.
Na čele tohto hnutia stojí Anna Hazare, sedemdesiatštyriročný aktivista, ktorý sa rozhodol držať hladovku dovtedy, kým sa parlament nezačne zaoberať návrhom zákona na vytvorenie funkcie Lokpala – ombudsmana – s právomocou vyšetrovať a trestať skorumpovaných politikov a úradníkov štátnej správy.
V Indii sa darí cynikom a nájde sa množstvo dôkazov pre takýto postoj.
Hazare už držal hladovku v apríli a prinútil vládu, aby dovolila jeho tímu zúčastniť sa príprav nového zákona. Jeho mierumilovná, no agresívna gandhíovská forma protestu spolu s protikorupčnou témou v Indii zarezonovali. V tejto krajine pracuje je množstvo mimovládnych organizácií, ktoré bojujú za rôzne sociálne ciele, no žiadna sa ešte nedočkala takejto masovej podpory. Annu podporujú ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, od vodičov rikší po softvérových technikov, od obchodníkov po duchovenstvo. Obdivujem ho aj ja.
Tento stupeň podpory je u nás neobvyklý. Ľudia v Indii obvykle reagujú vetou, ktorú mladí Indi od detstva počúvajú z úst staršej generácie: „Tu sa nikdy nič nezmení“, „na mocných si nikto netrúfne“ a „obyčajným ľuďom je súdené trpieť“.
V Indii sa darí cynikom a nájde sa množstvo dôkazov pre takýto postoj. Veď za posledných päť desaťročí sa takmer nič nezmenilo – vláda je rovnako neschopná a skorumpovaná a vinníci takmer nikdy nie sú potrestaní.
Archaické zákonodarstvo, šité na telo autokratickým koloniálnym panovníkom, ktorí nemuseli nikomu skladať účty (veru, všetkému sú na vine Briti), naďalej platí a súčasní politici ho využívajú ako len môžu. Moc víťazí; väčšinou na to doplatí pravda a spravodlivosť. Napriek tomu, že máme talentovaných ľudí, čo sa vyrovnajú svetovej špičke a obrovské prírodné bohatstvo, sme naďalej chudobnou krajinou.
Mladá indická generácia je však predsa len v čomsi iná. Napriek všetkým cynikom sa ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev angažujú v boji za nový zákon. Generácia ich rodičov hovorila „nikdy sa nič nezmení“. Oni hovoria: „Ja som tá zmena.“
Za posledné dva roky som precestoval päťdesiat indických miest s prednáškovým turné a táto túžba a tento agresívny postoj mladých ľudí mi udreli do očí. Uvedomil som si rozpor medzi túžbami mladých a vládnymi predstaviteľmi. A nikdy by ma nenapadlo, že sedemdesiatštyriročný človek ho dokáže tak dokonale využiť.
No hoci v apríli vláda sľúbila, že bude s Annom spolupracovať, sľub nedodržala a pri formulovaní novej legislatívy členov jeho tímu urážala, ignorovala a zhadzovala.
Vláda predložila svoj vlastný, nepresvedčivý a nemohúci návrh zákona, ktorý postihuje len 0,05 percenta štátnych úradníkov a sťažuje život ľuďom, ktorí by chceli upozorňovať na prehmaty. Keďže polovica indického obyvateľstva je negramotná a väčšina druhej polovice zaostalá, vláda dúfala, že si to nik nevšimne.
Rozčarovaný Anna pohrozil, že 16. augusta začne ďalšiu hladovku. Vláda začala rôzne manévrovať, napríklad mu odmietli poskytnúť miesto alebo mu nedovolili, aby si postavil stan, hoci je obdobie dažďov. Spupný postoj vlády mu prinášal čoraz väčšiu podporu obyvateľstva.
Vláda spravila veľkú chybu, keď ráno 16. augusta Annu zatkla v jeho vlastnom byte. Keď sa správa o jeho zatknutí rozšírila, davy vyšli na ulice. Ešte v ten istý večer ho chceli prepustiť. Anna však spravil majstrovský ťah, odmietol vyjsť z väzenia a pokračoval tam v hladovke. V krajina to vrie a vláda je bezradná.
Vládnuca trieda, väčšinou ľudia o tri generácie starší, nevedia kam z konopí. Nemajú predstavu o hnutiach, ktoré sa pomocou sociálnych sietí ako vírus šíria internetom. Sú to možno skúsení politici, nedokážu však pochopiť, prečo sa študenti elitných indických technických univerzít a vidiecki roľníci zastávajú aktivistu, ktorý sa tu kde-nič tu nič vynoril.
Horšie je však, že vláda je v bezvýchodiskovej situácii. Ak prijme protikorupčný zákon, mnohí z jej vlastných poslancov skončia vo väzení. Ak ho neprijme, ľudia budú ďalej zaplavovať ulice. Najlepším riešením by bolo, keby vláda priznala svoju chybu a začala zas vyjednávať s Annom. Uvidíme, či tak spraví.
Ako k tomu došlo? Čo vyburcovalo ospanlivú, defetistickú Indiu k činom? Prečo naši ľudia, po stáročia navyknutí na koloniálny systém, odrazu chcú, aby im politici skladali účty a prečo sa k nim už nesprávajú ako ku kráľom? V tejto chvíli je ťažké nájsť odpoveď na tieto otázky, toto hnutie je ešte len v počiatkoch. Zopár vecí je však už jasných: India sa zrazu zobudila a prahne po dobre a poctivosti.
Odkedy sa Annovi niekoľkokrát podarilo vyviesť vládu z miery, poctivosť sa stala módnou. Mladá generácia, vychovávaná v tom, že moc znamená všetko, teraz našla v Hararem príklad hodný nasledovania, človeka, ktorý svojou dobrotou a cnostnosťou zosmiešňuje najmocnejších ľudí Indie.
Táto masová injekcia mravnosti, ktorú dostali mladí Indi, bude popri samotnom zákone najväčším prínosom tohto hnutia. Pravda zvíťazila nad mocou a to sa veru v Indii bežne nestáva.
Šestnásteho augusta som letel z Dillí do Bombaja a pri bezpečnostnej prehliadke na letisku som žartoval s policajtom. Opýtal som sa ho, prečo polícia ráno zatkla Annu. Kým ma prehliadol a opečiatkoval moju palubnú kartu, starostlivo zachovával úradné mlčanie. Keď som odchádzal, zašepkal mi do ucha: „Sir, moji šéfovia možno držia s vládou, ale ja držím s Annou.“