Bol to rok rokov, rok šialenstva, rok krvi, ohňa a smrti. Mal som dvadsaťjeden a bol som rovnako šialený ako všetci okolo mňa.
Foto: Dennis Stock
Pol milióna amerických vojakov slúžilo vo Vietname, práve zavraždili Martina Luthera Kinga, v celej Amerike horeli mestá a zdalo sa, že svet sa rúti k apokalyptickému kolapsu.
Šialenstvo som pokladal za celkom logickú reakciu na karty, ktoré mi rozdal osud, tie isté karty, aké osud rozdal všetkým mladým mužom v roku 1968. Hneď po skončení univerzity ma čakal povolávací rozkaz na vojnu, ktorou som z hĺbky duše pohŕdal, a keďže som už bol rozhodnutý odmietnuť v tejto vojne bojovať, vedel som, že mi ostávajú len dve možnosti: väzenie alebo emigrácia.
Násilie ma nikdy nepriťahovalo. Keď sa dnes obzriem späť, vidím sa ako tichého mladíka, knihomoľa, ktorý túžil stať sa spisovateľom, pohrúžený do kurzov literatúry a filozofie na Columbijskej univerzite. Zúčastňoval som sa protivojnových demonštrácií, nebol som však aktívnym členom žiadnej univerzitnej politickej organizácie. Boli mi sympatické ciele S. D. S. (jedného z mnohých radikálnych, no zďaleka nie najradikálnejších študentských zoskupení), no nechodil som na ich schôdzky a nerozdával som žiadne polemické články ani letáky. Chcel som len čítať knižky, písať básničky a popíjať s priateľmi v baroch vo West Ende.
Presne pred štyridsiatimi rokmi sa v priestoroch Columbijskej univerzity konala protestná demonštrácia. Nešlo v nej o vojnu, ale o telocvičňu, ktorú sa univerzita chystala budovať v Parku Morningside. Park bol verejným majetkom, ale keďže univerzita plánovala zriadiť samostatný vchod pre miestnych obyvateľov (poväčšine čiernych), celá záležitosť dostal nádych nespravodlivosti a rasizmu. Stotožnil som sa s týmto názorom, ale na demonštráciu som nešiel pre telocvičňu. Vybral som sa tam preto, že som bol šialený, v pľúcach mi šalel jed Vietnamu. Pridal som sa k stovkám študentov, čo sa zhromaždili okolo slnečných hodín v areáli univerzity nielen preto, aby protestovali proti stavbe telocvične, ale skôr aby dali voľný priechod svojmu šialenstvu, svojej potrebe zahnať sa na niečo, na čokoľvek. A keďže sme všetci študovali na Columbijskej univerzite, ktorá svojou účasťou vo výskumných projektoch pre vojnový priemysel podporovala vojnu vo Vietname, sa priam núkala ako terč na hádzanie tehál.
Znel jeden búrlivý prejav za druhým, rozzúrené davy odpovedali súhlasným ručaním, až kým niekto nenavrhol, aby sme sa všetci vybrali na stavenisko a zbúrali reťazový plot, ktorý mal znemožniť vstup nepovolaným osobám. Roznietený dav privítal tento výborný nápad a tak sa zástup šialených, vykrikujúcich študentov rozbehol od areálu univerzity smerom k parku v Morningside. Na svoje obrovské prekvapenie som bol medzi nimi.
Čo sa stalo s tým citlivým chlapcom, ktorý sa chystal stráviť zvyšok života vo svojej izbe a písať knižky? Pomáhal strhávať plot. Trhal, ťahal a tlačil spolu s desiatkami ďalších a priznajme si, že toto bláznivé, ničivé počínanie mu pôsobilo značné potešenie.
Po výbuchu v parku nasledoval útok na univerzitné budovy a ich týždeň trvajúca okupácia. Udalosti ma zaviali do auly na katedre matematiky, kde som strávil celý čas protestu. Zatiaľ čo my sme vnútri pokojne debatovali, areálom univerzity sa niesli bojové výkriky a hlasné výmeny názorov, ako sa do seba vášnivo púšťali tí, čo štrajk podporovali a tí, čo boli proti nemu. Večer 30. apríla už toho vedenie Columbijskej univerzity malo dosť a zavolalo políciu. Nasledovali krvavé nepokoje.
Spolu so sedemsto ďalšími ma zatkli: kým ma jeden policajt za vlasy ťahal do policajnej dodávky, druhý mi čižmou skákal po ruke. Neľutoval som. Bol som hrdý na to, že som prispel svojou troškou k boju za spoločnú vec. Bol som šialený a hrdý.
A čo sme dosiahli? Vlastne takmer nič. Projekt telocvične zrušili, ale v skutočnosti šlo o Vietnam a vojna sa ťahala ešte sedem strašných rokov. Vládnu politiku nemožno zmeniť útokom na súkromnú ustanovizeň. Keď francúzski študenti vyšli do ulíc v máji tohto roku, zaútočili tým priamo na vládu, keďže ich univerzity boli štátne, podriadené ministerstvu školstva, a rozkrútili tým vo Francúzsku koleso zmien. My na Columbijskej univerzite sme boli bezmocní a naša malá revolúcia bola len symbolickým gestom. Symbolické gestá však nie sú prázdnymi gestami a v rámci možností sme urobili, čo sa dalo.
Zdráham sa porovnávať túto skúsenosť s dneškom, a túto reminiscenciu preto neuzavriem slovom Irak. Mám už šesťdesiatjeden, ale uvažujem stále podobne ako v tom roku krvi a ohňa, a keď tak sedím sám v tejto izbe s perom v ruke, uvedomujem si, že som stále šialený, možno šialenejší než kedykoľvek predtým.
© The New York Times Syndicate
Text vyšiel v denníku The New York Times.