Brett Grahamm pred svojou reštauráciou Ledbury .
V utorok ráno už The Ledbury – reštaurácia s dvomi hviezdičkami od Michelina vo vychytenej štvrti Notting Hill – už zasa fungoval. V pondelok večer sem tesne pred záverečnou vtrhla banda asi šesťdesiatich mladých ľudí a olúpila hostí. Šéfkuchár Brett Graham mal práve voľno – bol doma so svojím otcom, ktorý pricestoval z Austrálie. Personál z kuchyne mu telefonoval, hneď ako začali rozbíjať okná; okamžite prišiel do reštaurácie a ostal tam do tretej ráno, potom sa išiel domov vyspať a o šiestej ráno bol späť.
Ledbury nie je len tak nejaký podnik – je to moja najobľúbenejšia reštaurácia na celom svete. Vybral som sa tam o deviatej ráno a našiel som Bretta, ako stojí na ulici a vysvetľuje hosťom z predchádzajúceho večera, ktorí sa vrátili a chceli zaplatiť účet, že naozaj nemusia. Okolo stolíkov na ulici ešte ležali ?repy, ale vnútri boli všetky stoličky vyložené na stoloch a zamestnanci drhli dlážku. Vchod bol zadebnený, ale inak sa zdá, že vďaka bleskovej reakcii kuchynského personálu sa podarilo násilníkov vyhnať z reštaurácie behom desiatich minút. Okrem jednej zákazníčky, ktorej strhli náhrdelník z hrdla, nebol nikto ranený, mnohí však prišli o peňaženky, šperky a mobily.
Chcem, aby všetci vedeli, že fungujeme normálne ďalej – nedopustím, aby mi tieto decká a násilníci poškodili obchod. Včera spôsobili riadnu škodu na bezpečnosti a osobnom vlastníctve hostí, poškodili reštauráciu a samozrejme sme prišli o tržbu. Len zopár ľudí zaplatilo a ak platili v hotovosti, aj o tieto peniaze sme prišli. Celkovo sme prišli asi o 10 000 libier, pretože nechcem, aby mi ľudia platili po tom, čo majú za sebou toto.
Všetko sa to začalo asi o trištvrte na jedenásť, reštaurácia bola ešte plná a len asi pri piatich stoloch mali zaplatené. Skorší návštevníci boli pri zákuskoch a tých, čo prišli neskôr, ešte obsluhovali.
Násilníci rozbíjali o podlahu fľaše a potom nimi ohrozovali hostí. Bol tam strašný rev. Skôr, než to celé vypuklo, začal dav hádzať kamene do hlavného okna, takže hostia sa stiahli dozadu a prednú časť reštaurácie sme uzavreli.
A potom tehlami rozmlátili dvere.
Ako mám zvýšiť bezpečnosť – mám ku dverám postaviť ochrankára? Máme bezpečnostné kamery, ale všetci majú na hlavách šatky, kapucne a šály, takže ich aj tak nikto neidentifikuje. Nie je tu dosť policajtov a aj keby boli, jediné, čo môžu spraviť, je utekať za davom a rozohnať ho. Tak isto by sa to mohlo stať kdekoľvek v centre Londýna – trebárs aj dnes večer niekde inde. Zhodou okolností sme na mieste, kde si nejakí mladí ľudia vypili a povedali si, že si trochu vyhodia z kopýtka. A náhodou sme im padli do oka, keď kráčali po Ledbury Road. Boli to najmä decká a zopár vodcov. Napadli aj auto, Bentley, zaparkované na druhej strane ulice, a potom odtiahli smerom na Bayswater.
Problém je, že títo mladí ľudia, tieto decká, si neuvedomujú, že toto je moje živobytie a než som to tak ďaleko dotiahol, musel som neuveriteľne ťažko pracovať, päť rokov, 120 hodín týždenne. A oni si sem jednoducho prídu, terorizujú mojich hostí, napáchajú škody a poškodia mi obchod. Ale Londýnčania sa vedia otriasť a pokračovať v normálnom živote. Je ešte len deväť hodín ráno po tom, čo sa to stalo, a už sa tu objavilo niekoľko zákazníkov a pýtali sa, či mi môžu pomôcť upratať. Vládne tu skutočný duch komunity a ulice sú dnes plné rozhnevaných ľudí – normálnych ľudí, ktorí ťažko pracujú – kto vie, čo bude ďalej?