Russell a Amy. Foto: Dave Hogan / Getty Images
Ak máte radi niekoho, kto trpí návykovou chorobou, čakáte, kedy zazvoní telefón. Raz určite zazvoní. Dúfate len, že pri telefóne bude samotný narkoman, že vám povie: „už stačilo, rozhodol som prestať a začať odznova“. A samozrejme sa obávate toho druhého telefonátu, smutného nočného zvonenia, keď vám priateľ či príbuzný zavolá, že je neskoro.
Žiaľ, tento telefonát nemôžete iniciovať vy, musí prísť sám. Intervenovať sa nedá.
S Amy Winehouse som sa poznal roky. Keď som sa s ňou prvý raz stretol v Camdene, bola to len taká pipíška v ružovom saténovom saku, čo sa flákala po baroch s priateľmi, členmi začínajúcich indie kapiel a okrajových postáv camdenskej scény ktoré sa s impotentnou withnailovskou charizmou pretĺkali životom. Carl Barrat mi povedal, že Amy Winehouse je jazzová speváčka, čo mi v tejto spoločnosti prišlo ako zvláštna anomália. Ako človek s obmedzenými hudobnými znalosťami som Amy na základe tejto informácie zaradil kdesi za neviditeľnou hranicou významnosti; „Jazzová speváčka? Musí byť riadne šibnutá,“ pomyslel som si. Ale dal som sa s ňou do reči, koniec-koncov to bola baba, a bolo v nej čosi milé a zvláštne, a najmä zraniteľné.
Keďže som v tom čase sám mal práve za sebou rehabku, zúfalo som hľadal menej komplikované ženy, a tak som sa takmer nepozastavil nad do očí bijúcou skutočnosťou, že s Amy Winehousovou trpíme rovnakým neduhom, návykovou chorobou. Pre všetkých toxikomanov, bez ohľadu na narkotikum a spoločenské postavenie, je typický neustály a zjavný symptóm; keď sa s nimi rozprávate, nie sú celkom prítomní. Komunikujú s vami cez takmer neviditeľný, no neprehliadnuteľný závoj. Akoby boli niekde inde, akoby sa cez vás pozerali niekam inam, kde by radšej chceli byť. A kde aj sú. Hlavnou prioritou každého toxikomana je umŕtviť bolesť zo života a dostať sa k prostriedkom, ktoré im pomôžu prežiť deň.
Z tohto krehkého stvorenia vychádzal hlas, ktorý prúdil z prameňa, odkiaľ prýšti všetko veľké.
Občas sme sa s Amy náhodou stretli, a keďže mala podrezaný jazyk, pokecali sme si a zasmiali sme sa, veď bola, ako sa vraví, zábavná postavička, ale to všetko sa odohrávalo vo svete nedopečených zdrogovaných dobrodruhov, sám som k nim patril, dokonca ešte v prvých rokoch liečby som sa držal nad vodou len vďaka tomu, že som sa vešal na telá cudzích ľudí a Amy Winehouseovú som registroval len pre jej výstrelky.
Keď potom bola odrazu brutálne slávna, potešilo ma, že získala uznanie, ale dosť ma to aj prekvapilo, pretože som ju nikdy nezažil na scéne, a keďže sme už nežili v päťdesiatych rokoch, nechápal som, ako sa nejaká „jazzová speváčka“ mohla tak presláviť. Ale moja zvedavosť nesiahala tak ďaleko, aby som si vypočul jej nahrávky alebo šiel na koncert, v tom čase som sám začínal byť známy, čo mi absolútne vystačilo. Keby som sa raz náhodou neocitol na koncerte Paula Wellera v londýnskom Roundhouse, nikdy by som ju nebol videl naživo.
Prišiel som neskoro a kým som sa prebíjal do sály cez umelohmotné úsmevy publika a umelohmotné poháre, ozval sa neuveriteľne zvučný ženský hlas. Keď som sa dostal donútra, na scéne som zazrel Amy s Wellerom a jeho skupinou a zmocnil sa ma posvätný úžas. Úžas, aký vás zachváti v prítomnosti génia.
Z tohto zvláštne krehkého stvorenia vychádzal hlas, o ktorom sa zdalo, že neprúdi z nej, ale odniekadiaľ ešte ďalej než Billie a Elly, z prameňa, odkiaľ prýšti všetko veľké. Bol to hlas, plný takej sily a bolesti, že bol celkom ľudský, ale zároveň pretkaný dačím božským. Ostal som stáť s otvorenými ušami, ústami, srdcom a mysľou. Winehouse. Winehouse? Winehouse! Z tej chudery, čo sa s vymaľovanými očami, drdolom a fľašou piva potácala po Chalk Farm Road, z tých pier, ktoré som dovtedy videl len s cigaretou papuľovať a nadávať, teraz prýštili božské zvuky. A vtedy mi to došlo. To nebola dáka úbohá napodobňovateľka, opitá krava, čo to nikdy nikam nedotiahne, ba dokonca ani tuctová speváčka, vychutnávajúca svojich pätnásť minút slávy. Bola proste fucking genius!
Vo svojej povrchnej hlúposti som ju začal vnímať v inom svetle, vo svetle, ktoré žiarilo z neba, keď spievala. V žiare tohto svetla sa začala nová fáza nášho priateľstva. Vystupovala v mojich televíznych a rozhlasových šou, ďalej sme sa stretávali, no teraz som ju už sledoval s väčším záujmom. Na verejnosti však predstavu Amy čoraz viac vymedzovali jej problémy s drogami a alkoholom. A pretože naše médiá viac zaujíma tragédia než talent, prestali vychvaľovať jej talent a začali písať kroniku jej úpadku. Deštruktívne osobné vzťahy, baletné topánky nasiaknuté krvou, zrušené vystúpenia, šialený videoklip s myšami na YouTube. Namiesto nadčasového talentu sa verejnosť sústredila na tieto efemérne klebety. Po tomto, a tiež aj počas našich príležitostných stretnutí som si uvedomil, nakoľko to s ňou bolo vážne.
Toxikománia je vážna choroba; končí sa väzením, psychiatriou alebo smrťou. Mal som dvadsaťsedem, keď som sa vyliečil vďaka priateľstvu a pomoci kliniky Focus 12; cez nich som sa dostal do podporných skupín pre alkoholikov a narkomanov, ktoré sa ľahko dajú nájsť a sú otvorené pre každého, kto skutočne chce prestať piť a bez ktorých by som už nebol nažive.
A teraz už nie je nažive Amy Winehouse, ako mnohí ďalší, ktorých zbytočná smrť v dvadsiatichsiedmich rokoch sa retrospektívne romantizuje. Nemá zmysel špekulovať o tom, či sa tejto tragédii dalo predísť alebo nie. Dnes sa jej už predísť nedá. Táto choroba nás pripravila o krásnu a nadanú ženu. Nie všetci toxikomani majú neuveriteľný talent ako Amy. Alebo ako Kurt či Jimi či Janis. Niektorí ľudia proste ochorejú. A nám neostáva nič iné, ako naučiť sa pozerať na túto chorobu inými očami, prestať ju vnímať ako zločin alebo ako romantickú pózu, ale ako smrteľnú chorobu. Musíme zmeniť spôsob, akým spoločnosť pristupuje k toxikomanom, nesmieme ich brať ako zločincov, ale ako chorých ľudí, čo potrebujú našu starostlivosť. Musíme prehodnotiť spôsob, akým vláda finacuje rehabilitáciu. Je lacnejšie rehabilitovať toxikomana ako ho zavrieť do väzenia, takže kriminalizácia sa vlastne ani ekonomicky nevypláca. Málokto z nás pozná človeka s takým neuveriteľným talentom ako Amy, všetci však poznáme opilcov a narkomanov. Tí všetci potrebujú pomoc a táto pomoc existuje. Musia len zdvihnúť telefón a zavolať. Alebo nie. Telefón každopádne raz zazvoní.
Foto: Christopher Thomond pre The Guardian