Bulvár? Fuj! / Esej

Keď sa na tlačovej konferencii stretnú americkí a britskí reportéri, jeden druhého si premeriavajú s ironickým úškľabkom.

Ach tí Američania (hovoria si Briti), berú sa tak smrteľne vážne a tá ich nudná, šedivá novinárčina! Ach, tí Briti (myslia si Američania), je to banda oportunistických škrabákov, čo píšu len pre peniaze a polovicu si asi vymyslia.

V skutočnosti na oboch stranách Atlantiku prekvitá skvelá žurnalistika rovnako ako aj tá najpokleslejšia. Najnovší mediálny škandál má však výrazne britský charakter a zasiahol aj kráľovskú rodinu, Hugha Granta a vládnucu triedu.

Škandál spôsobil najpredávanejší britský týždenník, News of the World, ktorý si každú nedeľu kupovalo asi 2,7 miliónov ľudí (dva razy toľko ako nedeľné vydanie New York Times). No keď sa noviny ocitli v búrke obvinení, firma Ruperta Murdocha News Corp. ich napriek obrovskému dopytu a 168-ročnej tradícii minulý týždeň zlikvidovala.

Sotva koho prekvapilo, že bulvárne noviny nejednajú v rukavičkách. Obyvatelia Británie sú zvyknutí na hurávlastenecké titulky, nahotinky na 3. strane a neľútostné ohováranie každého, kto sa pohybuje na verejnej scéne. Verejnosť príliš nerozhorčilo, keď reportéra News of the World spolu so súkromným detektívom r. 2007 odsúdili na trest odňatia slobody za to, že sa vlámali do odkazových schránok členov kráľovskej rodiny.

Keď sa celebrity ako herec Hugh Grant sťažovali na odpočúvanie, vo verejnosti to nevyvolalo zvlášť veľký ohlas. Noviny sa s nimi mimosúdne vyrovnali, parlamentné výbory si predvolali zopár ľudí a Andy Coulson, šéf tlačového oddelenia premiéra Davida Camerona, bývalý šéfredáktor News of the World, sa vzdal funkcie.

Stačilo však jedno jediné odhalenie začiatkom tohto mesiaca, a všetko sa zmenilo. Rodina dievčaťa, ktoré r. 2002 zmizlo a neskôr ho našli zavraždené, obvinila noviny, že sa jej nabúrali do odkazovej schránky a že dokonca vymazali niekoľko odkazov, aby získali voľné miesto, čo rodine dalo falošnú nádej, že je ešte nažive.

V tom momente čaša pretiekla a zdvihla sa vlna odporu a hnevu proti News of the World; proti Rupertovi Murdochovi, vlastníkovi ďalších populárnych bulvárnych novín The Sun, ktorý má obrovský vplyv na britskú politiku; a proti typu žurnalistiky, čo prekročila medze základnej slušnosti.

Jeden z hlavných rozdielov medzi britskou a americkou situáciou je zemepisný.

Británia je dosť malá na to, aby tu mohla fungovať celoštátna distribúcia novín. Podľa Dominica Ponsforda, šéfredaktora brandžových novín the Press Gazette, je ich v súčasnosti dvadsať. V tejto konkurencii sa noviny stávali čoraz agresívnejšími a prekvitali tie najbezohľadnejšie.

Oproti tomu obrovská rozloha Spojených štátov viedla k tomu, že sa tu presadili najmä mestské noviny, ktoré kedysi medzi sebou viedli neľútostnú vojnu o senzačné odhalenia a tiež holdovali bulváru. Táto éra sa však už takmer skončila. Súčasne však celoštátne noviny nemuseli bojovať s veľkou konkurenciou a vďaka veľkorysým a bohatým majiteľom si mohli dovoriť trvať na dodržiavaní etických noriem.

“Zatiaľ čo printové médiá v Amerike sú relatívne triezve, televízna a rozhlasová žurnalistika je v porovnaní s anglickou oveľa krikľavejšia,“ poznamenal Ponsford. „Rozhlasové a televízne vysielanie v Spojenom kráľovstve je prísne regulované – má zákonom predpísanú nestrannosť. Printové médiá preto lákajú zákazníkov tým, že zastávajú extrémne postoje.“

Američania, ktorí túžia po prejavoch morálneho rozhorčenia si prídu na svoje vo vysielaní káblových televízií a rádií, zatiaľ čo v Anglicku ho nájdu v novinových stánkoch.

Bulvárne noviny popierajú, že sa v ich vedení vedelo, že získavali informácie nezákonnou cestou a všetku vinu zvaľujú na zopár darebákov. Je však málo pravdepodobné, že súkromným detektívom mohli vyplácať obrovské sumy peňazí bez toho, aby si toho noviny boli vedomé.

Nepriama zodpovednosť padá aj na politikov, ktorí sa dvorili Murdochovi, keďže sa nazdávali, že s podporou novín ako The Sun stojí alebo padá volebné víťazstvo. Teraz sa mnohí z nich obrátili proti Murdochovi a jeho ríši, niektorí zahanbene, iní s viditeľným potešením.

Cameron nedávno ohlásil vyšetrovanie novinárskych praktík a policajnej korupcie v súvislosti s bulvárnou tlačou a v parlamente povedal, že, „je tu veľa otázok, na ktoré budú musieť odpovedať minulí, súčasní i budúci politici“. Jeho zástupca Nick Clegg žiadal rozsiahlu reorganizáciu britských médií: „Čo postavíme na troskách minulého týždňa?“ opýtal sa pred týždňom.

Jedno riešenie, ktorá sa teší veľkej podpore, je regulácia tlače. No v Británii už dávno zaviedli oveľa tvrdšie obmedzenia než v Spojených štátoch, ako napríklad Výbor na sťažnosti proti tlači a prísne zákony proti nactiutŕhaniu. A tie najhoršie priestupky, ku ktorým došlo v rámci tohto škandálu porušili platné zákony.

Istý môj cynický známy označil výbuch verejného hnevu za „ďalší prejav anglického moralizátorstva“. Milióny ľudí koniec koncov bulvárnu tlač celé roky kupovali a tvorili nadšené obecenstvo jarmočnej moralitnej hry o celebritách, šňupajúcich kokaín, pedofílnych učiteľoch a potupených aristokratoch.

Rozumnou reakciou je etika a nie ďalšie zákony. Dodržiavať morálne normy je však v modernom svete novinárstva čoraz drahšie, a to nielen v Británii.

Boli časy, keď slávne novinárske inštitúcie ponúkali informácie, ktoré nikto iný nemal. Dnes sú nimi všetci presýtení – do tej miery, že nás lákajú len tie najjasnejšie blikotavé svetlá a dychtivé titulky. Vierohodnosť je žiaľ len jeden z dôvodov – a nie vždy ten hlavný – prečo si čitatelia kliknú na link.

Je však možné, že v týchto časoch, keď žurnalistika všade na Západe upadá a keď sa denne vynára nová konkurencia v podobe elektronických médií a banalita sa mieša s serióznosťou, vierohodnosť sa stane jedným z posledných kladov, aké môže ponúknuť kvalitná tlač.

Text vyšiel v denníku The New York Times.