Z ekonomického hľadiska je už Čína dynamický obor; z vojenského hľadiska sa ním stáva. A politicky? To je čosi celkom iné.
Foto: Jason Lee / Reuters
Kedysi dávno Európa kolonizovala časť Číny. Dnes Čína kolonizuje časť Európy. Samozrejme, deje sa to neformálne a oveľa zdvorilejšie než v časoch, keď tomu boli karty rozdané opačne. Vzostup Číny vysvetľuje a súčasne aj využíva relatívny úpadok Európy.
Premiér Wen Ťia-pao počas svojej európskej cesty navštívi Nemecko, Veľkú Britániu a Maďarsko? Prečo Maďarsko? Čiastočne preto, že momentálne predsedá Európskej Únii, ale aj preto, že Čína tu mohutne investuje a chystá sa investovať ešte viac – podobne ako v iných častiach juhovýchodnej a južnej Európy. Na 35 rokov má napríklad v prenájme najväčší nákladný prístav v Pireu v Grécku, čo Číne otvára bránu do Európy. Francois Godement a Jonas Parello-Plessner v zatiaľ nepublikovanej správe pre Európsku Radu pre zahraničné vzťahy (EFCR) odhadujú, že 40 percent čínskych investícií v Európskej Únii sa momentálne sústreďuje v Portugalsku, Španielsku, Taliansku, Grécku a vo Východnej Európe. Čínski predstavitelia vlani navštívili aj Španielsko, Portugalsko a Grécko.
Prečo ich tak veľmi zaujíma periféria? Odpoveď je jednoduchá: núkajú sa tam sľubné investície a tieto menšie, okrajové ekonomiky umožňujú prístup k spoločnému európskemu trhu s jeho päťsto miliónmi spotrebiteľov. Trh EÚ je oveľa otvorenejší voči čínskym investorom než čínsky trh voči európskym. Solídne investície v týchto krajinách sa vyplácajú aj z politického hľadiska: čím viac budú od Číny závislé ekonomicky, tým menšia je pravdepodobnosť, že budú podporovať spoločné opatrenia EÚ, ktoré Čína pokladá za nezlučiteľné so svojimi životnými záujmami. Aj bez veľkého cynizmu sa dá odhaliť snaha Pekingu vytvoriť čosi na spôsob čínskej lobby v rozhodovacích štruktúrach EU, kde aj ten najmenší štát je aspoň teoreticky rovnoprávny s tým najväčším.
V situácii, keď je eurozóna na pokraji katastrofy, by krajiny ako Grécko, Španielsko či Portugalsko nedbali, keby Čína odkúpila časť ich nešťastných vládnych dlhopisov. Neexistujú žiadne presné informácie o čínskych nákupoch dlhopisov, vie sa však, že čínske finančné vedenie sa potichúčky snaží diverzifikovať investície, aby v nich natoľko nedominovali americké dlhopisy. Čínski politickí predstavitelia sa dávajú počuť, že chcú pomôcť eurozóne von z konopí. Je zjavné, že čínskej ekonomike by neprospelo, keby európska ekonomika upadla do chaosu.
So svojim valutovými rezervami – v súčasnosti najväčšími na svete, vo výške okolo troch triliónov eur – by Čína mohla bez mrknutia oka odkúpiť polovicu gréckych privatizovateľných aktív. Mali by sa Gréci obávať čínskych darov? Darovanému koňovi sa na zuby nehľadí. Ako istý význačný čínsky geostratég s vycibrenou orientálnou delikátnosťou povedal jednému z autorov správy ECFR, ‚potrebujete naše peniaze‘.
Nemali by sme reagovať stihomamom ani pokrytectvom. Ak skutočne veríme v slobodný obchod a trh, musíme sa riadiť vlastnými poučkami. (Onedlho budem riadiť auto, ktoré vyrobila firma s čínskym majiteľom. Značka sa volá sa Saab.) Problém nie je v tom, že Číňanom sa ľahko investuje u nás, ale v tom, že pre cudzincov je ťažké investovať u nich. Čínska ekonomická moc však už bezpochyby siaha hlboko do Európy a začína sa premieňať na politický vplyv.
Zopár ázijských susedov vzostup tejto krajiny už bolestne pocítilo na vlastnej koži. Čína vznáša čoraz expanzívnejšie nároky na kontrolu nad oblasťou Juhočínskeho mora, ktorú pokladá za oblasť „kľúčového záujmu“ a čínske námorné loďstvo v posledných týždňoch niekoľkokrát preseklo káble vietnamským ropným prieskumným lodiam. A zatiaľ čo v Európe ľudia ešte stále snívajú o postmodernom svete spoločnej zvrchovanosti, geopolitické pomery v Ázii čoraz väčšmi pripomínajú Európu z konca devätnásteho, nie dvadsiateho storočia. Nepokojné zvrchované mocnosti bojujú o nadvládu, budujú námorné loďstvo a pozemné armády, vedú spory o kontrolu území (ako napríklad Kašmír) a morí. Národné záujmy a vášne hrajú prím nad vzájomnou ekonomickou previazanosťou.
Nikdy nezabudnem na svoje prvé stretnutie pred niekoľkými rokmi s jedným z najvýznamnejších čínskych komentátorov medzinárodných vzťahov, Yanom Žue-tongom. Hovorili sme o vzostupe Číny a ja som poznamenal, že presun svetovej nadvlády z Británie do Spojených štátoch po roku 1945 bol jediným príkladom, aký poznám, keď významný hegemonický posun nesprevádzala vojna. ‚Akože nie?‘ skočil mi do reči Yian. ‚Bola tam vojna! Len proti niekomu inému…‘ Mal pravdu. Vojna s fašistickým Nemeckom bola katalyzátorom presunu hegemónie z Londýnu do Washingtonu. Dúfajme, že dejiny sa nebudú opakovať. Vychádzajúc z historických precedentov by však bolo veľmi zvláštne, keby vzostup Číny dakedy behom budúcich desiatich či dvadsiatich rokov nesprevádzal vojenský konflikt s niektorým z jej menších susedov. Mohol by to byť napríklad Vietnam a v tom prípade sa vynára otázka, ako na to zareagujú Spojené štáty.
Okrem ekonomického a vojenského rozmeru má rastúca moc Číny aj tretí rozmer: politický a kultúrny, alebo takzvanú ‚mäkkú‘ moc. Yan Žue-tong práve vydal mimoriadne zaujímavú novú knihu s názvom: Stará čínska múdrosť, moderná čínska moc. Skúma v nej ponaučenia, ktoré z čínskeho politického myslenia z obdobia pred dynastiou Ťin (t.j. pred rokom 221 p.n.l.) vyplývajú pre úlohu Číny v dnešnom svete. Yan hovorí, že dávni čínski myslitelia predstavovali dva protichodné prístupy k štátnej moci: hegemóniu alebo takzvanú ‚humánnu autoritu‘. Panovníci, ktorí vládnu pomocou ‚humánnej autority‘ uspokojujú nielen vlastný národ, ale priťahujú aj iné národy a tým sa ich vplyv šíri aj za hranice.
Yan síce nie je celkom proti púhej hegemónii, tvrdí však, že Čína by sa mala usilovať o tento náročnejší model politickej moci a to tak, že by okrem iného ‚neustále obnovovala svoj politický systém‘. Ďalej navrhuje že ‚Čína musí propagovať aj morálny princíp demokracie‘.
Treba povedať, že roku 2011 má Čína k takejto ‚humánnej autorite‘ veľmi ďaleko. Počínajúc veľkým reformátorom Teng Siao-pchingom si môže pripisovať morálnu zásluhu za to, že vytiahla milióny ľudí z chudoby. V očiach rozvojových krajín celého sveta je čínsky model štátom riadeného kapitalizmu ideologickou výzvou voči liberálnemu modelu voľnotrhového kapitalizmu, ktorý sa teraz zmieta v kríze. Európsky hosť, druhý muž Číny, Wen Ťia-pao je skutočne sympatický, inteligentný muž, mimoriadne ochotný diskutovať o kľúčových otázkach iných krajín a obľúbený dokonca aj medzi veľmi kritickou čínskou mládežou doma. Komunistická strana, nervózna pred blížiacou sa zmenou vedenia v roku 2012, však v posledných dvoch rokoch zas siaha po metódach, ktoré rozhodne nemožno označiť za humánne – od vlaňajšieho tvrdého zákroku proti národnostným menšinám až po zatknutie umelca Ai Wei-weia. Aj jej reakcia na prízrak Arabskej jari bola podľa väčšiny pozorovateľov prehnane nervózna.
Tieto tri tváre čínskej moci – ekonomická, vojenská a politická – sú nerozlučiteľné. Všetky tri sa menia. Je žiadúce, aby David Cameron a Angela Merkelová so znamenitým premiérom Wenom viedli angažované a kritické rozhovory, ako sľubujú. Skutočnosť je však žiaľ taká, že cudzinci môžu ovplyvniť rozvoj tejto vzmáhajúcej sa veľmoci len minimálne. A tak si môžeme len pozametať pod vlastným prahom, pozorne ich sledovať a dúfať, že to dobre dopadne.