Foto: Miguel Medina / AFP-Getty Images
Nedávno som sedel za stolom, na ktorom John Maynard Keynes roku 1919 napísal Ekonomické dôsledky mieru, strhujúcu polemiku s Versailleskou zmluvou. Položil som si otázku, čo by asi Keynes písal, keby tu s nami bol dnes. Nazdávam sa, že dnešný traktát by sa volal Ekonomické dôsledky Arabskej jari.
Základný argument Keynesovho pôvodného traktátu znel, že víťazi Prvej svetovej vojny zbabrali mier. Tvrdil, že vojnové reparácie, ktoré si vynútili od Nemecka, krajinu uvrhnú do ekonomickej krízy. A tá zas vyvolá silnú politickú reakciu.
„Ak sa budeme vedome usilovať zruinovať Strednú Európu,“ prorocky zakončil Keynes, „trúfam si predpovedať, že pomsta na seba nenechá dlho čakať. A potom už nič nadlho neoddiali konečnú občiansku vojnu medzi silami reakcie a zúfalými revolučnými búrkami, ktorá zatieni hrôzy predchádzajúcej nemeckej vojny.“
Iste, teraz nikto nenúti národy Blízkeho Východu a Severnej Afriky platiť reparácie. Je však na mieste otázka: robíme dnes dačo pre to, aby sme im pomohli úspešne zvládnuť prechod k slobode a blahobytu? A odpoveď znie: nerobíme dosť.
Prešlo takmer šesť mesiacov, odkedy zo seba tuniský pouličný obchodník Mohamed Bouazizi spravil rozbušku revolučného výbuchu, ktorý otriasol celým regiónom. Jeho upálenie viedlo nielen k pádu tuniského prezidenta Zine al-Abidine Ben Aliho, ale aj jeho egyptského náprotivku, Husního Mubaraka. Vlna protestov zaliala Alžírsko, Bahrain, Jordánsko a Sýriu. V Líbyi sa vzbura zmenila na skutočnú občiansku vojnu. Zdá sa, že čosi podobné sa odohráva aj v Jemene.
Západní novinári sa hrnuli na námestie Tahrir v Káhire a písali euforické články, odvolávajúc sa na Wordsworthove verše, venované Francúzskej revolúcii: „Požehnaný bol ten, kto žil toto brieždenie, no ten, kto bol mladý, bol priam v nebi!“ Bezstarostne ignorujúc historickú presnosť dali týmto udalostim názov Arabská jar podľa vzoru (neúspešnej) československej vzbury proti sovietskemu komunizmu v roku 1968.
Dnes sa už bezstarostnosť vytratila, najmä medzi mladými Arabmi, ktorí revolúciu začali. Pôvod tejto krízy bol ekonomický. Mladí ľudia vyšli do ulíc na protest proti rastúcim cenám potravín, vysokej miere nezamestnanosti a korupcii, rozšírenej v ekonomickom živote regiónu. No potraviny v posledných rokoch zdraželi na celom svete. Kľúčom k revolúcii bola teda neprimerane vysoká miera nezamestnanosti medzi mladými Arabmi a ich nespokojnosť s parazitickým štátom. 90 percent nezamestnaných Egypťanov
minulý rok tvorili mladí ľudia (vo veku o 15 do 24 rokov). Miera nezamestnanosti medzi absolventmi stredných a vysokých škôl v Tunisku dosahovala 24 percent, vysoko nad oficiálny priemer.
Niektorým krajinám regiónu revolúcia priniesla ekonomické požehnanie v podobe prudko zvýšených cien ropy. Vývozcom ropy Rady Perzského polostrova pre spoluprácu (Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Kuvajt, Katar, Omán a Bahrajn) zatiaľ čierne zlato vynáša dosť na to, aby si od svojich obyvateľov mohli kúpiť či vynútiť poslušnosť – hoci ropa sama o sebe nezaručuje stabilitu, ako vidíme na príklade Líbye a Jemenu. V ostatných krajinách však mala arabská revolučná vlna takmer výlučne negatívne ekonomické dôsledky.
Správa Ústavu pre medzinárodné financie z minulého mesiaca predpovedá, že rast v Egypte, Jordánsku, Libanone, Maroku, Sýrii a Tunisku z 4,4 percent v roku 2010 klesne tento rok na 0,5 percenta. Egyptská ekonomika sa scvrkne o 2,5 percenta, jemenská o,4 percentá.
Jednou z príčin sú samotné revolúcie, ktoré narušujú pracovný proces. Egyptský Centrálny úrad pre verejnú mobilizáciu a štatistiky odhaduje, že masové demonštrácie na námestí Tahrir spôsobili ekonomické škody vo výške asi 1.7 miliardy dolárov. K tomu treba pripočítať následný pokles ziskov z exportu a príjmov z turistiky (novinári sa zvyknú hrnúť na miesta, kam as turisti neodvážia vkročiť). A potom je tu cena neustávajúcich ťažkostí, spôsobených stávkami a núteným návratom vyše milióna sezónnych robotníkov, ktorí utiekli z Líbye, zmietanej vojnou.
Kľúčový je však únik kapitálu. Egyptským obchodníkom vadí, že v mestách prudko rastie kriminalita a že je čoraz ťažšie vykonávať normálne transakcie, no predovšetkým sa sťažujú na stres z politickej neistoty. Bohatí Arabi tejto revolúcii neveria. Od januára sa snažia prepraviť peniaze do bezpečia a niektorí prichádzajú do Londýna či Zurichu s kuframi plnými hotovosti. Podľa agentúry Reuters valutové rezervy v prvých troch mesiacoch roku klesli o celú tretinu. A denník Al-Hayat odhaduje, že od začiatku Arabskej jari z Egypta uniklo 30 miliárd dolárov.
Pre ilustráciu treba dodať, že Svetová banka ponúkla Egyptu okolo dvoch miliárd dolárov na najbližšie dva roky (ak vláda splní určité podmienky) a úver vo výške ďalších 2,5 miliárd dolárov. Americká vláda sa zaviazala poskytnúť dve miliardy dolárov vo forme úverových záruk pre americké firmy a čiastočného odpustenia dlhu. Zahraniční investori sa však regiónu ďalej vyhýbajú. Úroveň transakcií na egyptskej burze je momentálne o 23 percent nižšia než vo vrcholnom období pred krízou.
Celkovo sa teda ekonomické podmienky v dôsledku Arabskej jari nezlepšili, ale zhoršili. Miera inflácie v Egypte prekročila 12 percent. Nezamestnanosť tiež stúpla.
Nič z toho by nás nemalo prekvapiť. Patrí to k revolučnému cyklu. Po prvej fáze nadšených davov nastane druhá fáza ekonomického ochrnutia. To isté sa odohralo vo Francúzsku po prvom záchvate „blaženosti“ roku 1789 a v Rusku po roku 1917. V oboch prípadoch po eufórii zvrhnutia starého režimu veľmi rýchlo nasledovalo rozhorčenie nad poklesom životnej úrovne. Túto príležitosť využili extrémisti a začali propagovať radikálnu ideológiu boja proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi. Včera to boli Jakobíni a boľševici. Obávam sa, že zajtra to bude Moslimské bratstvo a al-Kájda.
Ako by možno napísal Keynes, potom už nič nadlho neoddiali konečnú občiansku vojnu medzi silami reakcie a revolúcie, ktorá zatieni hrôzy nedávnej vojny proti terorizmu.