Foto: Bruno Barbey
Prospect (Veľká Británia)
Vo veľkom bloku sú zozbierané hlasy intelektuálov k roku 1968, od Anthonyho Giddensa po Slavoja Žižeka, od Timothyho Gartona Asha po Tzvetana Todorova.
Anthony Giddens a jeho Kalifornské sny: “Je máj 1968. Nie som v Paríži, ale o 9 500 kilometrov ďalej, v Los Angeles, kde pôsobím ako asistent na University of California UCLA. Po príchode do Venice, mestečka na pláži, kde som si prenajal byt, som svedkom scény ako z biblických čias.”
Roger Scruton a jeho Rituály (ne)dospievania: “Niekoľko týždňov, ktoré predchádzali máju 1968, som strávil v Paríži v byte, vypožičanom od priateľa, ktorý sa obšmietal okolo Armanda Gattiho a jeho pouličného divadla. Všetci okolo mňa rozhodne zavrhovali zaužívané zvyklosti, predovšetkým rituály dospievania.”
Michael Ignatieff a jeho viera v politiku: Na 68-om bola najlepšia viera v politiku. “Najhoršie boli vraždy. Smrť Martina Luthera Kinga na balkóne v Memphise, smrť Roberta Kennedyho na dlážke hotelovej kuchyne v Los Angeles. Ale nádej umiera posledná a tohto roku, aspoň v USA, sa znovu zrodila viera v politiku.”
Slavoj Žižek a historické heslá: “Jedno z najlepších hesiel na parížskych múroch v roku 1968 znelo: Štruktúry nechodia po uliciach! Išlo v ňom o to, že veľké študentské a robotnícke demonštrácie roku 1968 sa nedajú vysvetliť terminológiou štrukturalizmu. Jacques Lacan zas tvrdil, že v roku 1968 sme zažili pravý opak, že štruktúry skutočne zostúpili do ulíc. Zjavná výbušnosť udalostí bola dôsledkom straty štruktúrnej rovnováhy – povedané slovami Lacana, prechodom od slovníka pánov ku slovníku univerzít.”
Timothy Garton Asha jeho chvála ročníka ‘68. “Najlepší na roku ‘68 je ročník ‘68. Má svoje chyby, ale i dnes, po štyridsiatich rokoch, sa mnohí jeho predstavitelia politicky angažujú a obohacujú naše spoločnosti.”
A napokon Tzvetan Todorov a permanentná revolúcia: “Udalosti mája 1968 som zažil rozpoltene. V máji toho roku som učil v USA. Do Paríža som sa vrátil 31. mája prvým lietadlom, na ktoré som mohol nastúpiť a z tohto dôvodu, a snáď i pre môj bulharský pôvod, som udalosti vždy sledoval s určitým odstupom. Permanentná revolúcia, ktorú hlásal ročník ‘68, sa odvtedy zmenila svoje ciele, nie však svoju podstatu: naďalej ide o vykynoženie nepriateľa, pričom sa toho často dožadujú tí istí ľudia ako v roku 1968! Je skutočne na čase, aby sme sa tohto dedičstva zbavili.”
New York Times (USA)
“Vtedy sme boli blázni,” píše Paul Auster v New York Times o roku 1968, keď študoval na Columbia University v New Yorku. Spomína na jedno protestné zhromaždenie: Násilie ma nikdy nepriťahovalo. “Keď sa dnes obzriem späť, vidím sa ako tichého mladíka, knihomoľa, ktorý túžil stať sa spisovateľom a bol pohrúžený do kurzov literatúry a filozofie na Columbijskej univerzite. Zúčastňoval som sa protivojnových demonštrácií, nebol som však aktívnym členom žiadnej univerzitnej politickej organizácie. Boli mi sympatické ciele S.D.S., no nechodil som na ich schôdzky a nerozdával som žiadne polemické články ani letáky. Chcel som len čítať knižky, písať básničky a popíjať s priateľmi v baroch vo West Ende.”
Le Temps (Švajčiarsko)
Francúzsky historik ideí Olivier Meuwly píše o spomínaní na rok 1968. “Človek roku 68 je sám osebe rozporuplný. Na jednej strane udával rytmus slobode, z ktorej mali všetci nejakým spôsobom úžitok. Na druhej strane znamenal šesťdesiaty ôsmy rok destabilizáciu všetkých pevných bodov vtedajšieho sveta. Aj preto je reakcia naň na začiatku 21. storočia nejasná a nerozhodná. Nikto by síce nechcel krok späť, pretože šesťdesiatemu ôsmemu vďačí za množstvo výdobytkov. Na druhej strane mnohí (a často to istí!) otrasení bolestnou slobodou, konzumne orientovaného, libertínskeho a individualistického materializmu, ktorý uctievajú. (…) a zároveň ním aj pohŕdajú. To je zdroj rozporu, ktorého jedinečná matrica leží v paradigmatických udalostiach roku 1968.”
Mittelweg 36 (Nemecko)
Úplne prvé vydanie korešpondencie medzi študentom teológie Hansom-Jürgenom Benedictom a Hannah Arendt v najnovšom číse Mittelweg 36 z rokov 1967 – 1968, a je to čosi ako senzácia. Vášnivá empatia a ohnivé presvedčenie mladého študenta sa v nej križuje s objektívnou, no vehementnou argumentáciou Hannah Arendt. Korešpondencia ponúka podrobný pohľad na to, ako hodnotila študentské hnutie roku 1968 – hodnotenie, ktoré podľa komentára Wolfganga Kraushaara bolo viacznačné. Hannah Arendt akoby bola vnútorne rozpoltená medzi progresívnymi impulzmi a zarážajúcimi tendenciami vzbury roku 68.
L’Espresso (Taliansko)
Aj Umberto Eco bol v roku 1968 na ceste na semiotickú konferenciu do Varšavy. Cesta viedla – ako inak – cez Prahu. V stredu 21. augusta uviazol v Prahe a zažil tak tragickosť osudu obyvateľov strednej Európy. O roku 1968 vznikla tak dve jeho reflexie a tie práve vychádzajú v knihe Môj 1968. Prvú z nich Tanec uprostred tankov Umberto Eco telefonicky nadiktoval do redakcie týždenníka L’Espresso dva dni po príchode ruských tankov do Prahy. Druhý článok, nazvaný Gomulkovo tajomstvo, napísal počas krátkeho pobytu vo Varšave, kde sa sledovaný štátnou bezpečnosťou stretával s Adamom Michnikom a Leszekom Kožakowskim. V úvode k poľskému vydaniu svojej knihy Umberto Eco spomína: “Keď v auguste 1968 došlo k sovietskej invázií do Československa, prechádzal som práve cez Prahu. Cieľom mojej cesty bola Varšava, kde sa mala konať konferencia semiotickej spoločnosti, neskoršieho International Association of Semiotic Studies. Po vstupe vojsk do Československa som už nemohol z Prahy bezprostredne odísť do Poľska, ale podarilo sa mi vrátiť do Rakúska cez hraničný prechod smerom na Linz, ktorý bol jediný otvorený pre cudzincov. Keď som prišiel do Viedne, ukázalo sa, že existuje letecké spojenie – lietadlo míňalo Československo širokým oblúkom, ktorý smeroval do Varšavy. Kým som odletel, nadiktoval som pre týždenník L’Espresso článok o dňoch, ktoré som strávil v Prahe.”
Open Democracy (Veľká Británia)
Prvé študentské povstanie roku 1968 sa konalo vo Varšave a nostalgicky naň spomína Neal Ascherson. “Tak ako v mnohých európskych príbehoch, prvou iskrou bolo divadelné predstavenie. Tridsiateho januára 1968 mal Teatr Narodowy poslednýkrát uviesť klasickú veršovanú drámu Tryzna (Dziady) národného básnika Adama Mickiewicza. No riaditeľovi Kazimierzovi Dejmekovi dali kultúrne kádre v straníckom vedení na vedomie, že predstavenie treba bez ohľadu na záujem publika zrušiť. Boli pozatýkané stovky študentov, mnohých vyhodili z univerzity, napríklad Adama Michnika, Jaceka Kurońa, Leszka Kolakowského a Zygmunta Baumana. (…) Lenže západná tlač v spomienkových článkoch Poľsko úplne ignoruje.”
Gazeta Wyborcza (Poľsko)
Najmä Poľsku sa v posledných dňoch pochopiteľne stále debatuje o štyridsiatom výročí varšavských študentských protestov a ich potlačení komunistickou mocou, ktorá vzápätí začala s brutálnou antisemitskou a antiintelektuálnou kampaňou. Gazeta Wyborcza pripravila k tejto téme veľkolepý blok a v ňom spomienky novinára a politika Tadeusza Mazowieckeho, príhovor filozofa Leszeka Kolakowského, esej politológa Wiktora Osiatyńskeho či kalendárium jednotlivých dní od historika Piotra Oseku.
Ako lahôdka – obrí dialóg Adama Michnika s dieťaťom parížskeho mája Danielom Cohn-Benditom. Diskutujú spolu o – samozrejme – západnom a východnom roku 1968. Daniel Cohn-Bendit: “Na Západe bola komunistická ideológia roku 1968 zničená. Bol to začiatok konca dominancie komunistickej strany na francúzskej politickej scéne. Pokiaľ ide o mňa, spojil som svoj život s ekologickým hnutím. Otázky, ktoré toto hnutie kládlo, spochybnili tradičné ideológie – tak konzervatívnu, ako ľavicovú. Šlo o to, či budovaním spoločnosti, priemyslu, ekonomiky budeme ničiť svet, v ktorom žijeme, a tak sa oberať o budúcnosť. Tradičná ľavica hovorila: ‘hlasujte za nás, a život bude krásny’. Máte problém – my máme riešenie. Konzervatívci tvrdili to isté. Pre jedným bol bôžikom komunizmus, pre druhých trh a liberálna ekonomika. Komunizmus padol, a trhu sa nedarí riešiť ekologické problémy. Preto som v Strane zelených. Neviem, či som ľavičiar, alebo neľavičiar, ale rozhodne som zelený.”
Adam Michnik: “Tradičné pojmy ľavica a pravica sú dnes do veľkej miery prežité. Sarkozy zasadol do vlády ako ten, kto chce zrehabilitovať pravicové tradície. Po dlhých rokoch to bol prvý francúzsky politik, ktorý hovoril otvorene: som pravičiar. A keď zvíťazil, vzal si k sebe niekoľko socialistov. Urobil by také niečo klasický pravicový politik? V Poľsku určite nie. Pojmy ľavice a pravice zaviedla anglická revolúcia v 17. storočí a boľševická revolúcia s nimi skoncovala. Všetko, čo sa dialo po tom, sa už prirodzene vymykalo z tohto rámca. Za éry boľševizmu a nacizmu otázka rozhodne neznela, či si ľavičiar alebo pravičiar, ale si za totalitným režim alebo proti neho. Dnes je v Poľsku delenie na pravicu a ľavicu niečo ako maškarný ples. To je naše poučenie z roku 1968.”
Český spisovateľ Pavel Kohout hovorí v rozhovore s Andrzejom Jagodzińským o štyridsiatom výročí Pražskej jari a vtedajších udalostiach. V šesťdesiatom ôsmom patril Pavel Kohout medzi disidentov a v šesťdesiatom deviatom ho vylúčili z komunistickej strany. Vtedy opozícia vytušila, tvrdí Pavel Kohout, “že ľud si praje pluralizmus, trhové hospodárstvo a vystúpiť z Varšavskej zmluvy. Spočiatku sme však dúfali, že sa nám podarí dosiahnuť zmeny v rámci systému. To sa, bohužiaľ, nepodarilo. Vedenie komunistickej strany, ktoré začalo s reformami, hanebne kapitulovalo a podpísalo Moskovské protokoly. Bolo na tom dobré iba jedno: že od tej chvíle už nikto v stranu neveril.”
Frankfurter Rundschau (Nemecko)
Čerstvá kniha historika Götza Alyho sa volá 1968 Náš boj – Hľadanie chýbajúceho medziľudského tepla (úryvky tu, tu, tu a tu). “Ľudia roku 68 boli deťmi roku 33, niet teda dôvodu na nijakú hrdosť. Deti ľudí roku 33 boli štvanci, konfrontovaní s bremenom, za ktoré neniesli zodpovednosť, ale napriek tomu sa mu nemohli vyhnúť. Podľa čínskych, kubánskych, sovietskych či trockistických vzorov usporiadali v Nemecku bežných režijných podkladov frašku, ktorá nasledovala po tragédii roku 1933. Zinscenovali variantu politicky jednorozmerného utopizmu, na troskách ktorého vyrástli.”
NZZ (Švajčiarsko)
Potom je tu Irena Brežná, slovenská nemecky píšuca autorka, ktorá žije vo Švajčiarsku, prežila Pražskú jar ako osemnásťročná gymnazistka v Bratislave. Tu zažíva slabnutie režimu prezidenta Antonína Novotného. “Strhnúť tvár Antonína Novotného pre nás znamenalo: zvaliť autoritu otcov, ktorí nám zakazovali Beatles, dlhé vlasy, minisukne, a vôbec, spojenie so svetom. V novinách sa na istý krátky čas smelo otvorene písať o stalinizme: Rok 1968 bol svetlom, ale nie preto, že by načrtával nejakú svetlú minulosť, ale preto, že tmu pomenúval ako tmu.”
Literární noviny (?esko)
Filozof Jiří Silný, riaditeľ Ekumenickej akadémie v Prahe, odkazuje: “Rok 1968 ukazuje, jak vypadá politika, když jsou lidé přesvědčeni, že skutečně mohou spolurozhodovat o věcech veřejných, že jsou subjekty své vlastní historie, že má smysl se angažovat.”
A ako dokument tri dôležité eseje: Spisovateľ Milan Kundera a jeho český úděl (tu), dramatik Václav Havel a jeho Český úděl? (tu) a opäť Milan Kundera (tu). Tí dvaja sa v rokoch 68/69 v časopise Listy hádali o význame Pražskej jari a európskych dejín.
Po štyridsiatich rokoch sa o akési zhrnutie pokúsila aj spisovateľka Eva Kantůrková: “V letech, která se zdála být už jen nepřekonatelně temná, napsal Milan Kundera cosi v tom smyslu, že východní Evropa je pro západní svět duchovně mrtvá. Václav Černý v těch letech psal o hrdých Češích a zbabělých Čecháčcích. Přijali jsme zjištění, že vyvražďováním, revolucemi a vysídlováním, se po staletí vždy znova stáváme národem plebejským, bez elit a šlechticů. Jeden filosof tvrzení zesílil, prý že jsme národem lokajů. Jiný slavný spisovatel mi řekl, že na rozdíl od Poláků netrpíme fanfarónstvím a jsme lidé příjemně praktičtí. Pavel Tigrid mluvil o Hulvátově, ale nemyslel tím jenom Čechy. Často se užívalo pojmenování Absurdistán. A naposledy polský novinář nazval Čechy Gottlandem.”
Die Welt (Nemecko)
Spisovateľ Rolf Schneider pripomína, že Východní Nemci prežívali rok 1968 úplne inak ako Západní Nemci a orientovali sa predovšetkým na Pražskú jar. “Namiesto s ľuďmi zo západoberlínskeho Otto-Suhr-Institutu radšej chodili do Čiech za rovnako zmýšľajúcimi a kupovali si v tamojších kníhkupectvách necenzurovanú literatúru. Dvadsiateho prvého augusta 1968 sa to všetko veľmi žalostne skončilo. Jednotky Varšavskej zmluvy napochodovali do ČSSR skoncovať s údajnou kontrarevolúciou. (…) S touto perspektívou nám pochody vo Východnom Nemecku, ktoré sme mohli sledovať v televízii, kde sa mávalo kusmi červenej látky a volalo po demokracii rád, pripadali irelevantné, infantilné a nekonečne vzdialené.”
The Times (Veľká Británia)
Škótsky spisovateľ Magnus Linklater uvažuje o tom, že existuje politické dedičstvo roku 68. “V priebehu tohto mimoriadneho roka sa zradikalizovala generácia, ktorá v podstate vôbec nebola navyknutá spochybňovať autority či rozmýšľať nad možnou vlastnou ideológiou – zradikalizovala ju reakcia tých, proti ktorým sa postavila. Globálne hnutie, najmä mladých ľudí, získavalo tvár, malo skutočné ciele: bolo proti vojne vo Vietname a Alžírsku, sovietskym tankom, za občianske práva v Spojených štátoch. Tí hrdinovia strednej triedy, čo pobiehali v tričkách s Che Guevarom alebo ospevovali Malcolma X., a potom skončili na dobrých profesorských miestach či v štátnej správe v samotnom srdci establišmentu, ktorý pôvodne chceli zničiť. nám môžu byť na smiech. Ale to, že na konci tohto významného desaťročia už nebolo prijateľné, aby polícia inak zmýšľajúcich občanov utĺkla skoro až na smrť, alebo že komunistickí diktátori šliapu po slobode názoru, treba pripísať k dobru práve im.”