Leonard Cohen, Callimachus, W. H. Auden a Nelly Sachs. Kresba: Mark Summers
Ako takmer každá životná skúsenosť, aj zhubná rakovina časom prestane byť zaujímavá. Senzácia z nej vyprchá a stane sa priam banálnou. Človek si zvykne na prízrak ustavičného Komorníka, čo neznesiteľne postáva vo dverách ako otravný hosť, čo sa túži dostať k slovu, keď sa večer schyľuje ku koncu. Ani mi tak neprekáža, ako vyzývavo mi chce pomôcť do kabáta, akoby mi nemo pripomínal, že je čas odísť. Len ma ničí, že sa mi pritom vysmieva.
Hlas
Choroba mi s prehnanou pravidelnosťou každý deň servíruje uštipačnú dennú špecialitku či príchuť mesiaca. Raz sú to ranky či vredy, čo sa mi kde-nič tu nič vyhodia na jazyku či v ústach. Alebo čo tak tak mierna neuropatia končatín, od ktorej tuhnú a chladnú nohy? Každodenná existencia nadobúda bábätkovský rytmus, a ten neodmeriavajú Prufrockove kávové lyžičky, ale miniatúrne dávky výživy, sprevádzané povzbudzujúcimi výkrikmi divákov či pochmúrnymi debatami o funkciách tráviaceho systému s matersky sa tváriacimi neznámymi ľuďmi. V takýchto horších dňoch si pripadám ako prasiatko s drevenou nohou, ktoré jeho sadisticky sentimentálni majitelia vládali prehĺtať len po malých kúskoch. Až na to, že rakovina nie je taká … ohľaduplná.
Najväčšie zúfalstvo a hrôza sa ma zmocnili v momente, keď sa mi hlas odrazu zmenil na tenulinký detský (alebo skôr prasačí) piskot. Potom mi začal lietať hore-dolu, od drsného chrapľavého šepotu po papierové žalostné bľačanie. Chvíľami – teraz už denne – hrozí, že zmizne nadobro. Práve som sa vrátil z Kalifornie, kde som mal pár prednášok. Vďaka morfiu a adrenalínu sa mi ešte podarilo rozoznieť hlas naplno, no keď som si pred domom chcel zavolať taxík, neozvalo sa nič. Stál som tam, priklincovaný ako úbohé mača, čo odrazu stratilo schopnosť mňaukať. Kedysi som vedel privolať newyorský taxík z riadnej diaľky. Aj bez mikrofónu ma bolo počuť aj v poslednom rade a na balkóne veľkej sály. A hoci sa možno niet čím chváliť, ľudia mi hovorili, že keď mali zapnutý televízor či rádio, spoznali môj hlas aj v susednej izbe a vedeli, že zas rečním.
Horšie
Ako samotné zdravie, ani jeho stratu si človek nevie predstaviť, kým nenastane. Ako každý iný, aj ja som v mladosti hrával hru zvanú „Čo by bolo horšie?“, pri ktorej sa poväčšine diskutuje o tom, čo je horšie: oslepnúť či ohluchnúť. Nepamätám sa však, že by som bol dakedy uvažoval o možnosti, že onemiem. Prísť o schopnosť hovoriť je skôr ako keby sa ťa zmocnil záchvat impotencie alebo akoby ti amputovali časť osobnosti. Vo verejnom i súkromnom živote som do značnej miery „bol“ svojím hlasom. Moju výsostnú a základnú podstatu vytvárali všetky tie konverzačné rituály a etikety, od odkašľania pred rozprávaním mimoriadne dlhého a náročného vtipu (zamladi), až po snahu dosiahnuť väčšiu presvedčivosť strategickým znížením hlasu o oktávu hanby. Nebol som nikdy obzvlášť dobrým spevákom, ale kedysi som dobre recitoval verše a citoval úryvky z prózy a občas ma o to dokonca aj prosili. No a samozrejme, ovládal som umenie správne si svoju repliku načasovať: ten nádherný okamih, keď vyrukujete s pointou, obrátite poslednú vetu na žart alebo zosmiešnite protivníka. Takýmito chvíľami som žil. Keď sa teraz chcem zapojiť do rozhovoru, musím pripútať pozornosť dákym iným spôsobom a zmieriť sa s tým, že ma ľudia budú počúvať „so súcitom“. Aspoň sa nemusia veľmi unúvať: dlho to nevydržím a ani na to nemám nervy.
Cédečka
Keď ochoriete, ľudia vám začnú posielajú cédečka, zväčša, aspoň v mojom prípade, s pesničkami Leonarda Cohena. Nedávno som sa naučil pieseň, zvanú If It Be Your Will. (Ak je to Tvoja vôľa). Je trochu sentimentálna, ale nádherne podaná a začína sa slovami:
„If it be your will (ak je to Tvoja vôľa) / That I speak no more: (že viac neprehovorím) / And my voice be still, (a môj hlas bude stále) /As it was before … (taký ako kedysi…)
Zistil som, že je lepšie nepúšťať si ju neskoro v noci. Leonarda Cohena si nemožno predstaviť bez jeho hlasu, je s ním nerozlučne spojený. Hovorím si, že by som sa mohol ďalej pretĺcť pomocou písomnej komunikácie. Ale to zo mňa hovorí len vek. Keby ma boli okradli o hlas skôr, pochybujem, že by som v živote ako autor veľa dokázal. V tomto som nesmierne zaviazaný Simonovi Hoggartovi z denníka The Guardian, ktorý pred tridsiatimi piatimi rokmi jeden môj článok označil za nudný a povedal mi na rovinu, že mám radšej písať „tak, ako hovorím“. Vtedy mi vyrazilo dych, že ma pokladal za nudného a vlastne som sa dodnes mu poriadne nepoďakoval, ale časom som pochopil, že môj strach zo samoľúbosti a prvej osoby osobného zámena bol vlastne tiež istou formou samoľúbosti.
Po rokoch som kurz tvorivého písania začínal prehlásením, že každý, kto vie rozprávať, vie aj písať. Po tomto kúsku sladkého cukru som na študentov zamával obrovským a desivým bičom: „Čo myslíte, koľko ľudí v tejto triede vie rozprávať? Myslím, skutočne rozprávať?“ Požadovaný účinok sa hneď dostavil. Potom som im prikázal, aby každú slohovú úlohu prečítali nahlas, podľa možnosti nejakému dobrému kamarátovi. A aby sa zakaždým pridržiavali rovnakých pravidiel: Vyhýbajte sa ošúchaným výrazom a opakovaniu. Nehovorte, že ako malý chlapec vám stará mama čítala rozprávky, jedine keby v tom štádiu života skutočne bola chlapcom, hoci v tom prípade ste si asi pokazili pointu. Ak stojí zato niečo počuť a vypočuť si to, je veľká šanca, že stojí za to si to prečítať. A z toho vyplýva aj hlavné pravidlo: nájdite svoj vlastný hlas.
Rozhovor
Žiaden kompliment ma nepoteší viac, ako keď mi čitateľ povie, že má pocit, že sa cíti oslovený. Spomeňte si na svojich obľúbených autorov a položte si otázku, či vás nezaujali práve tým, hoci si ste si to spočiatku možno ani nevšimli. Jedinou obdobou je dobrý rozhovor: uvedomujete si pri ňom, že sa tu rozvádzajú seriózne a presvedčivé argumenty, že v hre je irónia a že nudná či samozrejmá pripomienka by spôsobila takmer fyzickú bolesť. Takto sa vyvíjala filozofia na sympóziách, ešte než nadobudla písomnú podobu. Aj na počiatku poézie stál hlas ako jediný hráč a ucho ako jediné nahrávacie zariadenie. Fakt je, že nepoznám ani jediného skutočne dobrého spisovateľa, ktorý bol hluchý. Napriek dômyselnému systému, ktorý vymyslel Abbé de l’Eppé by sme nikdy nedokázali oceniť jemné poryvy a záchvaty nuansí románu, aké sprostredkúva správne naladený hlas. Henry James a Joseph Conrad ku koncu života svoje romány diktovali – čo istotne patrí k najväčším vokálnym výkonom všetkých čias, hoci by možno nebolo uškodilo, keby si niektoré pasáže nechali prečítať niekým iným – a Saul Bellow nadiktoval značnú časť svojho románu Humboldtov dar. Keby sme nevnímali idiolekt, pečať individuálneho spôsobu, akým človek skutočne hovorí a teda aj píše, pripravili by sme sa o celý svetadiel ľudského súcitu so všetkými jeho sprievodnými znakmi v molovej tónine, ako mimikry či paródia.
Ale teraz vážne: „Mám len svoj hlas“, píše W. H. Auden v básni 1. septembra 1939, v ktorej sa zúfalo snaží pochopiť a postaviť sa proti triumfu radikálneho zla. „Kto osloví hluchých?“, pýta sa zúfalo. “Kto prehovorí za nemých?“ Asi v tom istom čase si budúca nemecká židovská nositeľka Nobelovej ceny Nelly Sachsová uvedomila, že zjavenie Hitlera ju doslova pripravilo o reč: neúprosná negácia všetkých hodnôt ju zbavila vlastného hlasu. Táto myšlienka sa dodnes zachovala v bežnom jazyku: keď zomrie dakto, kto sa zaslúžil o verejné blaho, v nekrológoch sa často píše, že bol „hlasom“ tých, koho nepočuť.
Stál som tam, priklincovaný ako úbohé mača, čo odrazu stratilo schopnosť mňaukať.
Z ľudského hrdla občas vyrážajú aj strašné zvuky utrpenia: kvílenie, jačanie, bedákanie, škriekanie, ba aj chechtanie. Proti tejto záplave bľabotu a hluku tichý a nesmelý hlas protestuje vtipom a citlivými výrazmi, blízkymi nášmu srdcu. V tých najlepších spomienkach na múdrosť a priateľstvo, od Platónovej Obrany Sokrata po Boswellow Životopis Johnsona, rezonujú hovorené, neplánované chvíle súhry, rozumu a úvah. Len cez takéto dialógy, cez súperenie a porovnávanie sa s inými sa dá nájsť to prchavé, magické mot juste. Spomienka na priateľstvo je pre mňa spomienkou na všetky tie rozhovory, ktoré sa zdalo byť hriechom prerušiť a v tieni ktorých všetky obete ďalšieho dňa pôsobia banálne.
Chrupka
Podľa lekárskej literatúry sú hlasivky len „záhybom“, drobnou chrupkou, naťahujúcou sa k svojej dvojičke, aby vytvorila zvukový efekt. Som však presvedčený, že existuje hlbší vzťah medzi anglickým slovom pre hlasivky (vocal cords) a akordom (chord), tou zvučnou vibráciou, čo dokáže rozčeriť hladinu spomienok, vytvoriť hudbu, vyvolať lásku, vytlačiť slzy, pohnúť davy k súcitu a rozvášniť zberbu. Možno nie sme jediné živočíchy schopné jazykového prejavu, ako sme sa kedysi chvastali. Sme však jediní, čo používajú hlasovú komunikáciu pre číre potešenie a zábavu a v spojení s našimi dvomi ďalšími pýchami, rozumom a humorom, sme schopní vytvoriť vyššiu syntézu. Stratiť túto schopnosť znamená prísť o celý rad schopností – rozhodne to znamená viac než trochu zomrieť.
Mojou hlavnou útechou v tomto roku života v umieraní je prítomnosť priateľov. Keďže už nedokážem vychutnávať jedlo ani pitie, ich návštevy sú požehnanou príležitosťou pre rozhovor. Určite sa nájdu množstvá ľudí, ochotných zaplatiť za lístok na prednášku niektorého z týchto mojich kamarátov: sú to rozprávači, ktorých je radosť počúvať. Ja si ich aspoň môžem vypočuť zadarmo. Môžu ku mne chodiť na návštevy? Áno, ale len obmedzene. Väčšinu dní teraz trávim v čakárni, v televízii sledujem hrozné správy z Japonska a netrpezlivo čakám, kým mi rýchlosťou dvoch tretín rýchlosti svetla do tela naženú ďalšiu veľkú dávku protónov. V čo dúfam? Možno nie v uzdravenie, ale aspoň v dočasné zastavenie choroby. A čo si od toho sľubujem? Vyjadrím to najnádhernejším slovným spojením dvoch z najjednoduchších slov, aké náš jazyk pozná: slobodu prejavu.