Odkedy Dominiquea Strauss-Kahna, dnes už bývalého šéfa Medzinárodného menového fondu, v New Yorku zatkli a obvinili z pokusu o znásilnenie, francúzski politici neprestali vyjadrovať zhrozenie nad tým, ako „agresívne“ sa k nemu zachovala americká justícia. Zažili určite poriadny šok: pohľad na to, ako s jednou z čelných osobností francúzskeho establišmentu zaobchádzajú ako s obyčajným zločincom, je asi rovnako vzácny ako fotografia anglickej kráľovnej v bikinách.
Zhodiť jedného z nich je asi ako zastreliť víťaza konských dostihov len za to, že vám obhrýza anglický trávnik.
Nehovoria z nich len obavy o osud váženého kolegu; mnohí si tiež hovoria: len vďaka bohu sa čosi podobného nestalo aj mne. Alebo skôr, vďaka bohu, že žijem vo Francúzsku, a nie v Spojených štátoch.
Francúzi si možno nahovárajú, že mali revolúciu, no v skutočnosti si len vytvorili novú a ešte mocnejšiu elitu. Jej predstavitelia sa cítia byť natoľko nepostrádateľní, že by krajina bez nich nemohla fungovať, a zhodiť jedného z nich je asi ako zastreliť víťaza konských dostihov len za to, že vám obhrýza anglický trávnik. Len pekne držte jazyk za zubami a nechajte ich, nech si hryzkajú.
A práve z tohto dôvodu francúzsky establišment za obeť pokladá Strauss-Kahna, a nie traumatizovanú chyžnú, ktorú podľa názoru polície napadol. V Paríži by sa o podobnom incidente nikto nedozvedel. Dotyčnej by sa potichu opýtali, či jej skutočne stojí za to riskovať zamestnanie a povolenie na trvalý pobyt. Pripomenuli by jej, že je to otázka jej slova proti jeho, a povedzme si na rovinu, komu ľudia skôr uveria? Duchaplnému, slávnemu mužovi s vplyvnými priateľmi alebo obyčajnej nule?
Francúzski politici sú vyhlásení sukničkári a nikoho to nevyrušuje. Pokladá sa za samozrejmosť, že politik mužského rodu môže mimoriadnu pracovnú výkonnosť spájať s tendenciou liezť do postele s čo najväčším množstvom ľudí. A možno na tom niečo je – Francúzi sú známi vyváženou stravou a vysokou hladinou energie.
Je tu však nebezpečenstvo, že povesť “chauds lapins” (rozpálených králikov), ako tomu hovoria Francúzi, im dodáva pocit beztrestnosti. Veď od presvedčenia, že každý podľahne tvojmu čaru len preto, že si mocný a slávny, je len krok k názoru, že sa správa nerozumne ten, kto tvojmu čaru odolá. Podľa tejto logiky, keď neochotnú partnerku prinútiš, aby sa ti poddala, pomáhaš jej len zmieriť sa s tým, čo je nevyhnutné. Ako za Ľudovíta XIV.
Bývalého ministerského predsedu Alaina Juppého roku 2004 odsúdili za korupciu. Dostal osemnásť mesiacov podmienečne a zákaz desať rokov zastávať verejné funkcie, pretože, ako vyhlásil sudca, „zradil dôveru ľudu.“ Proti rozsudku sa odvolal a dnes je ministrom zahraničia a reprezentuje Francúzsko na svetovej scéne.
Jacques Chirac bol zapletený do toho istého škandálu, ale do roku 2007 ho chránila prezidentská imunita. Pokusy postaviť ho pred súd zatiaľ nikam neviedli a verejnosť celú kauzu pokladá za nekonečný vtip.
Najveľavravnejšou paralelou prípadu Strauss-Kahna je Roman Polanski. Nech je to akokoľvek talentovaný filmár, fakt je, že roku 1978 utiekol zo Spojených štátov do Francúzska, aby sa vyhol odsúdeniu za nelegálny pohlavný styk s trinásť ročným dievčaťom. Keď ho roku 2003 na žiadosť amerických úradov zatkli vo Švajčiarsku, celý francúzsky kultúrny establišment sa postavil na jeho obranu. Na tohtoročnom odovzdávaní Césarov (francúzskych Oscarov) Roman Polanski dostal cenu za film The Ghost Writer, ktorý, ako napísal najuznávanejší francúzsky denník Le Monde, „znamenal jeho návrat do rodiny po právnych problémoch“. Znelo to, ako keby dostal pokutu za prekročenie rýchlosti.
Zo všetkých týchto dôvodov som presvedčený, že aj keby Dominiquea Strauss-Kahna odsúdili a keby si musel odpykať väzenský trest, jedného dňa sa vráti do Francúzska, vydá svoje pamäti (a Roman Polanski ich prirodzene sfilmuje) a nakoniec sa stane ministrom. Trebárs ministrom pre rodovú rovnosť?