openDemocracy
(Veľká Británia), 25.05.2011
Gleb Pavlovskij, známy ruský politický technológ, ktorý bol do 27. apríla, keď ho nečakane zbavili funkcie poradcu prezidenta, jednou zo sivých eminencií v Kremli, v obsiahlom rozhovore s Tačjanou Žurženko a Ivanom Krastevom spomína na svoje začiatky v disidentskom hnutí osemdesiatych rokoch, na obdobie nástupu Gorbačova a rozpad Sovietskeho zväzu, a prezrádza, ako funguje tandem Putin-Medvedev, ako vznikla teória bealternatívnosti Putina a ako mu pomáhal režírovať cestu k moci. Celý rozhovor vyjde koncom týždňa v Eurozine; mnohých fascinujúcich ukážok na portáli OpenDemocracy vyberáme pasáž, venovanú zbedačeniu ruskej armády: Jeľcin napríklad nevedel, čo si počať s armádou. “Myslím si, že sa nikdy nezbavil sovietskej rozpoltenosti: na jednej strane presvedčenia, že veľmoc potrebuje mocnú armádu a na druhej strane sovietskeho pacifizmu, ktorý v ňom tiež prežíval, a to vo veľmi radikálnej forme. A tak len váhal a nerobil nič. A zatiaľ sa schyľovalo ku katastrofe, pretože armáda nedostávala žiadne finančné prostriedky a fungovala viac-menej mimo systému. V podstate sa armáda dostala mimo ústavný rámec a schyľovalo sa k čomusi, pripomínajúci latinskoamerický scenár. Generáli kradli, obchodovali a rozkrádali štátny majetok. Aký účinok môže mať takáto armáda na štát? K ničom dobrému to nemôže viesť. Putin priviedol armádu a FSB naspäť do systému moci a zbavil sa všetkých, čo s ním nesúhlasili. Ale samozrejme, keď sa siloviki vrátili do systému moci, priviedli si so sebou všetko ostatné, vrátane nových zločinných prepojení a komerčných motívov.”
V Tatarstane po celé generácie pokojne spolunažívali kresťania, Židia a Moslimovia, píše Oleg Pavlov v článku, venovanom džadidizmu, osobitej verzii islamu, ktorá v tejto oblasti vznikla v 19. storočí a ktorej učenie zdôrazňuje duchovný rozvoj a podporu školstva a slobodného myslenia. “Rovnako ako ostatné prejavy náboženstva sa za sovietskych čias aj prejavy džadidizmu potláčali, no v osemdesiatych rokoch nastala obroda: V tom čase však do Tatarstanu prišiel aj wahabizmus. V deväťdesiatych rokoch mladých ľudí vysielali na štúdiá na Blízky Východ, pretože v tom čase sme nemali vlastných učiteľov islamu a niektorí si naši študenti osvojili myšlienky tohto radikálneho hnutia. Počet zástancov wahhabizmu v Tatarstane síce nie je veľký, sú však energickí a rozhodní. Oleg Pavlov je však presvedčený, že väčšina povolžských a uralských moslimov neprijme myšlienky wahhabizmu, ktorý popiera každú cudziu kultúru, zatiaľ čo džadidizmus vyzýva svojich zástancov, aby využívali najväčšie vymoženosti civilizácie. (…) Moslimský východ prežíva globalizáciu, je to však globalizácia wahhabského typu. Povolžskí a uralskí moslimovia sa budú musieť intelektuálne mobilizovať, tak ako pred storočím. Zákazy a podobné opatrenia nie sú efektívne a tak je príklon k myšlienkam džadidizmu celkom prirodzený: mierumilovný, progresívny a vzdelaný islam ako alternatíva k náboženskému fanatizmu, fundamentalizmu a agresivite.