Na internete, v novinách, a dokonca aj v knihách sa zjavuje neuveriteľné množstvo falošných informácií. Nie je jednoduché zorientovať sa v nich, ale brániť sa proti nim rozhodne treba. Hoci len s nedôverou. Pretože nie je pravda, že už neexistuje hranica medzi pravdou a lžou.
V denníku Il fatto Quotidiano som sa 13. apríla dočítal, že International Herald Tribune publikoval jeden môj polemický list o vojne v Líbyi. Žiaľbohu, opäť išlo o ktovie koľký výmysel pána X (nebudem ho menovať, lebo mám dojem, že robí všetko možné pre svoju reklamu), ktorý sa špecializoval na falošné údaje a v minulosti posielal do talianskych novín vymyslené interview s Gore Vidalom, Johnom LeCarré, Philipom Rothom a tak ďalej, zavesil na internet môj rozhovor (pochopiteľne, falošný) s Abrahamom Yehoshuom, vytvoril na facebooku môj falošný profil – kde sa hneď zjavilo množstvo žiadostí o priateľstvo, ako už býva dobrým zvykom medzi šialencami praktizujúcimi tento takmer onanistický šport. Nech nás Boh chráni pred priateľmi.
Pán X poslal falošný list aj do Herald Tribune, kde použil moju falošnú e-mailovú adresu, ktorú založil celkom jednoducho, no zároveň tam uviedol svoje (pravé) číslo mobilu, čo zjavne nikto nepreveril. Až o pár dní neskôr v tomto americkom denníku vzniklo isté podozrenie a spýtali sa ma, či tento môj list nie je hoax (teda táranina). Odpovedal som, že je, a denník okamžite uverejnil dementi.
V internetovom denníku Adnkronos z 18. apríla zasa čítam oznam o úmrtí istého Carla Capponiho, školníka na Ostrove slávnych, kde sa dozvedám: “Na svoje pôsobenie na Univerzite v Bologni spomínal s hrdosťou: Pracoval som aj pre Umberta Eca, obracal som mu stránky, keď dával autogramy.” Nespomínam si, že by som bol poznal nejakého pána Capponiho, no aj keby to tak bolo, len ťažko by mi mohol obracať stránky, keď som dával autogramy, pretože som nikdy nebol taký neotesanec, aby som usporiadal autogramiády na univerzite, tam som podpisoval výlučne indexy. Opäť 18. apríla časopis so sympatickým názvom Dokonalá radosť, Katolícky denník s informáciami a aktualitami, recenzuje knihu Vincenza Redu Quisquilie e pinzillacchere (Drobnosti a maličkosti), a to druhé vydanie s príhovorom Umberta Eca. Nedá veľa práce domyslieť si, že som nikdy nepísal príhovor k tejto knihe (a Redu ani nepoznám), no vôbec ma to neprekvapuje, pretože sa mi už stalo, že istý pán publikoval ako príhovor k svojmu dielu môj list, a to ani nie príliš srdečný, v ktorom mu odmietam napísať príhovor.
A opäť internetový denník Adnkronos. Dňa 15. apríla sa tam píše, že po zemetrasení ktoré postihlo Abruzzy, sa znova otvára pre verejnosť veža v Rocca Calascio, kde sa nakrúcalo aj Meno ruže. Nechýba fotografia prekrásnej pevnosti, lenže tu sa film naozaj nenakrúcal, bolo to v novozrekonštruovanom opátstve Fiano Romano. Browsujúc po internete som objavil ešte viacero kláštorov, ktoré turisti spoznali ako môj, a teda kláštorov Mena Ruže je ako húb po daždi.
Viem si predstaviť, že aj mnohí moji kolegovia-spisovatelia môžu citovať podobné prípady. Internet sa už stal anarchistickým teritóriom, kde sa môže beztrestne tárať čokoľvek. Ak sa nedá overiť, či je nejaká informácia na internete pravdivá, opatrné je radšej predpokladať, že je falošná. A už keď sme pri tom pravdivom a nepravdivom, onen pán X tvrdí, že šíri svoje klamstvá preto, aby dokázal, že už neexistuje hranica medzi pravdou a lžou. Na jeho táraniny sa však prišlo veľmi rýchlo. V jednom zo svojich posledných románov som vyrozprával príbeh falšovateľa a mnohých nepravých dokumentov, ktoré vyrobili tajné služby polovice Európy, a nejaký recenzent z toho vyvodil (možno trpí obsesiou boja proti takzvanému relativizmu), že tam, kde je všetko falošné, sa stráca každé kritérium pravdy. V živote som nečítal z filozofického hľadiska hlúpejšie tvrdenie. Na domnienku, že niečo je falošné, treba predpokladať (čo sa týka zmyslu aj všeobecného jazyka) že niekde existuje aj niečo autentické. Podozrievať niečo z toho, že je falošné, si vyžaduje mať aspoň predstavu pravdivého. No toto je možno príliš vratká pozícia pre nepriateľov relativizmu.