Keď sa roku 1999 zavádzalo euro, mnohí ešte dúfali, že integračný proces bude pokračovať. Iní zasa verili ortodoxne liberálnej učebnici, ktorá oveľa viac dôvery vkladá do zákonitostí ekonómie než do demokracie. Mysleli si, že ak sa dodržia jednoduché pravidlá konsolidácie štátnych rozpočtov, bude to stačiť na to, aby sa národné ekonomiky navzájom vo svojom vývoji prispôsobovali.
Falošná konštrukcia
Obidve tieto predstavy stihlo dramatické sklamanie. Rýchle striedanie finančnej krízy dlhovou a dlhovej zasa krízou eura zviditeľnilo falošnú konštrukciu hospodárskeho a menového priestoru, ktorý je síce obrovský, no nemá nijaké nástroje spoločnej hospodárskej politiky.
Euroskeptikov ako Angela Merkelová to týmito systémovými tlakmi pritislo k prointegračným krokom. Teraz sa tá chyba má odstrániť cestou „otvorenej koordinácie“. Z hľadiska aktérov výhodou tohto núdzového riešenia je, že nezobudí žiadnych spiacich psov. Na druhej strane, pokiaľ je účinné, rozdúchava v obyvateľstve rôznych členských štátov toto vo svojich dôsledkoch nedemokratické riešenie vzájomné obviňovanie a nevraživosť.
Šéfovia vlád sa napokon dohodli na tom, že budú každý vo svojej krajine presadzovať balík finančných, ekonomických, sociálnych a mzdových opatrení, ktoré by inak boli vlastne vecou národných parlamentov. V odporúčaniach sa odráža vzorec politiky, ktorý nesie nemecký rukopis. Sústredím sa teraz na samotný postup: šéfovia vlád si chcú rok čo rok navzájom pozerať cez plece, aby videli, či kolegovia prispôsobili zadlženosť, dôchodkový vek a dereguláciu pracovného trhu, systém sociálnych dávok, zdravotníctvo, mzdy vo verejnom sektore, a mnoho iných vecí „zadaniam“ Európskej rady.
Zlá baktéria
Právna nezáväznosť tejto predbežnej dohody o politikách, ktoré zasahujú do základných kompetencií členských štátov a ich parlamentov, nesie so sebou dilemu. Ak sa tieto odporúčania na kormidlovanie ekonomiky ukážu ako neúčinné, problémy, ktoré mali riešiť, sa zmenia na permanentné. No ak vlády skutočne budú týmto zamýšľaným spôsobom koordinovať svoje opatrenia, musia si na to doma „obstarať“ potrebnú legitimáciu, ale to zasa musí vyprodukovať claire-obscure mäkkého tlaku zhora a nedobrovoľne-dobrovoľné prispôsobenie zdola. Čo iné potom znamená právo Komisie preskúmať rozpočty „včas“, čiže ešte než ich parlamenty odsúhlasia, než arogantnú vôľu prejudikovať?
Za touto dymovou clonou sa potom národné parlamenty (prípadne aj odbory) sotva vyhnú podozreniu, že len odkývajú rozhodnutia, ktoré už niekto niekde inde urobil, že schvália len konkrétne vykonávacie predpisy. Toto podozrenie nutne rozožerie akúkoľvek demokratickú dôveryhodnosť. Abrakadabra koordinácie, ktorej právny status sa naschvál udržuje v neurčitosti, to je na úpravy, ktoré si žiadajú spoločný postup Únie, primálo. Takéto rozhodnutia musia mať legitimitu obidvoch ciest, ktoré sú na rozhodovanie únie určené – nielen nepriamej cesty prostredníctvom vlád zastúpených v Rade, ale aj bezprostrednej cez Európsky parlament. Inak sa len ešte rýchlejšie roztočí centrifugálna dynamika ukazovania prstom na „Brusel“ – zlá metóda zafunguje ako baktéria.
Motivácie, ktoré na čas chýbajú, môžu prísť len zdola, zo samotnej občianskej spoločnosti.
Kým budú mať európski občania pred očami ako aktérov na európskej scéne len národné vlády, budú rozhodovacie procesy vnímať ako hry s nulovým súčtom, kde sa ich vlastní hráči musia presadiť proti ostatným.
Národní hrdinovia nastupujú proti „iným“, čo môžu za všetko, čo nám hydra Brusel nakladá a čo od nás chce. Len ak budú mať európski občania v zornom poli parlament v Štrasburgu, ktorí sami volili, môžu vnímať úlohy riadenia ekonomiky ako úlohy, ktoré máme pred sebou všetci spoločne.
Náročnejšia alternatíva by spočívala v tom, že Komisia by tieto úlohy riešila demokratickou cestou “riadneho legislatívneho postupu“, čiže so súhlasom Rady a parlamentu. Na to by však bolo potrebné presunúť kompetencie z členských štátov na úniu, a takáto hlbokosiahla zmena Ústavnej zmluvy dnes nevyzerá veľmi realisticky. Zrejme je to tak, že obyvatelia Európy sú už z Európy unavení. Proces zjednocovania, ktorý od začiatku prebiehal ponad hlavy obyvateľstva, dnes uviazol v slepej uličke pretože nemôže pokračovať bez toho, aby sa dovtedy obvyklý administratívny modus nenastavil na výraznejšie spolurozhodovanie obyvateľstva. Namiesto toho pchajú politické elity hlavy do piesku. Nerušene pokračujú vo svojom elitnom projekte a znesvojprávňovaní európskych občanov. Táto arogancia má podľa môjho názoru nasledujúce tri príčiny.
Premena mentality
Národné zjednotenie spustilo v Nemecku premenu mentality, ktorá zasahuje aj sebavnímanie a orientáciu nemeckej zahraničnej politiky na zreteľnejšie centrovanie na seba. Od deväťdesiatych rokov postupne rastie vojensky podopreté sebavedomie „Ríše Stredu“, ktorá operuje ako hráč na scéne svetovej politiky. Toto sebavedomie vytláča dovtedy pestovanú kultúru zdržanlivosti občianskej mocnosti, ktorá chcela predovšetkým spevňovať právny rámec nehatenej konkurencii štátov. Táto premena sa aj v európskej politike zvlášť výrazne prejavuje od zmeny vlád roku 2005. Predstava “európskeho poslania“ kooperujúceho Nemecka sa čoraz viac vyhrocuje na nepokrytý vodcovský nárok “európskeho Nemecka v Európe nemeckého razenia“. Niežeby zjednocovanie Európy od začiatku nebolo v nemeckom záujme. Ale vedomie zaväzujúceho historicky morálneho dedičstva prízvukovalo diplomatickú zdržanlivosť a ochotu vnímať aj perspektívy iných, uznávať aj perspektívy a normatívne zorné uhly iných a prípade potreby preventívne tlmiť konflikty.
Demoskopický oportunizmus
Nová nemecká normalita nevysvetľuje fakt, že ani v jedinom členskom štáte sa doteraz nekonalo referendum, v ktorom by sa rozhodovalo o niečom inom ako národné témy a cestovné lístky. Politické strany sa prirodzene vyhýbajú tematizovaniu nepopulárnych otázok. To je na jednej strane triviálne, pretože cieľom strán musí byť vyhrať voľby. Na druhej strane nie je ani trochu triviálne, prečo v európskych voľbách po desaťročia dominujú témy a osoby, ktorým vôbec nenáleží, aby sa o nich takto rozhodovalo. Okolnosť, že občania nemajú jasno o relevantnosti diania v subjektívne vzdialenom Štrasburgu a Bruseli, zakladá sprostredkovanú vinu, ktorú sa však politické strany zubami nechtami vzpierajú niesť. Politika vo všeobecnosti totiž akoby prechádzala do stavu agregátu, vyznačujúceho sa tým, že odmieta perspektívu a vôľu niečo tvoriť. Čoraz väčšia komplikovanosť látok, ktoré si žiadajú úpravu, núti ku krátkodychým reakciám v scvrkávajúcich sa manévrovacích priestoroch. Politici, ako keby si osvojili odhaľujúci pohľad systémovej teórie, bez hanby nasledujú oportunistický scenár demoskopickej mocenskej pragmatiky, ktorá sa zbavila všetkých normatívnych väzieb.
Za tým je chápanie demokracie, ktoré New York Times po tom, čo George W. Bush mladší druhýkrát vyhral voľby, vtesnali do formulácie post-truth democracy. Ako politika všetko svoje konanie podriaďuje súzvuku s náladami, za ktorými poskakuje od jedných volieb k druhým, do tej miery stráca svoj zmysel samotný demokratický postup. Demokratické voľby tu nie sú na to, aby len odrážali prirodzene samorastúce názorové spektrum; oveľa viac by mali odrážať výsledok verejného procesu utvárania názorov. Hlasy odovzdané za plentou nadobudnú inštitucionálnu váhu demokratického spolurozhodovania až vo väzbe na verejne artikulované názory, ktoré vznikli v komunikatívnej výmene relevantných postojov, informácií a dôvodov. Z tohto dôvodu ústava privileguje politické strany, ktoré sa podľa článku 21 “spolupôsobia pri tvorbe politickej vôle ľudu“. Ani Európska únia nezíska demokratický charakter, kým sa politické strany budú bojazlivo vyhýbať tomu, aby z alternatív k rozhodnutiam veľkého dosahu vôbec urobili témy.
Zlý pocit
Aj médiá majú svoj podiel na tejto poľutovaniahodnej premene politiky. A znovuobjavenie nemeckého národného štátu, nový modus krátkodobo nastavenej politiky bez kompasu a zrastanie politicko-mediálnej triedy môžu byť dôvodmi, pre ktoré politike pri projekte takého rozmeru ako zjednocovanie Európy dochádza dych. Ale možnože pohľad obrátený nahor, k politickým elitám a médiám, je vôbec pohľad zlým smerom. Možnože motivácie, aké momentálne chýbajú, môžu prísť len zdola, zo samotnej občianskej spoločnosti.
Predtým sa politiky spolkových vlád dali vidieť v zrozumiteľnej súvislosti: Adenauer bol fixovaný na väzbu so Západom, Brandt na východnú politiku a Tretí svet; Schmidt relativizoval osud malej Európy zo zorného uhla svetovej ekonomiky, a Helmut Kohl chcel včleniť národné zjednotenie do európskeho. Ešte všetci niečo chceli! Gerhard Schröder už skôr reagoval než utváral; Joschka Fischer predsa len chcel dať európskemu zjednocovaniu smerovanie. Od roku 2005 sa kontúry kompletne roztekajú. Už sa nedá zistiť, o čo ide; či vôbec ešte ide o niečo viac, než úspech v najbližších voľbách. Občania cítia, že vykostená politika bez noriem im čosi upiera. Tento deficit sa prejavuje v tom, ako sa odvracajú od organizovanej politiky. Ale tej či onej politickej strane by sa predsa len mohlo vyplatiť vyhrnúť si rukávy, vyjsť na trhoviská a ofenzívne bojovať za zjednotenie Európy. Opustením „veľkých“ projektov sa to nevybaví. Klimatickej zmene, celosvetovými rizikám jadrovej technológie, potrebe zregulovať finančnými trhmi poháňaný kapitalizmus, či presadzovaniu ľudských práv na medzinárodnej úrovni sa svetové spoločenstvo nevyhne. A oproti rozmerom týchto problémov má úloha, ktorú máme pred sebou v Európe, už takmer prehľadný formát.