Filozof a Ségolene Royal spolu počas jej predvolebnej prezidentskej kampane spolu povečerali.
Foto: A. Abbas
Než sme sa stretli, vedela, samozrejme, že nepatrím – veru, ani zďaleka – k horlivým stúpencom jej kandidatúry na prezidentku. Ale nezdalo sa, že by jej to veľmi prekážalo. V prvej chvíli som v tej takmer prázdnej, snáď až príliš ospalej hotelovej reštaurácii, v ktorej sa naše stretnutie konalo, síce zachytil jemnú zdržanlivosť, náznak nedôvery – no okamžite mi udrela do očí jej úžasná sviežosť, otvorenosť, jej spontánna vľúdnosť.
Najskôr sme prebrali jej faux pas, jej slávne prerieknutia, počnúc tým, čo sa hovorí v Paríži po jej výrokoch o Québecu (o ktorom povedala, že si želá jeho “zvrchovanosť a slobodu”), až po jej neistotu, koľko vlastne majú francúzske námorné sily jadrových ponoriek. Smeje sa nahlas, ako dievčatko.
“No, pokiaľ viem, nie ja som hovorila, že treba vyhladiť Irán, ale prezident republiky Jacques Chirac.” Prišiel čašník, objednávame si: šalát, filety z platéza, suché biele víno. Pokračuje. “Nie je to smiešne? Keď sa preriekne niekto iný, nazveme to lapsus, je to pokĺznutie, ale keď sa to stane mne, tak je to obrovský prešľap, chyba. Asi je na to dvojaký meter.”
Zmysel slov
Potom, vážnejšie, s chladným zábleskom v očiach, pod ktorými sa jej trochu zvraštia jemné kruhy: “Nech je to akokoľvek, číhajú na mňa, na mojich kolegov, moje deti. Na mňa a moje údajné faux pas: nič ich nezastaví, som pekná lovná zver, robia na mňa hon.”
Poznamenávam, že nehovoríme o púhych preklepoch. Napríklad keď bola v Pekingu, povedala čosi o skvelej rýchlosti čínskej justície – “to bolo úplne vytrhnuté z kontextu, hovorila som o obchodnej justícii, nie o trestnej”.
Dobre, poviem. Ale nepríjemné na tom bolo, ako zametá pod koberec otázku ľudských práv, a pritom Nicolas Sarkozy – jej konzervatívny rival v boji o Elyzejský palác – vyhlasuje teraz jednoznačný postoj k Darfúru, Čečensku a ďalším diktatúram sveta.
“Ach, Sarkozy a diktatúry!” Vybuchne od smiechu, zasa tak dievčensky. “Pravica a diktatúry, tak o tom už viem svoje… Ale v prípade Číny musíte vedieť, že som o tom veľmi vážne hovorila a že som stále opakovala obavu, že nedodržiavajú ľudské práva.”
Aha, vravím. A prečo ich nazývate ľudské, a nie “práva človeka”, “les droits de l’homme”, ako ich volá zvyšok Francúzska? Mám dojem, že by sa jej skrútil jazyk, keby to mala vysloviť: “les droits de l’homme”. Prejdeme do zvláštneho, akoby surrealistického dialógu hluchých, v ktorom jej vysvetľujem, že pre antitotalitnú ľavicu, ktorá od nej práve bočí, “les droits de l’homme” nie sú len frázou, ale konceptom, konceptom zaplneným spomienkami na utrpenie a na odpor, s ktorým sa nemožno zahrávať. A ona hádavo, nepružne, s ostrosťou, ktorá sa jej naraz objaví na tvári, ubezpečuje, že ide presne o opak. Pretože keď vysloví “les droits de l’homme”, nemôže nepomyslieť na doslovný zmysel týchto slov, ktorým sú vo francúzštine nielen práva “človeka”, ale aj práva mužov oproti právam žien. Práva jej otca verzus práva jej matky – a že preto teda radšej hovorí “ľudské práva”.
“Raz,” pokračovala, “som sa zhovárala so ženou z jednej dediny v Mali. Pre ňu to bolo presne takto jednoduché: keď niekto povie ‘les droits de l’homme’, rozumie tomu tak, že ide o práva mužského obyvateľstva, ktoré boli obsahom práva po stáročia. Zvolila som teda jej hľadisko, ktoré je, mimochodom, rovnaké, ako zorný uhol hocijakého dieťaťa, ktoré by ste stretli na ulici. A preto volím tieto slová.”
Cítil som, že sa blížime k novej úrovni neporozumenia, ktoré o päť minút vyústi do požiadavky radikálnych amerických feministiek, aby sa hovorilo “herstory” namiesto “history” – že nerozumie, prečo katolícky katechizmus nehovorí “Otčenáš a Matkanaša” namiesto mačistického “Otčenáša”. A tak zmením tému.
Dievča z vidieka
Čo jej rivali? Čo sa deje v socialistickej strane? Nie je jasné, či to ona nechce ich podporu, alebo či strana, ktorá čelí nedávnym katastrofickým výsledkom verejnej mienky, neklesá ku dnu. “Ponúkla som Dominiquovi Strauss-Kahnovi post” – bývalému ministrovi financií , ktorého porazila pri nominácii na prezidentskú kandidatúru – “miesto v mojej kampani,” hovorí akoby na svoju obranu. “Šlo by o post, ktorý súvisí s finančníctvom.” A Lionel Jospin? Pýtam sa – ďalšia socialistická šedá eminencia, prezidentský kandidát jej strany pri posledných voľbách roku 2002. Čašník zasa dolieva víno. Všímam si, ako je a pije, so skutočnou chuťou. Tak ako Mitterrand než ochorel; má čosi zo zdravého apetítu Jacquesa Chiraca. Je to znamenie?
“Čo sa týka Jospina, zavolala som mu, či by neprišiel v nedeľu,” – nedeľu, na ktorej prezentovala svoju politickú platformu – “a povedala som mu, že jeho miesto je pri mne, po mojom boku.” Predvádza mi svoje pozvanie, ukazuje na stoličku, ktorú čašník odložil za nás, keď sme prišli. “Povedal nie. Že má na ten deň iný program.” Príde muž od susedného stola a hovorí, že ju obdivuje. Ona vstane, zvláštne dojatá, šťastná, zružovie na temnejšie ružovú než jej kostým, dlhý pekný krk sa s pôžitkom rozvlní. Keď si znovu sadne, povie: “Chápem Jospina. To, že žena ako ja, ‘becassine’ (dievča z vidieka), je zvolené za kandidátku strany, že sa jej podaria veci, ku ktorým sa on nikdy ani len nepriblížil – chápem, že ho to môže nahnevať.”
Aké veci? “Chevenement,” povie, a myslí tým iné veľké zviera francúzskej ľavice. “Jospin stále nechápe, ako som si ho získala. Myslí si, že preto prehral: že si ho nezískal, že Chevenement bol proti nemu.” Oponujem jej, že možno nemusí byť také skvelé mať vo svojom tábore protieurópskeho populistu Jean-Pierra Chevenementa. Ona ďalej rozvíja svoju úvahu: “Čo myslíte, prečo prehral? Máte nejaké vysvetlenie, prečo Jospin prehral proti Chiracovi a dokonca proti Le Penovi?” Odpovedám, že to mohlo súvisieť s istou formou politického elitárstva, ktoré voliči potrestali. Hovorí: “Áno, to je ono. Najviac ich trápi, že chcem toto elitárstvo zrušiť. Že chcem skoncovať s aroganciou. Že chcem to, čo sa volá participatívna demokracia – nikdy som netvrdila, že je to všeliek, alebo že sa dá vládnuť len podľa verejnej mienky – ale tvrdím, že ju treba počúvať. Treba si vypočuť, čo majú ľudia v hlavách, keď im toľko rokov vtĺkali do hláv ich pravdy. Bolo treba to urobiť, a ja som hrdá, že som to urobila.”
Barbari pred bránami
Hovoríme o jej vízii, o Európe, o Iráne – na témy, v ktorých sa rozhodne vyzná lepšie, než by sa zdalo podľa toho, čo sa o nej píše. Nebude mať signifikantnú výhodu oproti svojim rivalom, keď nahromadí isté percento voličov, ktorí ju budú voliť nie pre jej všeliek či biele kostýmy, ale osobitne tých, ktorí pred dvoma rokmi volili “nie” v referende o európskej ústave? Vraví mi, že zrejme už nebude viac nosiť tie svoje slávne biele kostýmy, ktoré boli jej značkou a o ktorých sa toľko popísalo ako o belobe očakávania alebo bielej stránke, ktorá len čaká na to, že bude popísaná – sťažnosťami či nádejami do budúcnosti. Hovorí, že ľudia sa vyjadrili a že v tú nedeľu v skutočnosti tlmočila to, čo od nich dostala. Predstavujem si, ako v ten deň reční oproti stene oblepenej fotografiami mnohých mužov a žien, s ktorými sa za minulé týždne stretla a pre ktorých už nikdy nebude nosiť bielu.
Víťazstvom si je istá, tvrdí mi. Tak ako Hillary Clinton, ktorú obdivuje. Nepochybuje, že vyhrá nad konzervatívnym táborom, zamrznutým vo svojich istotách, neschopným čeliť výzvam, “predmestiam, ‘banlieues’ – ako môže byť zoči-voči horiacim obydliam jedinou politikou represia, keď demonštranti nie sú nič viac než divosi, barbari pred bránami mesta? Nevoláme tých ľudí, ktorí nemajú prístup barbarmi, tak ako starí Gréci? Tento postoj je šialenstvo, samovražda.” Znovu jej hovorím, že rolou intelektuálov nie je zasahovať, ale skôr klásť ťažké otázky, otvárať témy a až nakoniec, pokiaľ možno čím neskôr formulovať svoj názor.
Pozerá sa na mňa so skromnosťou, ktorá k jej tvári patrí. S výrazom prísnej učiteľky a istou odmeranosťou. Je po polnoci. Reštaurácia je prázdna.
Posledná otázka sa týka kníh, ktoré má rada. Kniha o ženách od Dominique Med (je prekvapená, že ju nepoznám) a Kontemplácie Victora Huga, ktoré si už nejaký čas nosí všade so sebou. Odchádzam, a ešte som trochu zmätený, s pocitom, že ľudia s touto ženou nezaobchádzajú fér. Vrátane mňa. A že sa v skutočnosti nepodobá na ľavicovú sochu, na akú sa sama vymodelovala.
Foto: Reuters