Foto: Raigo Pajula / AFP-Getty Images
Pamätáte si klasickú detektívku Agathy Christie Vražda v Orient exprese? Slávny belgický detektív Hercule Poirot mal najväčší problém s tým, že bolo priveľa podozrivých. Z podivuhodnej smrti Európskej Únie sa môže vykľuť podobný prípad.
Prasknutá bublina
Už sme si natoľko zvykli prirovnávať proces európskej integrácie k nezadržateľnému vlaku, že vôbec neberieme do úvahy možnosť, že by raz mohol zastať. No v skutočnosti sa Európa potichučky začala rozkladať už dávnejšie, aj keď zvonku to ešte stále vyzerá, že vedúci predstavitelia Európy sa pomaly, ale iste blížia k vytúženému cieľu „čoraz tesnejšieho zjednotenia“.
Lenže ekonomická kríza nabúrala nielen finančnú stabilitu takmer všetkých členských štátov únie. Ukázala aj to, že tí, ktorých zasiahla najmenej, nemajú najmenšiu chuť zachraňovať tých, ktorých zasiahla najviac.
Nech si tí leniví a nemožní pigs nemyslia, že im šetrní robotníci vypíšu ďalší šek.
Američanov, bedákajúcich, že ich ekonomika sa spamätáva len pomaly, by mohlo potešiť, že Európa je na tom horšie. Medzinárodný menový fond na tento rok predpovedá Spojeným štátom trojpercentný rast, ale v eurozóne očakáva len polovičné tempo. Skrytým problémom je skutočnosť, že euro nedokázalo vytvoriť skutočne integrovaný pracovný trh. Pracujúci na okraji Európy očakávali, že vďaka spoločnej mene budú zarábať tak dobre ako pracujúci v centre, čiže v Nemecku. Ich produktivita však nedosiahla nemeckú úroveň. Obyvatelia krajín ako Írsko si zas vysvetlili znižovanie úrokových sadzieb po roku 1999 – jednu z hlavných výhod, aké členstvo v eurozóne prinieslo krajinám na periférii – ako signál, že sa môžu zadlžiť nad hlavu. V Írsku a Španielsku, kde sa ľudia správali podobne ako na Floride a v Nevade, to dopadlo tak, že ceny domov najprv prudko stúpli a potom, keď bublina praskla, sa prepadli.
Špinavé tajomstvo
Americká kríza spôsobila krach niektorých bánk, no väčšinu z nich štát zachránil a federálny deficit stúpol do astronomickej výšky. Americké ministerstvo financií prevádzalo doláre od daňových poplatníkov v Texase ľuďom na sociálnych dávkach v Novom Mexiku. V Európe to vyzeralo inak: záchranný balík dostali všetky inštitúcie, o ktorých platilo, že sú „priveľké na to, aby mohli padnúť“. Deficity jednotlivých štátov astronomicky stúpli. Keď sa však niektoré krajiny ocitli vo fiškálnych ťažkostiach – pretože finančné trhy sa začali dožadovať podstatne vyšších úrokových sadzieb – nastali skutočné problémy. Chýbal totiž mechanizmus na presúvanie väčších súm eur medzi jednotlivými krajinami.
Kríza rozdelila európsku ekonomiku nie jedným, ale až dvomi klinmi. Po prvé, je tu zásadný politický rozkol medzi sedemnástimi krajinami EÚ, ktoré prijali jednotnú menu, a desiatimi, čo ju neprijali. A po druhé, vo vnútri eurozóny čoraz väčšmi rastie ekonomický rozkol medzi centrom, ktorému dominuje Nemecko, a neduživou perifériou, ktorej prischla nelichotivá skratka PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko a Španielsko).
V tejto detektívke však skutočným vinníkom nie je hlavný podozrivý. Podľa odtlačkov prstov na vražednej zbrani by sa mohlo zdať, že krízu zavinili neschopní ministri financií v krajinách PIGS. Je pravda, že v týchto tieto krajinách sa k finančným problémom schyľovalo ešte pred krízou. Banka pre medzinárodné vyrovnávanie predpovedala, že roku 2040 verejné zadlženie v týchto krajinách dosiahne minimálne 300 percent hrubého domáceho produktu. V prípade Grécka a Írska finančné trhy už mesiace vopred vedeli, že im hrozí default; investori sa snažili riziko vyrovnať pomocou vyšších sadzieb, čím vyhnali úverové náklady do výšky, až ich nakoniec museli zachraňovať ostatné členské krajiny EÚ.
No čo bolo skutočnou príčinou obrovského írskeho deficitu? Nech predstúpi podozrivý č. 2: európske banky. Predchádzajúca írska vláda spôsobila súčasnú fiškálnu krízu tým, že zachránila prebujnelé írske bankovníctvo, ktorého aktíva teraz desaťnásobne prevyšujú írsky HDP. Rovnako v prípade Španielska neustála neistota okolo rozsahu strát miestnych cajas (sporiteľní) vzbudzuje väčšie obavy, než fiškálne zdravie samotnej vlády.
Medzi podozrivými však nie sú len banky na periférii Eurolandu. Rovnaký podiel viny nesú aj banky v strede Európy. Nemeckým bankám zo strany krajín PIGS hrozí riziko vo výške 500 miliárd eur. Je špinavým tajomstvom financií eurozóny, že keby niektorá z krajín na periférii vyhlásila default, najviac by na to doplatili nemecké banky, a to predovšetkým Landesbanky, ktoré sú vo vlastníctve štátu. Je jasné, že je v záujme krajín v centre zachrániť krajiny na okraji – táto banková kríza týka všetkých.
Najväčšia investícia
A na tom, že vláda má problém predať túto politiku nemeckým voličom, sa vlak EÚ vykoľají. Prieskum európskej verejnej mienky o eure vlani ukázal, že len 34 percent Nemcov sa nazdáva, že euro oslabilo účinok finančnej krízy, 88 percent Nemcov je za úsporné opatrenia, politiku znižovanie deficitu, oveľa väčšie množstvo ľudí než v celej EÚ. Preto nemecká vláda trvá na tom, že krajiny, ktoré prijmú záchranný balík, musia doma zaviesť prísne úsporné opatrenia.
Nálada nemeckých voličov sa dá zhrnúť nasledovne: už nechceme byť dobráci. Nech si tí Gréci, čo švindľujú na daniach, nemožní Íri a leniví Portugalci nemyslia, že šetrní nemeckí robotníci im vypíšu ďalší šek. Po Druhej svetovej vojne kajúcne Nemecko päť desatročí splácalo dlh. Čistá investícia Nemeckej spolkovej republiky do procesu európskej intergrácie bola najvyššia zo všetkých členských krajín. No éra povojnových výčitiek svedomia sa skončila – stačí sa pozrieť na ponižujúcu porážku, ktorú nemecké vládnuce strany prednedávnom utrpeli v Badensku-Württembersku. Hoci Grékom sa Angela Merkelová vidí tvrdá, jej krajanom to nestačí.
Európsku integráciu celé roky poháňali nemecké subvencie. Táto éra sa skončila. No vinu za to, že tento rok naberá tempo opačný dezintegračný proces a že ekonomiky krajín na okraji chradnú a ich vlády padajú, nenesú obete. Nemecký volič je vrah.