Nikdy som nemal v úmysle stať sa spisovateľom – aspoň do svojich dvadsiatich deviatich rokov. To je absolútna pravda.
Foto: Patrick Fraser
Ako malý chlapec som trávil veľa času čítaním, a ponáral som sa do svetov románov, ktoré som čítal tak hlboko, že by som klamal, keby som tvrdil, že som nikdy nemal pocit, že čosi píšem. Ale nikdy som si nemyslel, že mám talent na písanie.
Ako tínedžer som miloval Dostojevského, Kafku a Balzaca, ale nikdy som si nevedel predstaviť, že by som mohol napísať čokoľvek, čo by sa mohlo merať s knihami, ktoré nám zanechali oni. A tak kým som bol mladý, akékoľvek literárne písanie som jednoducho vzdal. Chcel som len ďalej čítať knihy ako hobby. Bol som rozhodnutý živiť sa niečím iným.
Mojou profesionálnou oblasťou, v ktorej som zakotvil, sa stala hudba. Drel som, zarábal peniaze, ktoré mi požičala kopa priateľov a príbuzných, a hneď na to, ako som skončil univerzitu, som si otvoril malý džezový klub v Tokiu.
Cez deň sme podávali kávu a večer drinky. Podávali sme aj zopár jednoduchých jedál. Mali sme platne, ktoré sme stále púšťali, a po víkendoch nám hrávali živý džez mladí hudobníci. Takto som žil sedem rokov. Prečo? Z jedného jednoduchého dôvodu: Umožnilo mi to počúvať džez od rána do noci.
Po prvýkrát som sa stretol s džezom roku 1964, keď som mal pätnásť. Art Blakey a The Jazz Messengers vystupovali v Kobe a ja som na narodeniny dostal na nich lístok. Bolo to po prvýkrát, čo som naozaj počúval džez, a bol som bez seba. Bolo to, ako keby do mňa udrel blesk. Tá kapela bola úžasná, Freddie Hubbard hral na trúbku, Curtis Fuller na trombón a Art Blakey viedol so svojimi pevnými bicími plnými fantázie. Myslím, že to bolo jedno z najsilnejších zoskupení v dejinách džezu. Nikdy som nepočul takú úžasnú hudbu. Bol som chytený.
Pred rokom som bol v Bostone na večeri s panamským pianistom Danilom Perezom, a keď som mu vyrozprával svoj príbeh, vytiahol svoj mobil a opýtal sa ma, “Nechcete sa porozprávať s Waynom, Haruki?”
“Samozrejme,” povedal som, a zároveň som prakticky onemel. Zavolal Waynovi Shorterovi na Floridu a podal mi telefón. Povedal som mu v podstate toto: nikdy predtým ani potom som nepočul takú fantastickú hudbu.
Život je zvláštny a človek nikdy nevie, čo príde. O štyridsaťdva rokov na to: píšem romány, bývam v Bostone a rozprávam sa cez mobil s Waynom Shorterom. Nič také by mi v živote nezišlo na um.
Ako dvadsaťdeväťročný som z ničoho nič začal mať pocit, že chcem napísať román, že by som to vedel. Iste, nevedel by som napísať nič, čo by mohlo siahať k Dostojevskému alebo Balzacovi, ale povedal som si, že to nevadí, nemusí byť zo mňa literárny gigant. Ale aj tak som nemal tušenia, ako sa postupuje pri písaní románu, ani o čom by ten román mal byť. Koniec koncov, nemal som absolútne žiadnu skúsenosť, ani som nemohol siahnuť po vyhranenom štýle.
Nepoznal som nikoho, kto by ma mohol naučiť, ako sa to robí, ba ani kamarátov, s ktorými by som mohol hovoriť o literatúre. Jediná moja myšlienka vtedy bola, aké by to bolo úžasné, keby som vedel písať tak, ako keď niekto vie hrať na nejaký nástroj.
Ako decko som cvičil na klavír a vedel som čítať noty, dosť na to, aby som vedel zahrať jednoduchú melódiu, ale nemal som techniku na to, aby sa zo mňa mohol stať profesionálny hudobník. Ale kdesi vo vnútri hlavy som aj tak vždy cítil čosi ako vlastnú hudbu, ako sa točí, víri v bohatom, silnom príboji. Bol som zvedavý, či sa tá hudba dá previesť na písanie. Takto sa začal môj štýl.
Či v hudbe, alebo v literatúre, najzákladnejšou vecou je rytmus. Váš štýl musí mať dobrý, prirodzený, stály, pevný rytmus, inak vás ľudia prestanú čítať. Naučil som sa významu rytmu z hudby. Potom príde melódia – ktorá v literatúre znamená vhodné usporiadanie slov, tak, aby sa vyrovnali s rytmom. Ak slová zapadajú do rytmu hladko a krásne, nič viac nemôžete chcieť. Nasleduje harmónia a vnútorný mentálny zvuk, ktorý podporí slová.
Potom príde časť, ktorú mám najradšej: voľná improvizácia. Príbeh akýmisi špeciálnymi kanálmi voľne pritečie zvnútra. Netreba robiť nič viac, stačí len dostať sa do prúdu. Nakoniec príde to, čo je pravdepodobne najdôležitejšie: tá výška, ktorú zažívate, keď svoje dielo dokončujete, keď končíte svoje predstavenie a cítite, že sa vám podarilo dosiahnuť miesto, ktoré je nové a zmysluplné. A keď všetko ide dobre, tak ten pocit zdieľate so svojimi čitateľmi (obecenstvom). Je to nádherné vyvrcholenie, ktoré sa nedá dosiahnuť nijako inak.
Prakticky všetko, čo viem o písaní, som sa naučil z hudby: môže to znieť paradoxne, ale keby som nebol taký posadnutý hudbou, asi by som sa nestal spisovateľom. Ešte aj teraz, po tridsiatich rokoch, sa stále učím o písaní z dobrej hudby. Môj štýl je hlboko ovplyvnený opakovanými ležérnymi rifmi Charlieho Parkera, dajme tomu, podobne ako elegantne tečúcou prózou F. Scotta Fitzgeralda. A ako literárny vzor mám stále pred sebou tú schopnosť ustavičného obnovovania sa u Milesa Davisa.
Jeden z mojich absolútne najobľúbenejších džezových pianistov je Thelonious Monk. Keď sa ho raz ktosi opýtal, ako sa mu darí dostať z piana ten špeciálny zvuk, Monk ukázal prstom na klávesnicu a povedal: “Nemôže tu byť žiadna nová nota. Keď sa pozriete na tú klávesnicu, všetky noty tam už sú. Ale keď tú notu dostatočne precítite, bude znieť inak. Ale musíte si vybrať noty, ktoré naozaj cítite!”
Často myslím na tieto slová, keď píšem, a hovorím si: “Je to tak. Neexistujú nejaké nové slová. Naša práca je dávať absolútne obyčajným slovám nové významy a špeciálne vrchné tóny.” Pre mňa je to upokojujúce: znamená to, že pred nami ešte ležia obrovské neznáme priestory, obrovské plochy úrodnej zeme, ktoré len čakajú na nás, aby sme ich začali kultivovať.