Foto: Patrick Baz / AFP-Getty Images
“Keď sa tak stane, že sa má tak stať, nech sa to stane rýchlo.” Na túto slávnu repliku, ktorú Macbeth vysloví predtým ako zavraždí Duncana som si spomenul minulý týždeň, keď president Obama oneskorene zmenil názor na vojenskú intervenciu v Líbyi. Obama, rovnako ako Macbeth, z celého srdca dúfa, že týmto „bodnutím sa všetko skončí“:
„ V tom prípade my, ktorým z času patrí tento breh, / ochotní riskovať sme budúcnosť.//Lež neujdeme trestu ani tu:/náš príklad, keď si ho svet osvojí//aj proti nám sa môže obrátiť. / Tak čašu, do ktorej sme vliali jed,//musíme vypiť sami.“
Od samého počiatku revolučnej krízy, ktorá sa ženie púštnymi krajinami Severnej Afriky a Blízkeho Východu bol prezident je skôr Hamletom než Mackbethom. Konať či nekonať? To je otázka. Na svoju nerozhodnosť doplatil. Husní Mubarak, dlhodobý spojenec Ameriky, bol zvrhnutý v Egypte. Muammar Kaddáfí, bývalý spozor terorizmu, ktorého Západ len pred štyrmi rokmi tak nerozumne rehabilitoval je – aspoň zatiaľ – nažive a bojuje o Líbyu. A v Bahraine zažiaľ potláčajú ďalšiu revolúciu s pomocou Saudskej Arábie – ďalšieho spojenca Ameriky, ešte významnejšieho než Líbya.
Obama, nováčik v zahraničnej politike, je prezident bez stratégie. Tento bývalý kritik americkej vojenskej intervencie na Blízkom Východe so skeptickým názorom na šance pre demokratizáciu tohto regiónu, má odrazu v každej ruke jedovatú čašu. V jednej je usadenina po intervenciách predchádzajúcej vlády: vojenské záväzky v Iraku a Afganistane, ktorých by sa chcel čo najskôr zbaviť. A v druhej čerstvo čapovaný mok vlastnej výroby.
Nedajte sa oklamať. Napriek tomu, že v znení rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN sa o tom nehovorí, Spojené štáty vedú vojnu s líbyjskou vláde a jej cieľom je zvrhnúť Kaddáfího. Ako povedala ministerka zahraničia Hillary Clintonová: „Ak sa ho nezbavíte a ak nepodporíte opozíciu a ak ostane pre moci, nedá sa odhadnúť, čo vykoná.“ Bezpochyby si lepšie než Obama pamätá, ako to dopadlo v Bosne, keď sa jej manžel roky nevedel odhodlať schváliť účinnú vojenskú intervenciu. Tipujem, že keby bola prezidentkou, boli by sme zakročili skôr. No v tejto hre hrá úlohu Lady Macbeth, ktorá nabáda Obamu, aby tvrdo zakročil.
Bolo to správne rozhodnutie. Ale malo k nemu dôjsť už o niekoľko týždňov skôr, keď
začalo byť jasné, že Kaddáfí, na rozdiel od Mubaraka, je ochotný a schopný na svojich protivníkov zaútočiť vojensky. Teraz, keď sa jeho jednotky blížia k povstaleckej bašte v Benghazi, je už možno prineskoro. V každom prípade je málo pravdepodobné, že čisto letecká intervencia v líbyijskej občianskej vojne vystačí na zvrhnutie šialeného psa z Tripolisu. No aj ak by sled udalostí podarilo zvrátiť v prospech povstalcov, čo potom?
Keď do Benghazi dorazila správa o bezletovej zóne, šírili ju amplióny z mešít a davy reagovali výkrikom “Allahu akbar!”, nie “God bless America!” Príznačné je aj, že hovorca povstalcov, ktorého citoval denník The New York Times bol imam.
Tak rád by som veril, že Národná rada pre bezpečnosť konečne začala prezidentovi predkladať rozumnejšie riešenia než to, s čím vyrukovala, keď kríza vypukla v Tunisku. Ako hovorím od začiatku, transformácia arabského sveta na demokraciu západného štýlu mierovou cestou je zo všetkých možných výsledkov tým najmenej pravdepodobným. Oveľa pravdepodobnejšie je (a) že budú znovunastolené pôvodné režimy ako po revolučnom roku 1848; (b) vypuknú dlhodobé občianske vojny; (c) moc prevezmú islamisti; (d) celý región zachváti konflikt medzi sunitami a šiitami. Mimochodom, možnosti (b), (c) a (d) sa navzájom nevylučujú. Môže to byť sled udalostí.
Šťastena sa na prezidenta Obamu v role váhajúceho Hamleta neusmiala. No herci, ktorí hrajú Macbetha sotva môžu dúfať, že sa karta obráti v ich prospech.
Text vyšiel v týždenníku The Newsweek.
Foto: Alex Majoli / Magnum for Newsweek