Foto: Martin Argles Martin Argles / Guardian
Doris Lessing je treťou britskou laureátkou Nobelovej ceny (po V. S. Naipaulovi roku 2001 a Haroldovi Pinterovi roku 2005) za šesť rokov. Nevadí.
Vo svojom zdôvodnení Švédska akadémia vychválila – dnes už osemdesiatsedemročnú – Doris Lessing ako “epičku ženskej skúsenosti, so skepsou, zápalom a vizionárskou silou podrobiť rozštiepenú civilizáciu presným skúškam.” Hlavne jej Zlatý zápisník nazvala Akadémia “priekopníckym činom”. Patrí k nemmohým knihám, “čo informujú o pohľade 20. storočia na vzťah medzi mužom a ženou”.
Predseda Akadémie, Horace Engdahl, povedal: “Toto je jedno z najpremyslenejších rozhodnutí, aké sme kedy urobili. Doris Lessing je len jedenásta žena, ktorá dostala Nobelovu cenu. Ani nepatrila k najdiskutovanejším favoritom posledným rokov. Oveľa viac sa tipovalo na Philipa Rotha, Thomasa Transtromera, Amosa Oza a Ko Una, a prinajmenšom v Británii na Lesa Murraya a v Taliansku na Claudia Magrisa.”
V prvom komentári vysvetľuje John Mullan v Guardiane (pod naozaj čarovnou Lessingovej fotografiou), prečo si napriek tomu myslí, že to bola výborná voľba. “Jej román Zlatý denník bol roku 1962 nesmierne odvážny”. Ako píše John Mullan, vniesol do anglickej prózy množstvo nového materiálu: “politickú diskusiu, psychoterapeutické sedenia, katastrofy so sexom. Je to prvý román, ktorý sa zmieňuje o predmenštruačnom napätí a tampónoch.”
A Claire Amistead si v tom istom denníku myslí: “Napriek tomu, že vo veku 87 rokov má už svoje najlepšie texty pravdepodobne za sebou, je skvelé, že Švédska akadémia dnes ocenila jej význam. Pretože Doris Lessing urobila pre artikulovanie problémov dvadsiateho storočia viac než väčšina jeho autorov. A tým – ako deklaruje viacero jej fanúšikov v knižnom klube Guardianu – menila životy.”
New York Times píšu o Lessingovej veľmi zdvorilo – akurát, že im nevyjde z úst slovo british. “Doris Lessing predstavili ako prozaičku, ktorá sa narodila v Perzii, vyrástla v Rodézii a žije v Londýne”. Ale je tu tá skvelá fotografia Doris Lessing: sedí na schodíkoch pred svojím domom ako suverénna dedinčanka a debatuje s novinármi (fotografia hore).
Naproti tomu Washington Post má jednoduchý a stručný titulok: Britka Lessing má Nobelovu cenu.
Španielska spisovateľka Julia Navarro sa v El Mundo veľmi teší. “Doris Lessing sa podarila kvadratúra kruhu, po akej spisovatelia túžia: spojenie literárnej kvality s tou mágiou, že ju čítajú milióny najrôznejších ľudí. Nikto nepoprie, že je to dobrá spisovateľka, že má talent dotknúť sa sŕdc čitateľov. Myslím si, že Jury sa takto rozhodla preto že k tejto neobyčajnej žene a autorke má blízko veľké publikum. A tak si túto cenu nebude vážiť iba menšina, ale milióny čitateľov po celom svete.
Standard zozbieral prvé reakcie slávnych spisovateľov: Elfriede Jelinek, laureátka Nobelovej ceny spred troch rokov: “Ja som si dokonca myslela, že ju už dávno má. Už roky som ju nečítala, ale doženiem to.”
Umberto Eco označil Doris Lessing za “veľkú, inidividuálnu literárnu dušu. Ale zaľudoval sa, že akadémia udelí cenu v priebehu takého krátkeho času dvakrát tej istej krajine.”
Zato Die Welt sa nerozplýva. Najväčší guru literárnej kritiky v Nemeceku, Marcel Reich-Ranicki, považuje toto rozhodnutie za “poľutovaniahodné. Myslí si, že anglosaský svet má mnoho, alebo aspoň niekoľko, významnejších spisovateľov.”
Jerzy Jarniewicz, básnik, literárny kritik a znalec britskej literatúry v Gazete však nepochybuje: LDoris Lessing je gigant literatúry. Hovorí, že je to autorka, ktorá sa nezmestí do žiadneho literárneho žánru. Žongluje so žánrami s jedinečnou slobodou, mieša všetky veľké literárne konvencie od realizmu, cez psychologickú prózu, cestopisy až po science fiction. Je to nepokojná, buričská spisovateľka, jej živlom je prekračovanie hraníc, lámanie tabu, ustavičný experiment. S tým sa spája politický radikalizmus, ktorý ju svojho času priviedol do komunizmu, ale pomohol jej dostať sa k témam ako terorizmus, rasová diskriminácia, poníženie žien – táto posledná téma bola témou jej najvýznamnejšej knihy – Zlatý zápisník.”
Aj spisovateľka Olga Tokarczuk je v krátkom rozhovore spokojná: “Svojich hrdinov konfrontuje s rozpadávajúcim sa svetom. V hraničných situáciách sa prejavuje to, čo je ľudské: láska, náklonnosť, vciťovanie. A čo je pre ňu charakteristické, to vciťovanie sa týka aj sveta zvierat. To sa mi páčilo. V jednej zo svojich kníh opísala psa tak, ako keby to bola osoba. Bolo to dobré rozhodnutie Švédskej akadémie? Je veľmi ťažké dávať literárne ceny. Knihy sa nedajú nazvájom porovnávať ako rýchle autá. Každá knižka si buduje svoj svet. Ale pre mňa je to veľká autorka. Myslím si, že vybrali dobre.”
Jeden z najznámejších českých znalcov britskej literatúry, Ladislav Nagy, v Hospodářských novinách tiež – ako inak – oceľuje román Zlatý denník: “Román byl skvělým moderním dílem, zachycujícím složitou osobnost hlavní hrdinky, zmítané protichůdnými emocemi i různ? působícími venkovními silami. Protagonistka Anna Wulfová je ztělesněním onoho yeatsovského motta, že ‘střed již nedrží a věci se rozpadají’ – i její osobnost se rozpadá, nicméně dokáže v této fragmentárnosti najít nový celek.”
Alice Horáčková v MF Dnes pridáva zoznam knižiek, ktorý vyšiel v českom preklade a pridáva k nim svojský komentár: “Tráva zpívá (česky 1974). První knížka Doris Lessing vyšla krátce poté, co přesídlila z Jižní Rhodésie do Londýna. Je tragickým příběhem o lásce, vraždě, rasových předsudcích a tvrdém životě v africké pustině.
Africké povídky (česky 1961). Výbor z povídkových souborů vychází z autorčiných zkušeností a vzpomínek na Afriku. Zabývá se především komplikovaným vztahem černých a bílých: jejich vzájemnou nevraživostí, ale také potřebností.
Mraveniště (česky 1961). Šest povídek nejen na africké, ale i na evropské téma. Africká realita se potkává s poválečným Západem.
Muž a dvě ženy (česky 1970). Deset povídek o ženských pocitech, prožitcích, touhách, obavách, konfliktech a rolích. Něco naznačí už názvy: Žena na střeše, Jak jsem konečně přišla o srdce. Vynikají především psychologickou přesvědčivostí.
A v Pravde Mária Jenčíková dopĺňa jediný titul, ktorý vyšiel v slovenskom preklade – Tráva spieva, a to roku 1971.
Foto: Inge Morath / The Inge Morath Foundation