Foto: Ian Berry
Takže príkaz na streľbu. Nález v jednej pobočke “Birthlerovej úradu”, teda úradu, ktorý spravuje archívy východonemeckej tajnej polície Stasi, je už niekoľko týždňov podnetom pre hlavné správy v najvýznamnejších nemeckých spravodajských reláciách. Takmer každý príspevok ukázal nielen samotný dokument – tenký prieklepový papier, na ktorom sa v predpočítačových časoch robili kópie na písacom stroji – ale aj skriňu so spismi, ba čo viac, celé steny spisov, také ťažké, že nimi možno pohnúť len pomocou otáčacej pákovej mechaniky.
Kontrast medzi nálezom ľahučkým ako pierko a ťažkotonážnym miestom nálezu hmatateľne poukazuje na jedno: potrvá istý čas, kým budú tie kopy spisov odpratané. Obrázky zo spravodajstva nám hovoria, že je len logické, že tento senzačný nález bol urobený až dnes. Hoci súčasne sa dostala na verejnosť informácia, že spis s takmer identickým obsahom si možno už desať rokov prečítať v publikácii rozhodne nie bezvýznamného vydavateľstva Verlag Christoph Link. To, čo sa mediálne prezentuje ako odhalenie, je fakticky len znovuodhalením, a všetky argumenty, ktoré sa medializujú dnes, sa mohli medializovať už pred desiatimi rokmi. Prečo k tomu vtedy nedošlo?
Čo vlastne rozdúchava tieto debaty, je jedna z posledných veľkých hádaniek mediálnej spoločnosti. Keby to šéfredaktori a fejtonisti mali v rukách, generovali by debaty bez prestávky. Günter Grass v SS, to ešte bola správa (aj keď sa o tom údajne už dávno vedelo), zatiaľ čo v prípade Walsera, Hildebrandta a Lenza to dokonca ani v trojitom balení nevydalo viac než na oznam. Porovnávanie s Goebbelsom triafa v zásade vedľa, no napriek tomu ho médiá neúnavne púšťajú do sveta. Porovnávanie s Goebbelsom je to jediné, čo zaručuje istú mediálnu účinnosť.
V zahraničí, najmä v Amerike sa vraj čudujú, aké debaty to Nemci vedú (to nám hovoria tí, čo čítajú zahraničné – americké noviny). Aj ja sa čudujem, aké debaty to Nemci vedú. Či už je to debata o Walserovej Cene za mier, alebo Walserovej Smrti kritika, alebo debata o ochrane Pamätníka holokaustu pred graffiti, debata o tom, že Günter Grass bol v SS, alebo najnovšie debata o príkaze na streľbu: to, o čom hovoríme, nemá ani najmenší vplyv na náš život.
Je to ako pri futbale: tu a tam dôjde k mobilizácii rozruchu, ktorý sa zasa upokojí – a všetko je ako kedysi. Debaty sú intelektuálna zábava našej spoločnosti. Bez ohľadu na to, ako tieto debaty dopadnú, beží náš život bezo zmeny ďalej. Tieto debaty sú preto luxusom.
Luxus je iste pekná vec, ale pravidelne provokuje otázku: môžeme si tento luxus vôbec dovoliť? Ani nie. Tým, že sa zaoberáme nedôležitými vecami, zanedbávame tie dôležité. Sú, pravda, pripúšťam, aj debaty, ktoré nie sú nedôležité. V roku 2001 sa v súvislosti s krízou vyvolanou výskytom BSE jeden či dva týždne zdalo, že sme skutočne ochotní premýšľať o tom, čo nám má prísť na stôl. Odvtedy, ako sa prevalilo násilie na škole Rütli, sa stala integrácia imigrantov – samozrejme, právom – existenčnou otázkou našej spoločnosti. Schirrmacherova alarmujúca kniha Methusalem-Komplott (Matuzalemov komplot) vyniesla na svetlo dôležitú otázku: ako sa organizuje neodvratne starnúca spoločnosť? A každý učiteľ vie, že od štúdie PISA už nie je nič ako predtým.
Sú teda debaty, ktoré sa nás týkajú, a sú debaty, ktoré sa nás netýkajú. Je zaujímavé, že oba druhy debát sa vedú bez rozdielu. Nemal by som nič proti tomu, keby sa viedli debaty pre zábavu a vážne debaty. Alebo debaty bielych golierov a debaty modrých golierov. Alebo debaty o minulosti a budúcnosti.
Príkladom debaty pre zábavu je debata o ochrane Pamätníka holokaustu pred graffiti. Mohli by ste sa opýtať, prečo nie je debata o Walserovej Cene za mier alebo Walserovej Smrti jedného kritika, alebo debata o tom, že Günter Grass bol v SS, prototypmi debát pre zábavu. Pretože tieto debaty sa dotkli nevyhnutne aspoň jedného živého človeka. Napriek tomu to ale boli debaty pre zábavu, pretože náš život po nich ostal taký istý.
Je zvláštnosťou debát pre zábavu, že sa okolo nich najradšej pohybujú najdrahšie sa predávajúci intelektuáli. Vybalia svoje rétorické inštrumentárium, uvaria niečo pre žasnúce publikum – a potom intelektuálna hviezda zasa zmizne. Tieto prezentácie priam prekypujú zrozumiteľnými, brilantnými myšlienkami a jasnými formuláciami, nadväzujú na kľúčové slová predchádzajúcich debát a nezriedka samy zanechajú nové slovo – no nemajú žiaden vplyv na náš život.
Debaty pre zábavu sú akýmsi záverečným kolom našej kasty vodcov verejnej mienky. To, čo tam ukuchtia, je vynikajúco korenené, krásne ozdobené a voňavé – no nenasýti to. Luxus.
Rétorika vyrovnávania sa s fašistickou minulosťou, kráľovskej disciplíny debát pre zábavu, bola a je taká podmanivá, že vyrovnávanie sa s minulosťou NDR bolo bez šance. Na NDR sa jednoducho natiahli zaužívané slová a argumenty, čo dodnes bráni vlastnému spracovaniu minulosti NDR. A len tak mohla vôbec vzniknúť priepasť medzi tými, čo bývalú NDR odsudzujú, a tými, pre ktorých “nebolo všetko zlé”.
Vo vážnych debatách sú témy závažnejšie, bližšie k životu – a pre intelektuálov, ktorí radi žijú v knihách, je ťažšie sa v nich orientovať. Nezriedka sú v týchto debatách žiadaní experti a ich názor. Smutný výsledok: kompetencia sa nevie predať.
Skracovanie, hrubé zjednodušovanie, ironizovanie, skrátka všetko, čo robí z mediálneho príspevku hit, vedcovi chýba. Niekto, kto celý život formuloval tak, aby nebol napadnuteľný, musí nevyhnutne zlyhať, keď ide o produkovanie niečoho nápadného. Expertovi, ktorý vie o komplexnosti svojej témy, sa jednoducho prieči zjednodušovať svoj predmet tak, aby ho pochopil aj ten posledný človek. Existujú debaty, ktoré sú dôležité, a debaty, ktoré nie sú dôležité, pričom práve tie druhé sa vyznačujú excelentnou rétorickou úrovňou.
No nie je to tak, že by debaty pre zábavu boli nadizajnované a inscenované v šéfredakciách. Isté témy majú potenciál vyvolávania rozruchu – a ten potenciál je neistý až do tej chvíle, kým rozruch nenastane. Aj medzi mojimi spisovateľskými kolegami sú takí, ktorí by dali veľa za to, keby boli profesionálnymi vyvolávačmi debát – lenže spoločnosť sa nechce rozrušovať, ostáva nedvižnou bez ohľadu na to, o čo sa kolegovia svalovci pokúšajú.
S debatami je to trocha ako v škôlke. Keď pani učiteľka v podobe fejtónu tlesne do dlaní a zvolá: “Poďte, teraz sa trochu zahráme na diskusiu o klíme!”, deti to jeden deň odmietnu, zatiaľ čo na druhý deň všetky nadšene vyskočia a hrajú sa ponúknutú hru. Okolnosti vplývajúce na rozpútanie debaty sú na najvyššiu mieru nevypočítateľné. Len porovnávanie s Goebbelsom funguje vždy.
A debata, žiaľ, funguje tým menej, čím viac konzekvencií vo výsledku od každého jednotlivca vyžaduje. Je jednoducho pohodlnejšie zaoberať sa otázkami, ktoré od človeka nevyžadujú, aby zmenil svoj život, svoje zvyklosti. Zatiaľ čo debaty pre zábavu majú v sebe niečo z bulváru: hlavne každý čitateľ sa na nich môže podieľať (pričom je tu potrebný len istý vzdelanostný a kultúrny rozhľad), ide o osoby (nie o Bohlena, ale o Grassa, Walsera, Handkeho), konflikt i scenériu možno vysvetliť ľahko. Keď potom ide o niečo, čo každý pozná aj sám, môže to vyvolať rozruch. A kto nemá v pivnici žiadnu mŕtvolu, kto nikdy nepovedal nič nesprávneho a nechcel sa za to ospravedlniť, kto sa nikdy nedostal medzi podozrivých priateľov, kto ešte nikdy nepocítil chuť prejsť niekomu cez rozum?
Automobilový priemysel a energetické hospodárstvo sú nútené pridržiavať sa istých zákonom daných predpisov ohľadne škodlivín alebo zmiešaných zdrojov energie. I keď ide o administratívne nariadenie, funguje to bez problémov. Prečo sa teda médiá samy nezaviažu asi v tom zmysle, že najneskôr roku 2012 budú tri zo štyroch debát o budúcnosti? Tém by bolo dosť. Potrebujeme armádu? Ako to bude s ochranou dát v časoch teroristickej hrozby? Majú sa naše deti dobre? Aké potrebujeme školy a aké univerzity? Čo očakávame od nášho systému zdravotníctva?
Všetko témy, čo na prvé počutie neznejú sexi. Ale životné otázky slobodnej spoločnosti patria do slobodnej tlače a nezaoberanie sa nimi znamená nevyužívanie možností slobodnej tlače. Z takéhoto hľadiska nie je (prirodzene utopické) kvótovanie debát útokom na slobodu tlače, ale aktom jej obrany.
Najnovší výpad Zväzu novinárov, aby bol vstup zahraničných (teda výlučne o zisk sa zaujímajúcich) investorov do nemeckých médií zakázaný zákonom, sa uberá podobným smerom – s tým rozdielom, že v médiách orientovaných na zisk už sloboda tlače nehrá žiadnu rolu. Médiá, ktoré existujú výlučne za účelom zisku, si už nezasluhujú označenie tlač, a kde nie je tlač, niet ani slobody tlače.
Fejtónové debaty sú čosi úžasné, pretože dovoľujú obsiahnuteľnej, a predsa nie hermeticky uzavretej skupine jednotlivcov zoširoka a dôkladne myslieť, navyše všetkým na očiach. Keby boli pekné debaty dôležitejšie a dôležité debaty krajšie, existovala by v Nemecku debatná kultúra, ktorú by nám mohli závidieť. Nepostrádateľný luxus