Ian McEwan v Jeruzaleme. Foto: Gali Tibbon
Odkedy som prijal pozvanie do Jeruzaléma na odovzdávanie renomovanej Jeruzalemskej ceny, prežil som veľa nepokojných dní. Množstvo skupín a jednotlivcov na mňa rôznymi formami a nie vždy vyberaným spôsobom apelovalo, aby som neprijal túto cenu, odmeňujúcu literatúru, ktorá propaguje myšlienku „slobody jednotlivca v spoločnosti“. Istá organizácia napísala v jednom z významných denníkov, že nech mám akýkoľvek názor na literatúru, jej šľachetnosť a význam, politickým dôsledkom svojho rozhodnutia sa nevyhnem. Zdráhavo musím uznať, že je to pravda. Pochádzam z krajiny relatívnej stability. Máme síce bezdomovcov, no máme aj domovinu. Nad budúcnosťou Veľkej Británie každopádne nevisí otáznik, pokiaľ sa nerozpadne cestou nenásilnej a demokraticky prijatej decentralizácie. Neohrozujú nás nepriateľskí susedia, nikto nás nevyháňa z našich domovov. Prozaici v mojej vlasti si môžu dopriať luxus písať o politike tak často alebo tak zriedka ako sa im chce. Pre izraelských ako aj palestínskych prozaikov je však „situácia“ neustálou realitou, dolieha na nich ako povinnosť, ako ťarcha alebo produktívna posadnutosť. Či ju literárne stvárnia alebo nie je pre nich neustálou tvorivou otázkou. Osobne vychádzam z toho, že kde politika vypĺňa každý kútik ľudskej existencie, čosi zásadne nie je v poriadku. Nemožno sa tváriť, že všetko je v poriadku, keď sloboda jednotlivca, a tým aj sloboda všetkých jednotlivcov, zjavne neladí so súčasnou situáciou v Jeruzaléme.
Nakoniec som sa rozhodol pozvanie prijať a poprosil so o radu izraelského spisovateľa, človeka, ktorého si nesmierne vážim. Prvá veta jeho odpovede ma mimoriadne povzdbudila: „Vynasnaž sa nabudúce dostať cenu v Dánsku.“ Niektorí predchádzajúci laureáti tejto ceny sa svojim prijímacím prejavom mnohých dotkli. No všetci si uvedomujú základný fakt: v krajine, kde sa udeľuje cena pre filozofov a spisovateľov, funguje sloboda myslenia a otvorenej debaty. Existencia Jeruzalemskej ceny je pre mňa poctou cennej tradícii demokratického myslenia v Izraeli.
Tradícia románu, z ktorej vychádzam, má svoje korene v svetskej energii európskeho osvietenstva, obdobia, keď sa filozofi začali systematicky zaoberať súkromným i sociálnym stavom jednotlivca. V tom čase sa vytvorila čoraz väčšia a relatívne privilegovaná vrstva čitateľov, ktorí mali čas reflektovať nielen svoju spoločnosť, ale aj svoje intímne vzťahy; románová tvorba tieto otázky odrážala a rozvádzala. Jednotlivec v dielach Swifta a Defoea sa podroboval morálnym skúškam a jeho púť – fantastická alebo vychádzajúca zo skutočných príbehov – bola prostriedkom satirického či kritického pohľadu na spoločnosť; Richardson priniesol snáď prvý nepretržitý a jemnozrnný príbeh individuálneho vedomia; Fieldingove romány predstsavujú jednotlivcovi panoptický obraz spoločnosti v láskavom a inkluzívnom komediálnom duchu; a Austenová vytvorila nový spôsob rozprávania o osude jednotlivcov, ktorý prebrali nasledujúce generácie prozaikov – voľný, nepriamy štýl, kde objektívne rozprávanie v tretej osobe dostáva subjektívne zafarbenie – táto technika poskytla hrdinovi, jednotlivcovi v románe ďalší priestor pre rast. V priebehu 19-ho a 20-ho storočia majstri ako Charles Dickens, George Eliot, James Joyce a Virginia Woolf vo svojich dielach zdokonalili literárnu ilúziu hrdinu a stvárnenie vedomia do tej miery, že román sa stal naším najlepším, najcitlivejším prostriedkom skúmania slobody jednotlivca – tento druh spoznávania často odhaľuje aj následky upierania tejto slobody.
Táto tradícia románu je vo svojej podstate svetská – osud riadi náhoda alebo ľudské machinácie, nie Boh. Je to pluralistická, odpúšťajúca forma, ktorá sa hlboko záujíma o to, čo sa deje v mysliach iných a aké to je byť kýmsi iným. Vďaka akejsi božskej autorskej pozornosti a sústredeniu prepožičiava hlavným hrdinovom, či sú vysoko alebo nízko postavení, boháči alebo úbožiaci, individuálnu dôstojnosť.
Anglická tradícia je jednou z mnohých, no tesne súvisí so všetkými ostatnými. Dá sa hovoriť aj o židovskej tradícii románu – je obrovská, zložitá, no predsa len spojená spoločnými témami: patrí k nim občas ironický postoj k bohu; zmierenie so základným metafyzickým komičnom a predovšetkým, vo svete utrpenia a útlaku, hlboký súcit s jednotlivcom ako obeťou; a nakoniec odhodlanie prejaviť rešpekt k utláčaným, aký dokáže prepožičať beletria, keď svojím reflektorom odhalí vnútorný život. Vidíme to v existenčných alegóriách Kafkovej Trestaneckej kolónie a v Procese; v smútku a kráse Bruna Schulza; v individuálnom hlase, ktorým Primo Levi obdaril nočnú moru Holokaustu, tohto priemyselného zverstva, ktorá navždy bude posledným meradlom ľudskej zvrhlosti a toho, ako hlboko sa dá klesnúť; v dielach Isaaca Bashevisa Singera, ktoré prepožičali dôstojnosť stiesneným životom prisťahovalcov; podobnú tému inak vyjadril Saul Bellow, ktorého zúfalí intelektuálni hrdinovia sa bezúspešne snažia uplatniť v drsnej, materialistickej kultúre. Obeť, cudzinec, nepriateľ či vyvrheľ, tvár v dave je tu vždy plne vykreslená vďaka zázračnému prútiku beletrie – prútiku, ktorého recept nie je žiadnym tajomstvom – spočíva v pozornosti, venovanej detailom, v empatii a úcte.
Túto tradíciu usilovne pestuje izraelská literárna kultúra už od počiatkov štátu. Nedávno som obhavil Chirbet Chizeh od S. Yizara z roku 1949 – skvelý príbeh vysídľovania arabskej dediny počas vojny r. 1948 a protestu, čo ostáva trčať v hrdle rozprávača, ktorý sleduje, ako sa rúcajú domy a dedinčanov vyháňajú z ich pozemkov. Táto novela bola celé roky povinné čítanie v izraelských školách, čo je dôkaz otvorenej spoločnosti. Chirbet Chizet je naďalej bolestne aktuálny a morálne otázky, čo kladie nezmizli.
Z mnohých autorov, ktorých by som tu mohol vymenovať, spomeniem len tri významné postavy, ktoré si vyslúžili úctu a lásku čitateľov na celom svete: Amosa Oza, Abrahima Yehošuu a Davida Grossmana. Sú to veľmi rozdielni spisovatelia, politicky sa v mnohom, ale nie vo všetkom zhodujú, spisovatelia, ktorí milujú svoju krajinu a priniesli pre ňu obete. Trápi ich smer, akým sa uberá a v ich dielach nikdy nechýba ten zázračný prútik úcty k slobode jednotlivca, či je Arab alebo Žid. Dlhé roky sa stavajú proti osídľovacej politike Izraela. Títo traja, spolu s mladšou literárnou generáciou, sú svedomím, pamäťou a predovšetkým nádejou tejto krajiny. No zdá sa mi, že títo traja autori v posledných rokoch majú pocit, že čas pracuje proti ich nádejám.
Chcel by som povedať pár slov o nihilizme. K nihilizmu Hamasu, ktorého stanovy zahŕňajú jedovatý falzifikát Protokolov sionských murdcov, patrí nihilizmus atentátnika-samovraha, rakiet, ktorými naslepo ostreľujú mestá, ale aj nihilizmus politiky, usilujúcej o vykynoženie Izraela. Prejavom nihilizmu však bola napríklad aj raketa, vystrelená na bezbranný dom palestínskeho lekára Izzeldina Abuelaisha v Gaze, ktorá r. 2008 zabila jeho tri dcéry a neter. Prejavom nihilizmu je aj pokus spraviť z pásma Gazy dlhodobý väzenský tábor. Aj betónové cunami na celom okupovanom území rozpútal nihilizmus. Vážená porota vyzdvihla moju „lásku k ľuďom a starosť o ich právo na sebarealizáciu“, čo zrejme znamená, že odo mňa očakáva – a ja im vyhoviem – že budem hovoriť o neustávajúcom vysídľovaní a ničení domov, o neľútostnom vykupovaní palestínskych príbytkov vo Východnom Jeruzaléme, o spore o práve na návrat, na ktoré majú nárok Židia, ale nie Arabi. Tieto takzvané „prízemné fakty“ sú tvrdnúcim betónom, čo zalieva budúcnosť, budúce generácie palestínskych a izraelských detí, ktoré zdedia tento konflikt a pre ktoré bude ešte ťažšie nájsť riešenie a presadiť svoje právo na sebarealizáciu.
Ako skromnému ateistovi je pre mňa jasné, že ak hlavným zdrojom inšpirácie pre obe strany politického sporu sú ich vlastní, zaujatí bohovia, mierové riešenie sa čoraz väčšmi vzďaľuje. Teraz mi však nejde o licitáciu, kto je horší. Vo vzduchu visí veľká a zjavná nespravodlivosť. Ľudí už celé roky vyháňajú z domovov. Na druhej strane demokraciu ohrozujú nepriateľsky naladení susedia, medzi nimi i krajina, ktorá čoskoro môže mať atómovú bombu. Najakútnejšia otázka je Leninova – čo robiť? A súčasne sa musím opýtať, kto to má urobiť a kto má moc konať? Palestínčania sú rozdelení, majú slabé alebo žiadne demokratické inštitúcie a násilný džihádizmus sa neosvedčil. Nemajú šťastie na vodcov. Napriek tomu veľa Palestínčanov čaká na riešenie, sú na to duševne pripravení.
A čo Izrael? Možno vám to pripadne neuveriteľné, ale tvorivá energia národa sa dá aritmeticky vyčísliť. Pozrite sa na množstvo kníh, ktoré sa prekladajú z hebrejčiny alebo do nej, či na množstvo úspešných patentov (neuveriteľné na takú malú krajinu) alebo na množstvo citovaných vedeckých publikácií, prelomných objavov v technológii slnečnej energie či vypredaných koncertov Jeruzalemského Kvarteta. Koeficient tvorivej energie je veľmi vysoký a rovnako veľké sú schopnosti. No kde je politická kreativita Izraela? Čím môžu politici konštruktívne konkurovať izraelským umelcom a vedcom? Hádam nie betónovou miešačkou? Alebo príkazom na súdne vysťahovanie? Všetci sme čítali materiály, ktoré zverejnila Al Jazeera. Naozaj sa izraelskí politici nezmôžu na nič lepšie ako podľahnúť, ako to nazval David Grossman „pokušeniu sily“ a nonšalantne zhodiť zo stola pozoruhodné ústupky, aké ponúkala palestínska vláda?
V tejto súvislosti je kreativita opakom nihilizmu. Túžba po zmenách, hlad po individuálnej slobode, ktoré sa šíria po Blízkom Východe je skôr príležitosť než hrozba. Keď sa Egypťania masovo rozhodnú reformovať svoju spoločnosť a myslieť konštruktívne, prevziať zodpovednosť za svoj národ do vlastných rúk, budú mať menší sklon zo všetkých svojich nešťastí viniť ľudí zvonka. Nastala chvíľa znovu rozbehnúť mierové rokovania. Nová situácia si žiada smelé tvorivé politické myslenie a nie návrat k nevrlej bunkrovej mentalite alebo ďalší nápor betónu. Komisárka OSN pre ľudské práva po návšteve Izraela vyhlásila, že vystreľovanie rakiet do Izraela z Gazy je vojnovým zločinom. Upozornila aj na to, že pripojenie Východného Jeruzalema porušuje medzinárodné právo a že palestínskych obyvateľov systematicky vytláčajú z Východného Jeruzalema. Román a mesto majú čosi spoločné. Román je samozrejme viac ako kniha, konkrétny predmet pozostávajúci zo stránok a z obálky; je to tiež zvláštny typ duševného priestoru, miesto skúmania a spoznávania ľudskej podstaty. Mesto tak isto nie je len zhlukom budov a ulíc. Je to aj duševný priestor, miesto snov a svárov. V oboch týchto entitách ľudia, jednotlivci, imaginárni či skutoční, bojujú za svoje „právo na sebarealizáciu“. Opakujem – román ako literárna forma vznikol zo záujmu o jednotlivca a úcty k nemu. Jeho tradícia ho ženie smerom k pluralizmu, otvorenosti, k solidárnej túžbe obývať mysle iných. Niet muža, ženy ani dieťaťa, Izraelčana ani Palestínčana ani kohokoľvek iného, ktorého myseľ by román nedokázal s láskou rekonštruovať. Román je inštinktívne demokratický. Dúfam, že vláda Jeruzalema – dúfam, že jedného dňa to bude hlavné mesto dvojštátia – má pred očami budúcnosť svojich detí a konflikty, ktoré by ich potenciálne mohli pohltiť, a že skončí s osídľovaním a vytláčaním a bude sa tvorivo snažiť nastoliť otvorený, rešpektujúci a pluralistický stav románu.