Koláž: Richard Dalaume, ZUMA; Bettmann-Corbis
Američania zbožňujú revolúcie. Tento veľký národ, založený na revolúcii a utužený revolučnou vojnou inštinktívne nadržiava revolucionárom v iných krajinách, bez ohľadu na odlišné okolnosti či prípadné katastrofálne následky. Táto chronická neschopnosť učiť sa z dejín môže Ameriku výjsť veľmi draho v prípade, že následky revolučnej vlny, čo v posledných týždňoch zaliala Severnú Afriku a Blízky Východ budú rovnako ničivé ako väčšina revolučných vĺn.
Benjamin Franklin a Thomas Jefferson oslavovali Francúzsku revolúciu. V Desiatich dňoch, ktoré otriasli svetom novinár John Reed s podobným nadšením vychvaľoval ruskú revolúciu r. 1917. Reedovou obdobou počas čínskej komunistickej revolúcie bol Edgar Snow. Dnes nám ide mráz po chrbte zo slov, akými charakterizoval Mao Cetunga: „Jednoduchý a prirodzený ako čínsky roľník, s veľkým zmyslom pre humor a radosťou zo zdravého smiechu“.
Američania pravidelne vzdávajú hold revolúciám, ale akosi ich nepočuť neskôr, keď tie isté revolúcie začínajú požierať nielen svoje vlastné deti, ale aj množstvo cudzích. A zakaždým sú tu milióny mŕtvych.
Keď sledujeme, ako revolúcie valia arabským svetom (a možno aj ďalej) nesmieme zabudnúť na tri aspekty neamerických revolúcií:
– Istý čas to trvá, kým sa rozvinú. Ráno roku 1789, 1917 či 1949 mohlo pôsobiť žiarivým a pokojným dojmom. O štyri roky neskôr zavládla Koestlerova tma na pravé poludnie.
– Na začiatku je výzva existujúcemu politickému zriadeniu, no čím viac násilia je treba na dosiahnutie tohto cieľa, tým väčšmi preberajú iniciatívu násilníci – Robespierre, Stalin či extrémne krutý Mao.
– Keďže susedné krajiny sa cítia revolúciou ohrozené, po domácom násilí čoskoro nasleduje vonkajšie, buď preto, lebo revolúcia je skutočne ohrozená zvonku (ako v prípade Francúzska a Ruska) alebo preto, lebo revolucionárom vyhovuje zvaliť vinu za domáce problémy na vonkajšiu hrozbu (ako keď Čína intervenovala v Kórejskej vojne).
Američan možno namietne: no dobre, ale neplatí to isté aj o našej revolúcii? Americká revolúcia sa ťahala dlho: od Vyhlásenia nezávislosti po Washingtonovo víťazstvo v Yorktowne prešlo päť rokov. Sprevádzalo ju násilie. A samozrejme, zahraničný odpor. Miera násilia v Americkej revolúcii však bola v porovnaní s inými veľkými dejinnými revolúciami skromná. V rokoch 1792 až 1815 vo vojnách zahynulo dvadsaťkrát viac Francúzov než Američanov v rokoch 1775 a 1783. A ako poznamenáva Maya Jasanoff v skvelej novej knihe Emigranti slobody, porazení Americkej revolúcie neskončili na guilotíne, vo vyhnanstve ani nezomreli od hladu. Väčšina proste z 13 povstaleckých kolónií odišla do stabilnejších častí Britskej ríše a pokračovala v normálnom živote.
Sú tu aj ďalšie významné rozdiely. Americkí revolucionári boli v kontexte 18. storočia mimoriadne zámožní a vzdelaní. Dnešní líbyjskí revolucionári majú bližšie k sans-culottes z parížskych chudobných štvrtí, k lumpenproletariátu petrohradských slumov či negramotným roľníkom, čo pochodovali za Maovou vlajkou. A preto je oveľa pravdepodobnejšie, že v dnešnom arabskom svete dôjde k rozsiahlejším a dlhšie trvajúcim násilnostiam, než v Severnej Amerike v sedemdesiatych rokoch 18-ho storočia. Chudobní, nevzdelaní mladí muži. Je ich okolo 40 miliónov.
Nedávno som kritizoval Obamovu vládu za to, že túto krízu nielenže nepredvídala, ale že postráda ucelenú stratégiu ako na ňu reagovať, čo na čas viedlo k trápnym zmätkom v americkej zahraničnej politike. Pýtajú sa ma, ako by takáto ucelená stratégia mala vyzerať. Odpoveď nasleduje.
Väčšina vzbúr sa končí krvavými jatkami a tyraniou. Tak prečo Američanov tak nadchýna arabská revolučná vlna?
Americké vlády sa celé roky snažili o dvojsečnú politiku na Blízkom Východe – na jednej strane kázali o výhodách demokracie, no na druhej strane nespravili nič preto, aby tamojších despotov prinútili k reformám, pokiaľ ich výstrelky neprekračovali znesiteľné hranice (pokiaľ naprílad neokupovali Izrael či Kuvajt či nenakupovali zbrane hromadného ničenia). Bushova vláda s týmto prázdnym táraním skoncovala a politiku demokratizácia začala aj praktizovať, nielen o nej kázať: v Afganistane a v Iraku mocenskými prostriedkami dosadila zvolené vlády.
Za Obamu hlasovali množstvá Američanov, ktorí sa nazdávali, že za túto cenu zaplatili priveľkú cenu. No miesto Bushovej doktríny dostali …. nič. Obamov servilný prejav v Káhire roku 2009 bol chabým gestom priateľstva voči moslimskému svetu. Ale komu bolo toto gesto určené? Tyranom? Alebo ich porobeným národom? Zdá sa, že aj Obama dúfal, že zvládne jedno i druhé, a nechutnému Muammarovi Kaddáfímu dokonca potriasol rukou.
Správna stratégia – mimochodom, je to stratégia, ktorú by bol realizoval John McCain, keby ho roku 2008 boli zvolili – sa skladá z dvoch častí. Po prvé, mali sme sa pokúsiť zopakovať úspechy obdobia spred roku 1989, keď sme sa v Strednej a Východnej Európe riadili vlastnými poučkami a aktívne sme podporovali jednotlivcov a hnutia, ktoré sa snažili miesto komunistických bábkových režimov nastoliť demokraciu. Západ reálne podporoval hnutia ako Charta 77 v Československu a Solidarita v Poľsku. Je to jeden z dôvodov prečo, keď roku 1989 nastala kríza Sovietskej ríše, boli naporúdzi skutoční demokrati, schopní vyplniť vákuum, ktoré vytvoril Michail Gorbačov a jeho „Sinatrova doktrína“ (podľa tejto doktríny štáty Varšavskej zmluvy mohli ísť „svojou cestou“).
V prípade arabského sveta sme sa však o nič podobného nesnažili. Ba naopak, podobné snahy sa zredukovali. Vdôsledku toho nemáme najmenšie tušenie, kto by mohol vyplniť dnešné mocenské vákuum. Len beznádejní naivkovia si predstavujú, že z tridsaťročných manažerov Googlu, podporovaných sociálnou sieťou Facebookových priateľov, sa vykľujú noví vodcovia arabského sveta Oveľa pravdepodobnejšie je, že to dopadne ako v predchádzajúcich revolúciách, a to že moc prevezmú najlepšie organizované, najradikálnejšie a najkrutejšie zložky revolúcie, v tomto prípade teda islamisti ako Moslimské bratstvo.
Druhá časť našej stratégie mala spočívať vo využití hlbokých rozporov v rámci islamistického hnutia. Príkladom je šiitský Irán, ktorý má celkom inú predstavu o islamizovanom Blízkom Východe ako trebárs wahabská al-Kájda. Vo chvíli, keď píšem tento text Iránčania spravili zatiaľ najtrúfalejšie gesto: vyslali dve vojenské lode cez Suezský kanál do Stredozemného mora. Nemalo by to vyvolať znepokojenie len v Izraeli. Znepokojený by mal byť aj turecký premiér Recep Tayyp Erdogan so svojím snom o obnovenej Osmanskej ríši ako dominantnej mocnosti v regióne.
Pokiaľ Amerika nebude mať ucelenú stratégiu, pravdepodobnosť najhoršieho možného scenára sa každým dňom zvyšuje – scenára podobného tomu, aký nakoniec zvíťazil v revolučnom Francúzsku, Rusku a Číne. Najprv sa môže stať, že revolúcie v Severnej Afrike a na Blízkom východe začne sprevádzať oveľa viac násilia a počet obetí stúpne na desiatky až stovky tisícok. Neskôr by sa mohla rozpútať skutočná vojna, ktorá si vyžiada milióny životov. A najstrašnejšie je, že z tejto vojny môže vyrásť rovnako neporaziteľný nepriateľ ako Napoleonovo Francúzsko, Stalinov Sovietsky zväz či Maova Čína.
Veru, Američania zbožňujú revolúcie. No mali by sa držať tých svojich.
Text vyšiel v týždenníku Newsweek.