Sloboda prejavu nie je nadovšetko a jej tvár nemusí byť čistá.
Foto: Reuters
Španielsky časopis El Jueves mal nedávno na svojej titulnej stránke kresbu, ktorá zobrazovala princa a princeznú Astúrie pri súloži. Kresbu sprevádzal vulgárny komentár o tom, že princezná by mohla otehotnieť a dieťa by dostalo dvetisícpäťstoeurovú prémiu, ktorú zaviedol premiér Zapatero na zvýšenie pôrodnosti.
Štátny zástupca vyhlásil titulku za nactiutŕhačskú a za urážku cti kráľovskej rodiny, chránenej ústavou. Podal sťažnosť, sudca nariadil zhabanie časopisu a rozhodol, že proti autorovi karikatúry bude vznesené obvinenie. Z toho, čo nasledovalo, sa vyvinul zaujímavý spor o hraniciach slobody názoru.
Podľa prieskumov verejnej mienky považuje prevažná väčšina Španielov tú kresbu za grobianstvo a dôkaz hnusného vkusu, v čom má úplnú pravdu, no iba menšina zhabanie a žalobu na autora schvaľuje. Zvyšok opýtaných považoval tieto opatrenia za neprimerané. Poškodili slobodu slova a právo na kritiku, ktorú si všetky španielske vlády od Francovej smrti a návratu demokracie úzkostlivo ctili.
Je zaujímavé porovnať argumenty navzájom.
Argument, ktorý je najrozšírenejší medzi odporcami zákazu znie, že štátna moc a sudca dosiahli opak toho, čo chceli. Inými slovami: vulgárnu kresbu, na ktorú by inak skĺzol len letmý pohľad niekoľkých tisícok čitateľov El Jueves, časopisu s relatívne nízkym nákladom, si až teraz, vďaka zákazu, vedome vychutnali milióny čitateľov. Lebo len čo správa o zhabaní presiakla na verejnosť, ešte než nastúpila polícia, ľudia vykúpili všetky exempláre, ktoré ležali na stánkoch, tucty časopisov a novín kresbu uverejnili a tisícky surferov okamžite zasadli k internetu ukojiť morbídny hlad modernej spoločnosti po škandáloch, zvlášť škandáloch prominentov či kráľovských rodín. Podľa toho, čo sa písalo v novinách, jeden výtlačok El Jueves sa na čiernom trhu predával za 2500 eur. Nie je vylúčené, že aj vyhliadky na kariéru dovtedy neznámeho karikaturistu, ktorý onen vulgárny komiks zhotovil, sa výrazne zlepšili.
Proti argumentujú tí, čo zhabanie a žalobu vítajú, že keby sa v právnych otázkach mal presadiť takýto pragmatický postoj, právny poriadok skolabuje a svet padne do rúk najrýchlejším a najprefíkanejším. Ako tvrdia, porušovanie zákonov sa musí trestať bez ohľadu na možné dôsledky na iné oblasti spoločenského života. Ochrana súkromia je kľúčová a nesmie sa stať predmetom obscénnych čachrov.
Ak je to tak, oponujú tí prví, prečo potom môže byť porušovaná súkromná sféra všetkých Španielov, len kráľovskej rodiny nie, a žiadny sudca proti tomu nepohne prstom? Vari nie je na dennom poriadku, že súkromný život politikov, manažérov, umelcov a iných známych osobností sa stáva témou odhalení, klebiet, ohovárania a lacného nafukovania? A je potom správne, aby v otvorenej a demokratickej spoločnosti, akou Španielsko je, bola z práva na kritiku vyňatá iba jediná, akokoľvek kráľovská rodina? Žeby kráľovské rodiny v Anglicku, Dánsku, Švédsku, Holandsku a Nórsku neboli terčmi humoru, ktorý môže byť rovnako nechutný ako kresba, ktorá spôsobila celý tento rozruch?
Takto sa spor o vedomú karikatúru presunul k inej tŕnistej téme – k privilégiám a povinnostiam kráľovskej rodiny v španielskej spoločnosti. Taký spor sme od znovuzavedenia monarchie po Francovej smrti v Španielsku nemali, aspoň nie v takejto explicitnej podobe.
Pokiaľ ide o mňa, mám dojem, že spomedzi všetkých španielskych inštitúcií je monarchia tou najmenej spochybňovanou, tou, voči ktorej verejnosť prechováva najväčšie sympatie či aspoň najmenšiu antipatiu a sklamanie.
Existujú síce, aspoň teoreticky, významné politické strany, ktoré sa označujú za republikánske, napríklad socialisti, ktorí momentálne vládnu, ak mám uviesť len jednu, no ani jedna z nich si z tohto princípu neurobila politickú prioritu a všetky vyzerajú, že sú spokojné či prinajmenšom zvyknuté na terajšiu monarchiu a nevidia v nej žiadnu prekážku fungujúcej demokracie. Naopak, každý či skoro každý uznáva vedúcu úlohu, ktorú monarchia zohrala v prechode od Francovej diktatúry k právnemu štátu a pri potlačení puča z 23. februára 1981, čo chcel mladú demokraciu zlikvidovať.
A tiež sa všeobecne uznáva, že v tejto spoločnosti, čoraz viac vystavenej odstredivým silám ako regionálny nacionalizmus, volanie po regionálnej zvrchovanosti, jazykové spory, sa monarchia javí ako jedna z mála inštancií, tešiacich sa veľkému spoločnému konsenzu. V tom, na rozdiel napríklad od britského kráľovského domu, kde akoby každú chvíľu číhal za rohom ďalší škandál – zohráva svoju rolu diskrétnosť a prísnosť, s akou si španielska kráľovská rodina plní svoje ceremoniálne úlohy, a otvorený, osobný politický štýl, ktorý je v styku s nami ostatnými pre všetkých príslušníkov tejto rodiny charakteristický.
A presne to, viac než všetky strachy z porušovania zákonov, zakazujúcich urážanie a znevažovanie kráľovskej rodiny, podľa môjho názoru doteraz viedlo k nepísanej dohode španielskych médií a chránilo kráľovskú rodinu pred exhibicionizmom, čo obchádza civilizáciu šoubiznisu a ktorého sa veľké časti spoločnosti dožadujú. Je prípad El Jueves príznakom toho, že tento konsenzus teraz pominul a že na kráľovskú rodinu sa vrhne pažravá bulvárna žurnalistika?
Verme, že to tak nebude: popularita španielskej monarchie a solidarita s ňou, aspoň podľa môjho názoru, nie je na rozdiel od Veľkej Británie založená na tradícii či zvyku zakotvenom v kolektívnom vedomí, ale na spôsobe, akým sa kráľ Juan Carlos, odkedy nastúpil na trón, identifikoval s demokratizáciou, modernizáciou a otvorením svojej krajiny svetu, a zároveň v súlade s povinnou neutralitou svojho úradu zachoval inštitucionálnu stabilitu a jednotu Španielska. A princ Felipe, súdiac podľa jeho verejných vystúpení, bol k tejto zdržanlivosti vedený a mieni ju dodržiavať.
Takéto prejavy získali kráľovskej rodine úctu a ohľady, a tak boli doteraz ušetrení toho, aby sa stali terčmi bulvárnej žurnalistiky, ktorá zhadzuje čokoľvek, čo jej príde pod ruku, robí z ľudí “prípady”, a slabosti, ktorým v nejakej podobe podlieha každý, vystavuje ako v cirkuse napospas posmechu a pohŕdaniu. Ak štátny zástupca a sudca, čo nariadili zhabanie El Jueves, chceli kráľovskú rodinu ochrániť pred urážaním, dopustili sa veľkej chyby. Dosiahli iba to, že kráľovský dom sa všade na svete spája s hlúpou, vulgárnou kresbou a že ho teraz kde-kto bude spájať – hoci s ním nemá vôbec nič spoločné – aj so zákazom časopisu, čo je, nech už je právny stav akýkoľvek, vždy znepokojujúci akt, lebo koniec koncov zakladá nebezpečný precedens.
Sloboda prejavu jednoducho nemá len čistú tvár, odhodlanú hovoriť pravdu, kritizovať vládu, odhaľovať zneužívanie moci a vysvetľovať spoločnosti odlišné politické, kultúrne a mravné postoje. Sloboda prejavu má aj špinavú, poďobanú tvár, odhodlanú na pobavenie spoločnosti meniť ľudí na šou. A nič nepobaví tak ako opľúvanie tých, čo boli predtým považovaní za nedotknuteľných a vzorných.
Neobyčajná sloboda otvorených spoločností, ako je španielska, priniesla obrovské výhody, a preto ju musíme zubami-nechtami brániť, ale s vedomím, že za ňu občas veľmi draho platíme: napríklad tým, že slušnosť, ochrana súkromia a dobré mravy z médií vymiznú.