Foto: Dave & Les Jacobs / Cultura-Corbis
Na konci môjho obľúbeného špagety westernu Dobrý, zlý a škaredý je nezabudnuteľná scéna. Ako v kocke je v nej zhrnutá dnešná svetová ekonomika. Clint Eastwood a Eli Wallach konečne našli cintorín so zakopaným zlatom. Je tu však problém: sú na obrovskom cintoríne z čias Občianskej vojny a netušia, kde by poklad mohol byť. Eastwood sa pozrie na pušku, potom na Wallacha a vysloví nesmrteľnú vetu: „Na tomto svete sú dva druhy ľudí, priateľu. Tí, čo majú nabitú pušku… a tí, čo kopú.“
Aj v postkrízovom ekonomickom usporiadaní sveta existujú dva druhy štátnych ekonomík. Tie, čo nahromadili obrovitánske zásoby aktív, vrátane štátnych fondov (momentálne vyše 4 biliónov dolárov) a valutových rezerv (5,5 biliónov len na rozvíjajúcich sa trhoch) držia nabitú pušku. Naproti tomu ekonomiky s obrovskou zadlženosťou štátnej pokladne musia kopať. Otázka znie, ako sa odtiaľ vykopú?
Podľa všeobecne vžitého názoru sa zadlženosť dá znížiť – pokiaľ sa chceme vyhnúť inflácii alebo platobnej neschopnosti – jedine priťahovaním opasku, čiže kombináciou zvýšených daní a škrtov v rozpočte. Politici sú však známi tým, že neradi navrhujú zvyšovanie či škrty dosť veľké na to, aby výrazne znížili zadlženosť. Prezident Obama do najnovšieho návrhu rozpočtu zahrnul päťročné zmrazenie diskrečných výdavkov (okrem sektoru obrany) a zvyšovania daní pre vyššie zárobkové skupiny. No aj ak by všetko išlo podľa plánu, hrubá zadlženosť aj tak prekročí 105 percent hrubého domáceho produktu a nezačne sa znižovať.
Pes je, samozrejme, zakopaný v nedostatku politickej vôle, od samotného prezidenta až po posledného aktivistu Tea Party, ktorý poberá penziu zo Social Security a využíva bezplatné lekárske služby pre penzistov v rámci Medicare. Tí, čo si chcú naďalej požičiavať, sa môžu vyhovoriť na Keynesovu ekonomickú teóriu. Tá hlása, že fiškálne obmedzenia brzdia ekonomický rast a tým zväčšujú priepasť medzi príjmami a výdavkami. Priaznivci dravej fiškálnej politiky sa bránia tým, že situácia môže byť ešte horšia, ak prehnaná zadlženosť vyvolá paniku na trhu s obligáciami.
Je tu však ešte ďalšie fiškálne riešenie, o ktorom, zdá sa, ani jedni ani druhí neuvažujú. Spojené štáty by mali spraviť presne to isté, čo by urobili, keby boli hlboko zadlženou firmou: predať aktíva, aby mohli spraviť účtovnú uzávierku.
Odporci rozpredávania aktív sa zvyknú odvolávať na tri rôzne argumenty. Prvým je štátna bezpečnosť. Keď firma Dubai Ports World r. 2006 chcela kúpiť dopravnú spoločnosť P&O, čím by získala kontrolu nad niekoľkými americkými prístavmi, Kongres predaju zabránil v paranoidnom záchvate, motivovanom atentátom z 11. septembra. Druhý argument väčšinou vyťahujú odbory: súkromní alebo zahraniční majitelia budú k americkým robotníkom tvrdší než starý dobrý Strýčko Sam. A nakoniec je tu šovinizmus, ktorý sa vynoril už v 80-tych rokoch, keď Japonci skupovali nehnuteľnosti ako kalifornské letovisko Pebble Beach. Spojené štáty predsa nemôžu pripustiť, aby sa ich národné poklady – rodinné striebro – dostali do rúk nevyspytateľných ázijských konkurentov!
Nie sú to veľmi presvedčivé argumenty a vôbec už neobstoja v súčasnej situácii, keď americkými štátnymi financiami zmieta najväčšia kríza od čias Občianskej vojny. Po prvé, nie je pravdepodobné, že zmena vlastníka sa vážne odrazí na úrovni verejnej bezpečnosti, pokiaľ sa nejedná o vojenskú technológiu (mimochodom, tej už USA predali cudzincom alarmujúce množstvo). Po druhé, štátna politika by si nemala klásť za cieľ chrániť štátnych zamestnancov pred trhovou disciplínou, ktorá môže zvýšiť ich produktivitu. A nakoniec, čo je také strašné na to, ak predáme Aziatom aktíva, keď nám nevadí, že im platíme mesačné nájomné, ktorému sa hovorí úroky za štátny dlh?
Je pre mňa záhadou, prečo Američania, čo si tak potrpia na slobodu, majú takú averziu voči privatizácii. Toto opatrenie sa stretlo s obrovským úspechom všade, kde ho použili, od Británie Margaret Thatcherovej, odkiaľ slovo „privatizácia“ pochádza až po súčasnú Čínu: predaj štátnych priemyselných zariadení nielenže zlepšil fiškálnu situáciu vlád, ale väčšinou zvýšil efektívnosť spravovania predaných aktív.
Štatistiky hovoria samy za seba. Od 90-tych rokov sa od Argentíny po Zambiu sprivatizovalo 75 000 stredných až veľkých firiem a stovky tisícok menších podnikov. Celková tržba dosiahla 735 miliárd dolárov. Spojené štáty tu figurujú len minimálne, iné krajiny ich predbehli o kilometre.
Tak teda, poďme na vec. Čo má americká federálna vláda a rôzne skrachované štáty na predaj? Určite nie Yellowstonský ani Yosemitský národný park. Tieto prírodné zázraky musia ostať vo vlastníctve štátu. Ani Aljaška, hoci nejeden umiernený republikán by rád predal Sarah Palinovú Číňanom. Podľa informácií Služby pre finančný manažment Ministerstva financií americká vláda v súčasnosti vlastní „nehnuteľnosti, závody a vybavenie“ s hodnotou asi 233 miliárd dolárov, nepočítajúc v to sektor národnej obrany. Štát vlastní okolo 600 až 700 miliónov akrov pôdy alebo 30 percent pozemnej plochy USA, väčšinou v štátoch na západe, kde federálnej vláde patrí až polovica pôdy.
Washington by tiež mohol predať svoj podiel v niektorých elektrárňach. Potom je tu ešte stratová železničná spoločnosť Amtrak a obrovská sieť vodných elektrární, ktorá patrí americkej armáde.
A nakoniec sú tu ešte potencionálne najlukratívnejšie aktíva: americké diaľnice. Množstvo krajín – spomeňme len Japonsko, Turecko či dokonca Čínu – už privatizovalo značnú časť dopravnej infraštruktúry a nechalo súkromné firmy spravovať príjmy, ale aj údržbu.
Predať americké diaľnice zahraničným investorom? Možno sa vám to vidí nemysliteľné, ale v niekoľkých štátoch (napríklad v Indiane) a mestách (ako Chicago) sa to už deje. A niekoľko ďalších štátov už spravilo prvý nesmelý krok a vytvorilo verejno-súkromné konzorciá, ktoré spravujú časti diaľníc.
No dá sa urobiť oveľa viac. Odhaduje sa, že štát Kalifornia vlastní aktíva vo výške 103 miliardy dolárov, vrátane štátnych diaľníc s hodnotou 59 miliárd dolárov. Nikto mi nenahovorí, že trebárs taký štátny fond Singapúru by tieto zapchaté cesty, plné výmoľov nedokázal lepšie spravovať. No odkedy sa Jerry Brown vrátil do funkcie guvernéra, k jeho prvým krokom patrilo zrušenie plánovanej privatizácie štátnych kancelárskych budov.
Všetci americkí politici od Atlantiku až po Tichý oceán sa boja siahnuť po jedinom spoľahlivom riešení fiškálnej krízy. Miesto toho, aby čestne zverejnili konečné účty so zmysluplne vyčíslenými aktívami a pasívami, sa radšej zubami-nechtami držia fikcie o tom, že ich úlohou je investovať miliardy do železničných rýchlotratí a podobných projektov.
Povedzme si to na rovinu: ak chceme seriózne investície do americkej infraštruktúry – podľa odhadov Americkej spoločnosti stavebných inžinierov by kompletná modernizácia stála 1,3 bilióny dolárov – nemôžeme očakávať, že prídu od guvernéra Browna a ešte menej od prezidenta Obamu. Tí sú na mizine, milí moji.
Nezabudnime, že na tomto svete existujú dva druhy ekonomík: jedny s puškou a jedny, čo kopú – jedny s kopami peňazí a druhé z horami dlhov. Iste, dlžníci si môžu požičiavať až kým sa veritelia nevzbúria, alebo sa môžu pokúsiť vykopať pomocou úsporných rozpočtov. Ale oveľa rozumnejšie by bolo správať sa rozumne a začať pozývať záujemcov na dražbu storočia.
Esej vyšla v týždenníku Newsweek.