Foto: Yasmine El Rashidi
V piatok okolo tretej poobede sme začali mať pocit, že sa snáď všetko schyľuje ku koncu. Po tom, ako vo štvrtok večer Mubarak v televízii odmietol odstúpiť a Suleiman vyzval demonštrantov, aby sa rozišli, sa rozzúrení občania zaprisahali, že osemnásty deň revolúcie bude zo všetkých najväčší. Ráno sa rozšírili obavy, že sa pripravuje tvrdý zákrok, no popoludní sa začali rozplývať. Množstvá ľudí pochodovali po uliciach a skandovali heslá, a z davov na námestí Tahrir sálala pozitívna energia. Znovu svitla nádej.
Kúsok od námestia Tahrir, blízko predsedníctva vlády a parlamentu sa motali skupinky ľudí a bavili sa s vojakmi. Chodníky lemovali stany a okolo nich postávali muži a ženy, študenti a robotníci, starí a mladí, skupinky priateľov a rodiny, jedli a rozprávali si vtipy. Ktosi rozdával vojakom kvety a na tankoch, ktoré boli dva týždne nasadené v okolí námestia, sedeli deti a dávali sa fotografovať. Rad oranžových sanitiek na ulici Kasr El Nil pôsobil nemiestne: po prvý raz ich nasadili v takom množstve, hoci to bol možno prvý deň, keď neboli potrebné.
Všetci sú uchvátení predstavou budúcnosti, ktorá konečne existuje; známi, čo vyše dvadsať rokov žili v zahraničí sa chystajú vrátiť domov.
Umelecká tvorivosť, ktorá sa od minulého týždňa začala rozmáhať na uliciach okolo Tahriru sa rozšírila po celom meste. Ktosi zavesil na bránu parlamentu karikatúru Mubaraka so žiadosťou, adresovanou generálnemu prokurátorovi, aby prešetril fámy, že prezident a jeho rodina nahrabali 70 miliárd dolárov. Pod žiadosťou bol podpis: „Egyptský ľud“. Spoza brány sa vojaci usmievali na dav, niektorí si od ľudí brali jedlo a kartóny s džúsom. Keď nad mestom preletelo lietadlo, všetci obrátili hlavy nahor, so smiechom ho odháňali a žartovali, že to možno podnikateľ a opora režimu Ahmad Ezz uteká z Egypta. „Vezmi so sebou aj Mubaraka“, kričali za ním.
Prechádzala som sa po námestí Tahrir a okolo parlamentu so známou, novinárkou zo zahraničia. „Cítim, že sme vyhrali,“ povedala som priateľke. Prikývla a potriasla ruku vojakovi pri barikáde, odsunutej nabok. Z prezidentského paláca prichádzali protichodné správy a okolo pol piatej sme nasadli do taxíka a vybrali sa pozrieť, čo sa tam deje. Po ceste vodič zapol štátnu rozhlasovú stanicu. Egyptskú populárnu hudbu prerušovali krátke správy, podľa jednej z nich Mubarak s rodinou odišiel z Káhiry do Sharm el Sheikh, nebolo však jasné, čo to znamená. Atmosféra okolo prezidentského paláca bola podobná ako v centre. Všade postávali ľudia, skandovali a spievali, mnohí sa navzájom núkali jedlom. Armádu takmer nebolo vidieť; na tanku sedel osamotený vojak a čítal noviny. Na oblohe nad palácom visel tmavý oblak. „Vyzerá rozhnevane,“ povedala moja priateľka.
Vrátili sme sa do centra a okolo šiestej prišla správa, že Mubarak odstúpil. Atmosféra na moste bola nabitá elektrinou. Pred týždňom na tomto miesto polícia zaútočila na demonštrujúcim slzotvorným plynom a objavili sa tu násilníci s nožmi a puškami. Teraz ľudia bežali cez most so zástavami s výkrikom „Egypt, Egypt, nech žije Egypt.“ Iní skákali hore-dolu, objímali sa, mávali rukami. Tóny štátnej hymny prúdili z okoloidúceho auta a z tranzistorov, dospelí a deti kričali „sloboda“. Videla som známych – spisovateľov, lekárov, vedcov, filmárov – a neznámych, a všetci sme sa na seba usmievali, spojení zážitkom z povstania, ktorého sme sa posledných osemnásť dní zúčastňovali.
Na moste sme dokonca zazreli niekoľko jasajúcich mníšok. Ktosi zakričal: „Dokázali sme to, a dokázali sme to bez násilia! Nepotrebujeme zbytok sveta!“ Okolo začali búchať rakety a v ich svetle som zazrela sesternicu s manželom, prominentným bankárom a niekoľkých spolužiakov, ktorých som roky nevidela. Ktosi mi povedal, že moja teta, konzervatívna osoba, čo takmer nevychádza z domu, je tiež vonku, jasá, máva zástavou a objíma sa s priateľmi a s celkom cudzími ľuďmi.
Okolo siedmej večer, keď z ampliónov zaznela správa, že bol rozpustený parlament, dav zaburácal a začal skandovať: „Sloboda, sloboda, sloboda, armáda a národ sú jedna ruka.“ Na námestí Tahrir a všade okolo sa tancovalo – na uliciach, na chodníkoch, na chodníkoch, na strechách áut. Pomníky boli zabalené do egyptských zástav. „Kresťania, moslimovia, všetci sme zajedno!“, ozval sa ženský hlas. Tisícky podchytili jej refrén.
Celé hodiny sme sa s priateľmi prechádzali po centre a dívali sa, ako mladí muži a ženy tancujú na lodiach, zakotvených na brehoch Nílu, bavili sa s neznámymi ľuďmi, fotili vojakov a dôstojníkov, vysvetľujúcich, ako bude armáda spolupracovať s ľuďmi. „Egyptský ľud dokázal svoju lásku k vlasti“, povedal muž v uniforme skupine, zhromaždenej pred Ministerstvom zahraničia blízko budovy štátnej televízie. Po ulici kráčala nevesta so ženíchom, zdravilo ich trúbenie aút a euforický dav. V kaviarniach a krčmičkách sa tancovalo a spievalo. Zazrela som aktivistku Salmu El Tarzi, ktorá posledné dva týždne strávila na Námestí slobody, v očiach mala slzy. Pred káhirskou redakciou televízie Al-Džazíra dlho do noci postávali davy a vykrikovali, rovnako ako po celom meste: „Buď hrdý, že si Egypťan.“
Keď som sa v sobotu ráno okolo pol jedenástej vybrala na námestie, ešte sa oslavovalo. Z okna každého auta viala aspoň jedna egyptská vlajka a klaksóny trúbili do rytmu ako po veľkých futbalových zápasoch. Centrum bolo nabité, ale teraz sa k oslavujúcim pridali aj skupiny upratovačov.
Káhira bola ako vymenená. Keď som prišla na námestie, mnohí z mojich priateľov a desaťtisíce iných, ktorí nespali celú noc už boli naspäť a dávali všetko do poriadku. Kamarát mi poslal tweet: „Zaľúbil som sa do metiel.“ A ďalší: „Ak sa chystáte prísť na Tahrir, prineste bielu farbu a valčeky! Musíme premaľovať a opraviť chodníky.“ Na námestí ktosi držal plagát so slovami „Sloboda sa rovná zodpovednosť“ a skupinky mladých ľudí vykrikovali: „nehádzať smeti na zem“. Chlap s ampliónom upozorňoval ľudí, aby nestúpali na čerstvo namaľované chodníky; okolo mokrej farby sa vytvárali ľudské štíty.
V tejto chvíli, keď sa pred nami vynára nová budúcnosť, si všetci uvedomujú, že nám ešte ostala kopa práce, ale aj to, že nie je koniec. Včera večer som stretla výtvarníčku Halu El Koussy. Povedala mi: „Toto je len polovičná oslava. Chceme občiansky štát, nie vojenský. Chcem, aby na čele krajiny stál muž v obleku a nie v uniforme.“ Podobne uvažujú aj mnohí iní aktivisti, s ktorými som hovorila. Mladí ľudia už začínajú uvažovať o tom, že založia politické strany, formálnejšie organizácie. Všetci sú ešte v šoku z toho, že sa nám podarilo zvrhnúť režim bez násilia a bez pomoci zvonku a oslavy sa určite hneď tak rýchlo neskončia.
Nazdávam sa, že vysvitne, že Egypťanom v tejto revolúcii nejde ani natoľko o vodcu ako o nádej, o hrdosť a pocit perspektívy. Tri desaťročia sme trpeli najrozličnejšie výčiny totalitného vodcu a režimu, ovládaného korupciou a brutalitou. Pre mnohých Egypťanov bola perspektíva a príležitosť čímsi nedosiahnuteľným a vzdialeným, mnohí túžili utiecť – do Ameriky, do Perzského zálivu, do Európy
To všetko sa za posledných osemnásť dní a predovšetkým za poslednú noc zmenilo. Všetci sú uchvátení predstavou budúcnosti, ktorá konečne existuje; známi, čo vyše dvadsať rokov žili v zahraničí sa chystajú vrátiť domov. Prvý raz za tri desaťročia – ba možno prvý raz za celé dlhé dejiny tejto krajiny – majú všetci občania pocit, že môžu niečím prispieť, že na nich záleží. Vo chvíli, keď píšem tieto riadky, na námestí Tahrir mladá rocková skupina spieva: „toto je začiatok, začiatok tvojho života, začiatok stability, začiatok bezpečnosti, začiatok tvojho života, povedz áno, áno, povedz áno, áno.“ Dav máva zástavami a spieva spolu s nimi.