Foto: Tatyana Makeyeva / Reuters
Teroristický útok v Domodedove odhalil množstvo problémov: nedbalosť bezpečnostných služieb na letisku; neschopnosť tajných služieb infiltrovať siete teroristov; ruskú politiku na Severnom Kaukaze ako takú; medzinárodnú a miestnu povahu terorizmu; úlohu čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova a ideológa Kremľa Vladislava Surkova; dobrých lekárov a chirurgov; zlých taxikárov, čo sa využili túto príležitosť na to, aby zvýšili ceny; dobrých ľudí, čo sa vybrali do Domodedova pomôcť cestujúcim a dobré vedenie železníc, čo ľuďom dovolilo cestovať zadarmo; neveľmi dobrého primátora Sobjanina, ktorý sa odmietol zhovárať s novinármi; dobrého Medvedeva, ktorý sľúbil, že atentát vyšetrí; zlého Putina, ktorý sľúbil, že skoncuje s teroristami, svoj sľub však nesplnil.
V budúcnosti sa zrejme dočkáme niekoľkých vecí. Asi tak mesiac sa verejnosť nebude musieť báť odlietať z letiska Domodedovo: o stupienok budú zvýšené bezpečnostné opatrenia. Polícia bude na ulici častejšie kontrolovať doklady ľudí s tmavšou pleťou, pochádzajúcich z Kaukazu. Zas sa začne šíriť xenofóbia a možno vyvolá pouličné bitky. Tandem Putin-Medvedev tak či onak vyhrá voľby r. 2012. (Mimochodom, toto je názor odborníkov na Internete. Nové technológie ako Twitter preukázali svoju mimoriadnu schopnosť informovať o tom, ako verejnosť reaguje na atentát, objavili sa aj videozáznamy výbuchu.) Ja však predpovedám, že väčšina ľudí už pozajtra na atentát a jeho obete zabudne. A ak nie pozajtra, určite najneskôr na budúci týždeň.
Žalostná bezcitnosť, názov slávneho perestrojkového filmu Alexandra Sokurova je metafora, ktorá presne vystihuje dnešnú situáciu. Od sovietskych čias sa totiž veľa nezmenilo, pokiaľ ide o hladinu verejného násilia ani o absolútny nedostatok serióznej reakcie naň. V priemernom Rusovi už nič nevyvolá silné emócie (možno okrem zrady, skupinového znásilnenia alebo pohľadu na dopravnú políciu). A hoci si každý Rus pamätá teroristické atentáty Putinovej éry, nikto už hlboko a živelne nepociťuje, že jeho vlastný život je ohrozený. Metafyzicky sa islamistický teror ničím nelíši od kremľovského teroru či od zadubeného šéfa v kancelárii: ľudia sa naučili potláčať strach a teror, odsúvať ho, akoby s nimi nemal nič spoločné.
Vďaka tomu úrady môžu Chodorkovskému vykonštruovať tretí väzenský trest a preťať diaľnicou panenský les v Chimkách. Vďaka tomu tí dole ticho a bez ponosovania umierajú od prehriatia a na cievne dôsledky požiarov rašelinísk. Preto sa stredná vrstva tak úpenlivo chytá každého liberálneho signálu od prezidenta Medvedeva, zatiaľ čo nacionalisti sa zhromažďujú vo veľkých množstvách na Manežnom námestí (ich demonštrácie úrady rýchlo potlačili, lebo zatiaľ ešte neprišli na to, ako ich využiť vo svoj prospech). A preto sa radikálni anarchisti a jednotliví rebeli, ako umelecké zoskupenie Vojna sa ocitajú vo väzení a Chodorkovského vyhlasujú za zlodeja. Je oveľa ľahšie spochybňovať umenie Vojny a spôsob, akým Chodorkovskij zbohatol a myslieť na vlastné záujmy, než samostatne uvažovať a odoprieť úradom spoluprácu.
Ocitli sme sa na rázcestí. Kultúra a veda nemôžu ďalej fungovať a pritom ignorovať politiku, ekonomiku a ideológiu: už nemôžeme hovoriť o abstraktnej kráse umeleckého diela či abstraktnej humanite medicíny. Prísť na letisko vlastným autom a ponúknuť, že zadarmo odvieziem ľudí z letiska je pekné gesto, ale to nevystačí. Psychológovia môžu radiť koľko chcú, ale k čomu to vedie, ak sú obete odsúdené viesť márny život?
Čosi podobné sme už samozrejme zažili v Beslane pre siedmimi rokmi. Uvedomili sme si, že náš systém je nedokonalý. Pochopili sme, že drobné prejavy osobnej veľkorysosti už nevyvážia absolútne zlo, ktoré predstavuje násilie znovuzrodeného Witzraora (obrovského kalmárovitého démona, symbolu ríše z metafilozofie ruského mystika Daniila Andrejeva), čoraz hladnejšieho a nenasýtiteľného. Ríše, postavené na násilí musia skončiť. Nemá zmysel lipnúť na pominutej sláve. Mali by odísť elegantne, nie žalostne, a svojou vôľou by sa na tom mal pričiniť každý obyvateľ ríše. Rusko musí nájsť odvahu vzdať sa okrajových území a naučiť sa žiť ako postkoloniálny štát namiesto štátu postimperiálneho a najmä postsovietskeho.
Spoločenská zmluva medzi štátom a jednotlivcom je postavená na vektore “ropa – vyššia životná úroveň – obmedzená sloboda”; tým, čo poslúchajú, nehrozia žiadne problémy. Rovnováha sa nezmení do chvíle, kým masy ľudí nenájdu odvahu radikálne odmietnuť spoluprácu s celým štátnym systémom. To by si zas vyžadovalo spojenie spoločenskej solidarity a sociálnej empatie (a nie jednoducho spojenectvo módy, záujmov veľkých korporácií, osobných výhod a – prosím o prepáčenie – osobného súcitu s mŕtvymi a ranenými). Ostáva však otázka, ako takéto hnutie vybudovať. Jediný, kto sa v tejto chvíli uberá podobným smerom je Chodorkovskij, partizáni z Primorského a Vojna, no žiaden z nich sa neteší veľkej podpore spoločnosti. A hoci pozorujeme pomalý pohyb, hlavný prúd spoločnosti sa zatiaľ výrazne nepostavil na obranu slobody.
Na záver tri vzájomne prepojené historky.
Prvá sa týka niečoho, čo som zistila, keď som r. 2004 bola v Belsane na reportáži. Prenesiem sa nad tragickou stránkou svojej novinárskej práce a obmedzím sa na postreh, že na Severnom Kaukaze robí Islam rovnako postsovietsky dojem – myslím tým bez koreňov, premodernizovaný a usilujúci sa obrátiť iných na svoju vieru – ako ruská pravoslávna cirkev; a že vyrába mladých radikálov. Neskôr som sa dozvedela od dobre fundovaných kolegov, že islam v interpretácii wahhábizmu sľubuje sociálnu rovnosť, ktorá sa vyrovná komunistickej utópii. Príťažlivá predstava pre chudobného mladíka s ideálmi. Alebo pre dievčinu, ktorej zabili rodičov či starších príbuzných.
Druhá historka. Roku 2008 som z profesionálnych príčin monitorovala tlač a do oka mi padol článok v denníku Kommersant o tom, ako úrady zhabali dom, ktorý patril údajnému radikálnemu Dagestánčanovi. Bol to tridsaťročný historik s doktorátom a odborník na tradičný islam. Bol zamestnancom Ruskej Akadémie Vied a popri tom redigoval radikálne islamistické noviny. Vo vlastnom dome ho bez súdu zastrelili spolu s jeho ženou a dvomi deťmi. Počas domovej prehliadky objavili množstvá literatúry, ale žiadne zbrane ani drogy.
A tretia historka. Včera som pol hodiny pred výbuchom pricestovala do Moskvy osobným vlakom z letiska Domodedovo. Priletela som tam po víkendovom výlete do Káhiry. Pri pohľade na veľkolepé mešity v meste, čo stratilo ilúzie i ambície, môj spoločník povedal: „Mali by sme si vážiť islam: takéto svätostánky sa dajú postaviť len s použitím značnej sily.“ Naspäť s nami letelo niekoľko mladých mužov s wahhábskymi bradami. Starší muž, ktorý ich sprevádzal, sedel predo mnou. Bol to Avar, účastník Veľkej vlasteneckej vojny. Zachytila som úryvky ich rozhovorov. Starec rozprával mladým mužom o tom, ako Stalin deportoval Čečencov a oni počúvali, akoby to počuli po prvý raz.
P. S. Radšej nebudem špekulovať, čo sa mohlo stať, keby lietadlo bolo pristalo o pol hodiny neskôr. Asi by som nebola v príletovej hale, kde došlo k výbuchu, ale za daných okolností by som nemala na výber a musela by som sa zapojiť do záchranných ako bývalá lekárka (lekárska prísaha zo sovietskych čias je naďalej platná, ako aj medzinárodná lekárska etika) a ako reportérka Rádia Liberty. Nebolo by sa to zaobišlo bez adrenalínu, ale ani bez žalostnej bezcitnosti: môžete pomôcť niekoľkým jednotlivcom, ale nie ľuďom, ktorí sa ako spolupáchatelia dobrovoľne podieľajú na neprirodzenom spojenectve.