Irina Tukamova, korešpondentka Novoj Gazety píše o tom, ako sa ruskí vojaci dostali do “špeciálnej operácie”.
Nevieme, aké sú skutočné straty ruskej armády na Ukrajine. Rôzne zdroje udávajú rôzne počty, ale všetky sú hrozné, a Ministerstvo obrany Ruskej federácie ich ani nepotvrdzuje, ani nevyvracia. Nakoniec, veď od začiatku “špecoperácie” ešte neprešiel ani týždeň.
Foto: RIA Novosti
Len dva tieto rozhovory s príbuznými mladých ruských vojakov, mnohé vysvetľujú. Hovorila som s mamou jedného vojaka a starou mamou druhého. Áno, ich chlapci sú “kontraktniki”, vojaci na zmluvu. Ale sú to “kontraktniki”, ktorí ešte nedokončili základnú službu. Ako asi takíto chlapci majú bojovať? A za čo? Za čo sa musia dať mrzačiť a hynúť v krajine, ktorej národ bol ešte včera podľa ich prezidenta “bratský”? Prečítajte si, čo hovoria ich blízki. Dovolili mi, aby som uviedla ich plné mená a plné mená svojich synov, pretože tieto ženy sú teraz polomŕtve od strachu: chcú vedieť, kde teraz ich deti sú. Velenie ich neuznalo za hodné ani najelementárnejšej odpovede.
Foto: Vadim Ghirda / AP Photo
Pavel Abramov (miesto služby a číslo jednotky sú v redakcii Novoj Gazety).
Jeho mama sa volá Jelena Alexandrovna Abramovová. Jej syn je učiteľ na základnej škole, učiteľ angličtiny a francúzštiny. Slúži v motostreleckej brigáde, má hodnosť (podľa matkiných slov) kaprála. Pavel skončil Deržavinovu moskovskú štátnu univerzitu a hneď odtiaľ sa dostal do vojenskej služby. Povolali ho napriek tomu, že má ploché nohy a celkovo nie veľmi pevné zdravie. “Veľmi je sčítaný, má bohatú slovnú zásobu, od detstva miloval knihy Ernsta Jüngera, Remarqua, často opakoval vetu z jedného filmu – ‘existuje také povolanie – brániť vlasť’,” hovorí mama. A preto sa Pavel nesnažil “zašiť”. Z Riazanskej oblasti, kde zostala jeho mama, ho poslali do služby na Ďaleký východ, a tam, podľa jej slov, si to rozmyslel a už nechcel profesionálne brániť vlasť. Ale potom “dobrovoľne nasilu” podpísal dohodu. “Všetkých, čo odmietli podpísať dohodu, odvážali na ‘takelažku’, to je taká špeciálna výrobňa, kde celé dni treba vláčiť ťažké debny s bojovými zásobami,” pokračuje Jelena. “Mnohí to nevedeli vydržať a podpisovali tie dohody, len aby sa mohli vrátiť do normálnych podmienok. Pavlovi to už tak veľmi šlo na chrbticu, že skončil v nemocnici. A rozhodol sa, že sa už na ‘takelažku’ nevrátim a radšej podpíše dohodu. Navyše v tejto dohode prisľúbili slušný zárobok — 45 tisíc rubľov, pričom ako učiteľ u nás by mal len základný plat. A tak to podpísal. Ale veľmi chcel z armády odísť, len čo na to bude možnosť.”
Dohodu na dva roky Pavel podpísal v septembri 2021. Sľúbených 45 tisíc, ako hovorí Jelena, nedostal. Jeho príjem bol 27 tisíc rubľov. “A ešte je dobre, ak urobia normatív z fyzickej zdatnosti, kto to neurobí, má o 5 tisíc rubľov menej,” spresňuje Jelena. “A z toho zárobku im stále strhávali: raz na opravu kasární, raz na benzín, a ešte na dačo.” Pavel Abramov nemal odslúžený ani rok, keď sa dostal na “špecoperáciu” na Ukrajine. Odvtedy jeho mama vôbec nevie, čo s ním je, či je zdravý a či je vôbec nažive. “Môjho syna oklamali,” tú vetu opakuje stále dokola. “Môjho syna oklamali.”
Pavel Abramov má 23 rokov.
Pavel Ambramov. Foto: Archív rodiny
“Pavel slúžil na Východnom vojenskom okruhu,” rozpráva Jelena. “Celý Ďaleký východ, Primorskij kraj, Chabarovskij kraj, Amurská oblasť, Zabajkalsko – v januári odvelili na cvičenie do Brjanska. Všetkých vojakov oboznámili s rozkazom, bol podpísaný aj cestovný príkaz. Vlak z Ďalekého východu na opačnú stranu krajiny šiel dva týždne. Začiatkom februára dorazil do Brjanskej oblasti. Dohodári smeli mať úplne jednoduché tlačítkové mobily, a Pavel sa každý deň hlásil mame. Preto Jelena vie, že ich jednotka v Brjansku stála asi štyri hodiny. Celé štyri hodiny boli vojaci vo vagónoch, mali zakázané vystúpiť. A potom są vlak vydal do Bieloruska. Jelena sa vtedy v správach dočítala, že je naplánované spoločné cvičenie Ruskej armády v Bielorusku s Bielorusmi, a strachovala sa o syna len toľko, čo obyčajne. “V Bielorusku každá jednotka zabrala svoj kúsok priestoru pozdĺž bielorusko-ukrajinskej hranice,” pokračuje Jelena. “Niektorí nad Pripjaťou, niektorí vedľa Gomeľa, každý niekde, ale vždy vedľa hraníc. Tam, kde bola nejaká dedina, nakupovali potraviny. Syn každý deň zavolal – na minútu, lebo predsa len, roaming. Ale mne stačilo, keď som počula jeho hlas, viac som nepotrebovala. Siedmeho februára im oznámili, že je spoločné cvičenie s bieloruským vojskom.”
V ten deň Pavel volal úplne inak. Kričal, že ho “morálne zlomili”. Horko-ťažko ho upokojila, ale sama od tej chvíle už nemala kľud.
Cvičenie – ako sa Jelena dozvedela – sa malo skončiť 20. februára, ale 16. februára jej Pavel povedal, že skončili predčasne. V správach Jelena videla: západná tlač stále ohovára Rusko a tvrdí, že práve v ten deň vraj Rusko napadne Ukrajinu. Jelena čítala a smiala sa, ako hlúpy Západ klame. “‘Mami, hotovo, ideme domov,’ – takto mi to Pavel povedal. Aj my sme sa dívali na správy a hovorili sme si: no super, vidíte, ako klamú, tá západná propaganda, aké vojenské kroky, šibe vám.”
Mama, dávajú nás do áut, odchádzame, mám ťa rád, keď ti príde, že som padol, neuver tomu hneď, určite si to prever!
Ale 16. februára jej syna ani ostatných späť na Ďaleký východ neodviezli. Ani sedemnásteho. “‘Achjaj, a kde bývate?’ pýtala sa Jelena. “‘Spíme v autách,’ hovorí syn. ‘No dobre, hovorím si.'”
Osemnásteho februára Pavel mame povedal, že znovu stavajú stany: oznámili im, že bolo rozhodnuté, že cvičenie sa musí predĺžiť. V tlači sa Jelena dočítala: áno, naozaj, predĺžili ho. “No, myslím si, keď predĺžili, tak predĺžili,” hovorí Jelena. “Ale v každej jednotke sú aj šikovní chlapci, ktorým sa podarilo schovať smartfóny, a sem-tam sa nejako dostali k internetu. Čítali, čo hovorila západná rozviedka: vraj bude určite vojna. To mi hovoril syn, ale ja ho ešte ukľudňujem: ‘Áno, synček, to hovoria, ale my sa im smejeme. Nie, nie, to je bláznovstvo, nič také nie je.’”
Dvadsiateho prvého februára Pavel oznámil mame, že ich zase “ženú inde”, dislokujú bližšie k bielorusko-ukrajinskej hranici. “A ja v médiách čítam, že anglická rozviedka hlási: v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín sa začne vpád,” dodáva Jelena. “Vysvetľujem mu: ‘Synček, to oni všetci klamú, aby vytvorili napätie.’
Dvadsiateho druhého februára mi Pavel povedal, že sú už na dva kilometre od ukrajinskej hranice, že už vidia ukrajinské územie.
Dvadsiateho tretieho mi volal neskoro, okolo desiatej večer,” a Jelene sa zlomí hlas, hovorí cez hrču v hrdle. “Podľa toho, v akom bol stave, som pochopila, že sú všetci v šoku, frustrácia, slzy. Hovorí mi: ‘Mama, dali nás nastúpiť a povedali, že sme protizákonne prekročili hranice Bieloruska, že máme cestovný príkaz a rozkaz, ktorý sme podpisovali – do Brjanska, a že sme si dovolili bez akéhokoľvek dovolenia opustiť miesto dislokácie. Povedali, že od toho momentu už nemáme nič spoločné s ruskou armádou, že sme dezertéri.’ A to im hovorili ich velitelia. Rozprávala som sa s ďalšími matkami – to isté. Ešte im povedali, že už im nič nezaplatia. Pretože mali služobnú cestu do Brjanska, ale ten svojvoľne opustili. Ale ako ho mohli – svojvoľne opustiť?! Čo cvičenie v Bielorusku? Prečo potom vlak s nimi odišiel do Bieloruska? Ďalej im začali hovoriť, že vpredu je disbat – disciplinárny batalión, že už radšej treba ísť na Ukrajincov. Syn mi kričal do telefónu: ‘Mama, zradili nás!’ Celú noc som nespala. Ukľudňovala som sa, že to sa nemôže stať. Ale keď mi volal o pol piatej, v telefóne som už počula hukot lietadiel, streľbu: ‘Mama, dávajú nás do áut, odchádzame, mám ťa rád, keď ti príde, že som padol, neuver tomu hneď, určite si to prever!’ Viac o synovi nič neviem. A nikto ani o ostatných nevie, už sa viac neohlásili.”
Novaja gazeta má k dispozícii všetko, čo Jelenino rozprávanie potvrdzuje, pokiaľ to je v takejto situácii možné: skeny jej listov na prokuratúru a synovo veliteľstvo, fotku z jeho pasu – tú nám Jelena dovolila uverejniť.
Pas Pavla Abramova.
Jevgenij Rostovcev (miesto služby a číslo jednotky sú v redakcii).
Hovoriť s Alevtinou Leonidovnou Rostovcevovou je ťažké. Plače, ťažko dýcha, zle sa jej chodí. Jej vnuk je sirota, mama mu zomrela, keď mal Žeňa sedem rokov, od vtedy sa oňho starala už len babka. Alevtina Leonidovna nevie používať počítač, nevie, čo má robiť, ako môže vnuka hľadať. Preto Jelena Abramovová hľadá až dvoch chlapcov: svojho Pašu a Žeňu Rostovceva, ktorého nepozná, a ktorého nepozná ani jej syn.
“Ako som pochopila, aj Žeňu presvedčili, aby podpísal dohodu,” hovorí Jelena. “Ale starej mame povedal, že by veľmi chcel z armády odísť. Nevolával jej až tak často, ako mne môj syn, volal jej vždy raz za dva tri dni. Naposledy 22. februára.”
Žeňa býval s babkou v Permskom kraji, ale po škole šiel na odbornú školu do Kirovskej oblasti. Vyučil sa, hovorí Alevtina Leonidovna, na vlakového strojvodcu, a vrátil sa domov. V októbri 2020 osemnásťročného Žeňu povolali do armády. “Tri dni bol v Perme, potom prišli velitelia z Usurijska a vzali ho tam,” rozpráva stará mama. “Povedali, a budeš slúžiť v automobilovej batérii, spravíš si vodičský preukaz, vyššiu kategóriu. Hneď mu aj núkali dohodu, volali mi a povedal, že to chce podpísať. Ja mu hovorím: ‘V žiadnom prípade nepodpisuj.’ ‘Ale veď čo?’ pýta sa ma. ‘Sľubujú mi veľké peniaze, budem mať hodnosť, vodičák.’ No a podpísal.” Stará mama sa nepamätá, aký plat v armáde jej vnukovi sľúbili, ale boli na pomery Permského kraja pekné peniaze. Pamätá si, že tie peniaze mali akoby závisieť od typu vojska. “Keby bol granátometčík, tak menej, keby bol v motostreleckom, tak viac.”
“Ale fakticky to bola nakoniec malá výplata: najprv 18 tisíc, potom 24 tisíc – vôbec nie to, čo mu sľubovali,” pokračuje stará mama. “Bývali v kasárňach, ale tam nebolo ani poriadne svetlo. Potom začal bývať v byte s kamarátmi, ale za ten byt bolo treba platiť 5 tisíc. Uniformu sme museli kupovať sami. Všetky tie nášivky, tiež sami. A ešte im stále nejaké peniaze strhávali – raz na jedno, potom na druhé: na benzín, na nejaké plagáty, a také. Peniaze mu nestačili, pomáhala som mu. Hovorí mi: ‘Stará mama, už toho mám všetkého tak dosť! Chcem zrušiť dohodu.’ Ale nejako sa mu to stále nedarilo.”
Začiatkom januára Žeňa zavolal starej mame a povedal jej, že odchádzajú na cvičenie do Bieloruska. Vo februári sa dozvedela, že vnuk je v Bielorusku, napísal jej odtiaľ esemesku. Volať domov, na to nemal peniaze. A v esemeskách sa toho nedá veľa povedať. Ešte k tomu Alevtina Leonidovna zle vidí. “Napísala som mu: ‘Žeňa, kde si, ako sa tam máš?’ A on mi odpísal: ‘Sme na koncerte.’ ‘Čo za koncert?’ Predtým mi ešte napísal, že sú v Bielorusku, a potom už, že sú na hranici Bieloruska a Ukrajiny. Odvtedy už od neho žiadne správy neprišli. Jelena sa podujala, že mi pomôže. Hľadá svojho chlapca, a aj za mňa bude hľadať. Možnože sa s vašou pomocou niečo dozviem?”