Francúzsko je zvláštna krajina. Možno tu hovoriť o všetkom: o pedofílii, aj o tých najhanebnejších vášňach, len nie o potupných skutkoch vlastnej rodiny za Druhej svetovej vojny – pretože táto minulosť nie a nie skončiť. Najmä pokiaľ platí, že ak sa niekto podieľal na najväčších zverstvách nacistickej okupácie, nemusí to ešte znamenať, že bol netvor.
Za posledného štvrť storočia si moje knižky prečítali stovky tisícok ľudí vo Francúzsku. Vyslúžil som si povesť autora ľahkej literatúry, usmievavej a trochu sentimentálnej. A potom, ako takmer štyridsaťšesťročný – vo veku, v akom zomrel môj otec – som sa priznal k čomusi, čo som celé roky skrýval za fasádou prehnanej veselosti a vydal som ťažkú, neodvolateľnú knihu: Des gens très bien (Veľmi príjemní ľudia). A táto tristo stránková detektívka zrazu spôsobila krízu.
Prečo? Pretože hovorí o slepote mojej rodiny a celého nášho národa. Pretože pripomína previnenie počestných, morálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí kolaborovali s nacizmom a ktorí rozhodne umožnili vyhladzovanie Židov. Pretože tvrdí, že môj starý otec bol od základu slušný chlapík, no súčasne aj spolupáchateľ absolútneho zla – čosi, čo sa nechce vmestiť do našich moderných mozgov. Pretože z nej kričí moja hanba, že mám rovnaké gény ako muž, ktorý kolaboroval na najvyššej úrovni.
Mal som sedemnásť, keď som pochopil, že v deň, keď zatkli okolo 13 000 Židov (takmer všetci z nich zahynuli) a zhromaždili ich na cyklistickom štadióne Vél d’Hiv v Paríži, môj starý otec Jean Jardin bol hlavným spolupracovníkom jedného z najväčších zločincov Francúzska, Pierra Lavala, predsedu vlády za maršála Pétaina. V tom čase zastával funkciu šéfa kancelárie vlády vo Vichy a slúžil mužovi, čo si prial „nemecké víťazstvo“. Bol Lavalovými očami, jeho pravou rukou, jeho hlásnou trúbou – hoci nie jeho svedomím.
Odvtedy, sužovaný hanbou, som si kládol otázku, ako taký od základu slušný človek ako môj starý otec, príslušník spoločnosti od základu slušných ľudí, mohol byť nápomocný tomuto hororu. Moja kniha je záznamom môjho postupného prebúdzania. Na spálenie jednej synagógy a likvidáciu niekoľkých Židov stačí hŕstka násilníckych sadistov. No na to, aby sa čosi také uskutočnilo vo veľkom, je potrebné viesť morálnu diskusiu a mobilizovať veľké množstvá slušných ľudí, aby to uskutočnili efektívnejšie.
Môj starý otec, hlboko veriaci kresťan, k takýmto ľuďom patril. To všetko som vykričal vo svojej knihe, vrhol som sa do víru pravdy, aby som vo veku 46 rokov neumrel na slepotu ako môj otec, ktorý prežil svoj život v hneve na realitu. A odrazu sa vzbúrila značná časť tlače, zvyknutá na to, že zločiny páchajú len sviniari. Denník Le Figaro ma dourážal vo vehementnom dvojstránkovom článku vo svojej magazínovej prílohe – jeho autorom bol môj strýko, dodnes verný pamiatke Vichy.
Dokonca aj denník Le Monde, na vysokom koni morálnej autority, sa snažil moju knihu diskreditovať a miesto nej pochválil dielo úslužného životopisca, ktorý sa kedysi pokúsil očistiť meno môjho starého otca. Dva popredné francúzske denníky naznačujú, že nemám žiadne dôkazy proti svojmu predkovi – akoby to bol môj úmysel (načo by som bezdôvodne očierňoval vlastný rodokmeň?), akoby nebolo jasné, že šéf kancelárie predsedu vlády musel byť spolupáchateľom skutkov svojho nadriadeného. Zaútočili na mňa na celej čiare a sršali zúrivým pohŕdaním a nenávisťou. Prečo? Pretože v mojej knihe je reč predovšetkým o rodine a tým aj o všetkých rodinách, čo roku 1940 rozličnou mierou podporovali maršála Pétaina. Hlavne, že všetkých zloduchov a bývalých kolaborantov postavili pred súd, no nás sa to osobne netýkalo. To oni boli svine, nie my a rozhodne nie naše rodiny. A ja si zrazu dovolím volať na zodpovednosť ľudí, čo boli presvedčení o svojej morálnej nadradenosti, a tým spochybňujem česť našich vlastných rodín.
Teraz sa samozrejme k diskusii pripoja aj moji čitatelia. Do protiútoku rýchlo vyrazia ďalší komentátori francúzskych médií, predovšetkým novín, čo sa rozdávajú zadarmo, významných rozhlasových staníc, pridajú sa aj veľké provinčné médiá, zrodené z francúzskeho odboja a televízie, ktoré vedia upútať pozornosť mladých ľudí. Rozpúta sa neľútostná vojna o pamäť medzi staršou generáciou a ľuďmi okolo štyridsiatky, ktorí už nie sú takí submisívni, ako boli ich rodičia voči svojim rodičom. Veľa ostane nedopovedané, lebo staršia generácia si, žiaľ, nikdy neprizná, že brániť Jeana Jeardina znamená brániť republiku Vichy.
Ale na Francúzsku je nádherné, že celú tú búrku vyvolala kniha: predmet, ktorý v tejto krajine neprestáva byť sviatosťou. Vive la France! Teda, tá budúca France.
Text vyšiel v rámci projektu Moja Európa, ktorý inicioval spravodajský portál Presseeurop.eu a denník The Guardian.