Mesiace trvajúce neobyčajne kruté požiare v Austrálii zasiahli oblasť väčšiu ako Švajčiarsko a dodnes zabili 24 ľudí a takmer miliardu zvierat. V posledných dňoch Austrália zmobilizovala armádu a 6. januára Nový Zéland prisľúbil vyslať posilu na pomoc vo vojne s besnejúcim živlom. Je to najväčšia vojenská mobilizácia v tejto časti sveta od konca druhej svetovej vojny.
Foto: Luis Ascui / Getty Images
Zahynula takmer miliarda zvierat, vrátane jednej tretiny všetkých koál. Tieto údaje však zahŕňajú len cicavce, vtáky a hady. Netušíme, koľko netopierov, plazov či hmyzu zahynulo, o mikrofaune ani nehovoriac. Nevieme, koľko druhov zvierat a rastlín zmizlo navždy, ani akú úlohu zohrávali v miestnych a globálnych systémoch udržiavajúcich život na zemi, pretože napriek zaužívaným predstavám – navzdory technologickej arogancii našich čias – vlastne nepoznáme a nechápeme zložité siete spájajúce všetky organizmy, procesy a úkazy na zemi.
Musíme vyspievať zem a započúvať sa do hlasu rieky. Hovorí o liečivej úlohe príbehu a múdrosti, ktorá musí prežiť, ak majú prežiť rieky a ľudia.
Požiary v austrálskom buši sú prirodzený úkaz, no ešte nikdy nedosiahli takéto katastrofálne rozmery. Príčinou tragédie, ktorej sme svedkami, sú antropogénne klimatické zmeny a nezodpovedné hospodárenie s vodou. Nie je to len čísi názor, ale nepopierateľný fakt, potvrdený vedeckými poznatkami. Rok 2010 bol najhorúcejší a najsuchší v dejinách. Ako píše Leonore Taylor, redaktorka austrálskeho vydania The Guardian, Austrália premrhala dlhé desaťročia zbytočnou kultúrnou vojnou a pritom ignorovala klimatické zmeny.
Aborigénny umelec a aktivista Bruce Shillingsworth, ktorý sa narodil pri prameni rieky Darling v juhovýchodnej Austrálii dokonca hovorí, že korporácie sa dopúšťajú zločinu na rieke a ľuďoch, ktorých životy s ňou boli po tisícročia zviazané. Vodu kradnú obrovské bavlnené plantáže i zavlažovacie firmy. Rieka umiera a občania sú nútení kupovať si vodu od korporácií. Shillingworth to nedávno prirovnal k genocíde. Korporacionizmus je nová, mimoriadne brutálna vlna kolonializmu, ktorá zmetá z povrchu zemského nielen ľudí a ďalšie organizmy, ale aj formy života, spoločenské systémy, jazyky i múdrosť po tisícročia odovzdávanú z generácie na generáciu. Shillingworth volá: „Vráťte riekam vodu“ (Put the water back in the rivers). Hovorí: „Rieka Darling umiera, zúfalo potrebujeme pomoc.“ Apeluje na predstaviteľov prvých národov (výrazom first nations sa označujú pôvodní obyvatelia Austrálie i oboch Amerík), aby spolupracovali, presviedča ich: „potrebujeme tanec, potrebujeme rozprávanie, potrebujeme obrady.“ Hlása, že musíme vyspievať zem a započúvať sa do hlasu rieky. Hovorí o liečivej úlohe príbehu a múdrosti, obsiahnutej v príbehoch, ktorá musí prežiť, ak majú prežiť rieky a ľudia.
Liečiť rieku spevom, veď to je naivné – povie „civilizovaný“ človek. Veriť, že rieka je živá bytosť, obdarená dušou, nie je to je primitívny animizmus? Ale primitívny v porovnaní s čím? Na druhej, čiže teoreticky racionálnej strane, je zem zabíjaná a redukovaná na zdroj surovín. Náš „osvietený“ prístup je založený na ilúzii, že môžeme vyvíjať činnosť s obrovským dopadom na životné prostredie bez toho, aby sme ovplyvnili celkový stav planéty. Dôsledkom toho, že so zemou zaobchádzame ako s predmetom či tovarom je tretie veľké vymieranie druhov a obrovský ostrov odpadkov v Tichom oceáne. Tanec a spev je pre Shillingswortha prvým krokom na ceste ku komunite, ktorá sa vzbúri. Pokiaľ žijeme, hovorí, je tu nádej.
Americká politologička Erica Chenoweth tvrdí, že občianska neposlušnosť (non-violent civil disobedience) je najúčinnejšia forma protestu, účinnejšia ako ozbrojená revolúcia. Na to, aby nastala výrazná politická zmena, sa do protestov musí zapojiť 3,5 percenta populácie. To je všetko. Traja-štyria ľudia na každých 100. Nie je to nemožné. Zmena nie je nemožná.
V ľavicovom myslení o klimatickej kríze od istého času platí nová dogma: zodpovednosť za devastáciu zeme nenesú jednotliví spotrebitelia, ale korporácie a zvaľovať zodpovednosť na obyčajných ľudí, na každú a každého z nás, je len ďalší neoliberálny trik. Túto pravdu čochvíľa niekto odhalí a vysmieva sa z takých snáh, ako slamky na nápoje alebo nákupné tašky na viacnásobné použitie, akoby to v tejto chvíli nebol náš najväčší problém. Iste, klímu a zem sme nezničili my, ale korporácie. Skonštatujme to teda a začnime konať, lebo už nemôžeme strácať čas a nikto iný to za nás nespraví. Má zmysel zmeniť vlastné spotrebiteľské návyky, aj čo sa týka slamiek a tašiek, pretože účinok sa prejaví na niekoľkých rovinách: zvyšuje kvalitu života, učí nás pozornosti, vyvoláva tlak na výrobcov a šíri sa do nášho okolia (trendy sú „nákazlivé“). Má zmysel rozprávať sa s blízkymi ľuďmi, susedmi, spolupracovníkmi – nestrkať hlavu do piesku a netváriť sa, že keď vo Varšave v januári kvitnú kvety, je to len zaujímavá anomália. Z hĺbky srdca apelujem na všetky bytosti dobrej vôle: nazývajme veci pravým menom. Naša civilizácia balansuje na pokraji globálnej katastrofy, ktorá už vyvoláva more ľudského a viac-než-ľudského utrpenia. Toto nie je hystéria akejsi hŕstky fanatikov, ale nesporne zdokumentovaný vedecký fakt.
Čo ešte možno urobiť? Možno sa pripojiť k niektorej z organizácií, bojujúcich proti ničeniu klímy (Klimatický štrajk alebo Fridays for Future, Extinction Rebellion, 350.org), podporovať ich finančne alebo organizačne, chodiť na demonštrácie. Možno a treba sa politicky aktivizovať – žiadať od politikov na každej úrovni odpoveď na otázku: čo robia a čo plánujú urobiť pre to, aby ochránili zbytky divokej prírody, ktoré nám tu ešte ostali? Akým spôsobom nám chcú pomôcť pripraviť sa na blížiace sa zmeny? Stojí za to, nebyť sám lebo sama, má zmysel tvoriť komunitu, napríklad pomocou priateľstva, revolučnej sily, ktorá je teraz nesmierne potrebná. Stojí za to zúčastňovať sa spoločných akcií, hľadať alternatívne, nekonzumné formy zábavy, stojí za to budovať dobrý, naplnený ľudský život a všade tam, kde sa to len dá, vypovedať poslušnosť civilizácii, ktorá nás okráda o slobodu a radosť zo života výmenou za závislosť na okamžitom, lacnom pohodlí a iluzórnom pocite bezpečnosti.
Tri a pol percenta nie je tak veľa a protesty musia túto kritickú masu dosiahnuť v priebehu tohto kľúčového roka. Dá sa to, ale musíme konať a nesmieme ísť cestou najmenšieho odporu. Takouto cestou najmenšieho odporu by v našej situácii bolo upadnúť do zúfalstva alebo tvrdohlavo opakovať, že individuálne činy nikam nevedú. Jednotlivé činy dávajú silu kolektívnym hnutiam, ktoré môžu a musia vyvolať systémové zmeny. „Systém“ sa sám nezmení, ale to neznamená, že zmena je nemožná.