Uprostred povstania slušnosti. Čo prinesie slovenská jar? Spisovateľka Irena Brežná bola na návšteve vo svojej starej vlasti.
Foto: Vladimír Šimíček Denník N / AFP
Tenká, bledá osemnásťročná dievčina v okuliaroch sa v týchto dňoch drví na maturitu – ak práve nestojí na tribúne. Karolína Farská je tvárou mládeže, ktorá sa postavila za hnutie Za slušné Slovensko. V tú teplú aprílovú nedeľu preberá svoj prejav s ďalšími spolubojovníkmi, čo sa zišli v centre Bratislavy, v kaviarni Café Dobre & Dobré – zdvojenie “dobrého” znamená boj dobra so zlom.
Na Námestí SNP, Slovenského národného povstania – nazvaného podľa partizánskeho povstania proti nacistom na fašistickom Slovensku – sa už celého týždne konajú občianske protesty. Dnes sem prišli organizátori z iných miest a pred svojím vystúpením dostávajú inštruktáž: “Každý z vás má na pódiu len niekoľko sekúnd. Povedzte svoje meno, povolanie a mesto. Malo by byť vidieť, čo ste – obyčajní občania a občania, ktorí zobrali do rúk iniciatívu.”
Tribúny, námestia, ulice
Pretože aj načisto prakticky založení ľudia ako moja bývalá spolužiačka podliehajú pochybnostiam, ktoré v nich zasieva internet, o tom, či to aktivisti myslia úprimne. Podráždene šomre: “To je ako možné, že maturantka sa tak rozumie do politiky? Kto tú mládež riadi?”
Znie to zvláštne, keď mládež ďakuje polícii za poriadok a pokoj a mobilizuje za staromódnu cnosť slušnosti
Keď sme mali osemnásť, bola jar 1968 v socialistickom Československu, my samy sme mali pred maturitou, a veľmi dobre sme vedeli, na čej strane stála pravda a na čej lož. Jeden známy na mňa vtedy zakričal z protestného sprievodu za “socializmus s ľudskou tvárou”: “Poď s nami!” Prebudené občianske vedomie ma magicky priťahovalo, ale svedomite som odmietla pretože som sa musela sa ísť učiť matematiku a fyziku na skúšky.
Dnes, presne po päťdesiatich rokoch, som pri tom, keď sa rodí nová polis. “Hanba, hanba!” dav skanduje, keď Karolína Farská na tribúne pranieruje naťahovanie policajného vyšetrovania dvojnásobnej vraždy mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Našli ich 25. februára 2018 v ich dome zastrelených, zjavne preto, že Ján Kuciak rozkrýval systematickú korupciu na najvyššej politickej úrovni. Z tribúny sa volá po odstúpení šéfa polície Tibora Gašpara, dav, podľa odhadov 30 000 ľudí, kričí: “Odstúpiť! Odstúpiť!”
Niektorí držia vysoko zdvihnutý zväzok kľúčia a štrngajú ním, čo je narážka na Zamatovú revolúcie roku 1989, keď miliónnásobné štrnganie kľúčmi na námestiach po celkom Československu znamenalo: Odzvonilo Vám. November svojimi študentskými vzburami ukončil dvadsaťjeden ročnú červenú diktatúru.
V dnešnom Slovensku tlak z ulice postupne dosiahol to, čo by ešte prednedávnom mohlo byť len zbožným prianím: odchod premiéra Roberta Fica, ktorý sa štylizoval na otca vlasti, ako aj jeho nenávideného kumpána ministra vnútra Roberta Kaliňáka.
Keď z tribúny zaznie bojovné “My sme tí, na ktorých sme čakali”, demonštranti všetkých vekových skupín, ženy aj muži, odpovedajú: “Ďakujeme, ďakujeme.” A pár dní po demonštrácii nový premiér Peter Pellegrini policajného riaditeľa obetuje.
“Ať mír zůstává s touto krajinou”
Organizátori sa starajú o slušnosť, ktorú pre krajinu žiadajú: žiadne horiace pneumatiky, žiadne vybité výklady, žiadne bitky. V dave stoja v žiarivých vestách dobrovoľníci s úlohou hlásiť policajným zložkám, ak by sa niekde schyľovalo k násiliu. Zatiaľ vždy zostalo pri mierumilovnosti a organizátori nikdy nezabudnú poďakovať polícii. Znie to zvláštne, keď mládež ďakuje polícii za poriadok a pokoj a mobilizuje za staromódnu cnosť slušnosti. Machinácie staršej generácie musia vyzerať hrozne neslušne, ak pre mládež prišla do módy “slušnosť”. Hovorca študentov vyzýva spoluobčanov, aby všade vo svojom každodennom živote dbali na slušnosť. “Buďte sami vzorom slušnosti!” Celá spoločnosť by mala nasiaknuť slušnosťou, aj úrady a súdy. To slovo sa šíri. Ján a Martina boli pochovaní v svadobných šatách, nájomní vrahovia ich zabili, keď plánovali svadbu. Neslušnosť znamená zavraždenú mladosť, zavraždenú nevinnosť. Proti tomu sa táto generácia búri: “Stačilo!”
“Ať mír dál zustává s touto krajinou,” spieva po česky slovenská speváčka. Dav si pohmkáva spolu s ňou, pozná symbolickú silu tohto refrénu. Je to Modlitba pro Martu Marty Kubišovej, v šesťdesiatych rokoch najpopulárnejšej českej speváčky. To je pieseň, ktorú spievala proti okupácii Československa, keď jednotky Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 porazili Pražskú jar, lietadlami, tankmi a takmer miliónom vojakov. Kubišová po 21 rokov takzvanej normalizácie nesmela vystupovať, zatiaľčo jej partner z pódií Karel Gott paktoval s režimom a verejne sa postavil proti Charte 77, čo mu vôbec neubralo na sláve, aj naďalej mal vypredané sály. Zostarnutý Gott sa dnes z Prahy oháňa konšpiračnými teóriami, štve proti utečencom, proti moslimom, ktorí Zlatú Prahu aj tak zdaleka obchádzajú.
Kontinuita odporu
Kubišová a jej modlitba symbolizujú československé dedičstvo odporu. Na Námestí Slovenského národného povstania sa spojili roky 1944, 1968, 1989 a 2018. Už v osemdesiatom deviatom sa kričalo “Ďakujeme, ďakujeme.” A práve v tejto kontinuite je nádej. Pretože to, či demonštrácie konkrétne a čoskoro zmenia politickú scénu, je viac ako otázne, ale jar 2018 v celonárodnej pamäti už ostane. Občianska spoločnosť bude vďaka moci, ktorú si vybojovala na ulici, ostražitejšia k zneužívaniu moci a bude postupovať sebavedomejšie. Bude už mať na to vyskúšané nástroje.
Alebo si snáď pieseň Marty Kubišovej objednal a zaplatil americký miliardár a filantrop George Soros? Jeho meno ako toho, čo poťahuje za nitky údajnej destabilizácie Európy, máta nielen v jeho starej vlasti Maďarsku. Bezprostredne po vraždách bývalý premiér Robert Fico spojil prezidenta republiky Andreja Kiska s menom Georgea Sorosa – s tým, že to oni dvaja majú v celej veci prsty. “Fico sa zbláznil?”, položil si otázku komentátor najväčšieho slovenského denníka, SME.
Organizátorka demonštrácií v Žiline mi rozpráva, že odznaky Občania za slušné Slovensko verejne všetkým na očiach vlastnoručne razia rodičia a deti v kníhkupectve v strede mesta. Vyvracia tým argument, že Soros dal odznaky vyrobiť už dávno pred demonštráciami. Organizátorka demonštrácií v mestečku Skalica, ktorá dochádza za prácou do Rakúska, kde si zarába ako čašníčka, mi vysvetľuje: “Dôležité je, že sme miestni, že ľudia vedia, ako žijeme, kto sú naši rodičia. Tým pádom je jasné, že nás nikto nemanipuluje.”
Sprisahanecké teórie nachádzajú živnú pôdu v nihilizme, tom obrannom reflexe proti ustavičnému politickému zneužívaniu. Znie to asi takto: “Ach, nikomu sa nedá veriť, všetci sú skorumpovaní, neoplatí sa nič robiť, aj tak sa nič nezmení,” aby nás nečakalo len ďalšie sklamanie. Tomuto demonštranti urobili koniec. Dlho, v hĺbke bublajúca zúrivosť na vládnúcu triedu sa po vraždách predrala na povrch. Zúrivosť je správna ako spúšťač protestov. Ale čo ďalej?
Vejúce zástavy EÚ
Teraz sa z tribúny predstavujú organizátori z iných miest, starší učiteľ z Lučenca, študentka z Dubnice nad Váhom, študentka z Rimavskej Soboty a mnoho ďalších. Predstavujú pluralizmus hnutia. Dav ich oslavuje: “Ďakujeme, d’akujeme.” Zástavy EÚ, ktoré sa trepocú vo vetre pofukujúcom po Podunajskej nížine, znamenajú, že tento občiansky protest je proeurópsky – EÚ sa vníma ako garantka právneho štátu. Sú tu aj dve dúhové vlajky.
Zámerne otvorene volené slogany Za slušné Slovensko, Stačilo a Nie je nám to jedno sú spoločným menovateľom znechutenia spoločnosti. Demonštrácie ako sociálna nádrž, v ktorej nachádzajú svoje miesto tak ateisti, ako veriaci, matky aj školáci, intelektuáli aj sedliaci. Ktokoľvek si, poď do toho s nami. Bezdomovci pomáhajú stavať tribúnu, na ktorej sa práve zoraďujú mladé matky s malými deťmi. Vyhlasujú, že sa angažujú ako obyčajné občianky, pretože nechcú ďalším generáciám prepásť budúcnosť. Je tam medzi nimi aj lesbický pár s dieťaťom.
Niečo ale chýba. Moja otázka, či z tribún rečnili aj Rómovia, všetkých zarazila.
Študentka dramaturgie z Bratislavy pomáha inscenovať demonštrácie, informatik sa stará o imidž na sociálnych sieťach, iní tlačia slogany na tričká a jutové tašky. Namiesto tradičného autoritatívneho – musíš urobiť to či ono – každý sám ponúkne, čo vie a chce. Dlhý transparent, ktorý študenti nesú freneticky vítajúcim davom na tribúnu, má čierne pozadie, ktoré symbolizuje temné skutky vládnucej elity. Na ňom je bielymi písmenami: Nie je nám to jedno.
Hovorím s organizátorkou demonštrácií z juhoslovenského mestečka Nové Zámky, v oblasti, ktorú vláda prehliada, kde nie je práca a nikto nemá veľkú chuť tu niečo začínať. Žije tam predovšetkým maďarská menšina, zasýpaná Orbánovou propagandou z maďarskej televízie. Z Maďarska sa so sympatiami na túto slovenskú jar dívajú len takzvaní zradcovia ľudu. Organizátori chcú predísť výčitke, že demonštrácie sú protimaďarské, a pozývajú maďarsky hovoriacich rečníkov, vysvetľuje mi táto operná speváčka a študentka teológie. Vidieť, že organizátori citlivo zvažujú špecifiká miestnych pomerov.
Kde sú Rómovia?
Niečo ale chýba. Moja otázka, či z tribún rečnili aj Rómovia, všetkých zarazila. Prišlo opatrné vysvetľovanie, že Rómovia v ich meste nemajú vhodných reprezentantov, že táto skupina obyvateľstva väzí v osadách mimo miest prihlboko vo svojom zápase o prežitie, o jedlo, prípojky na vodovod, na elektrinu. Že Rómovia si vraj súvislosť medzi lokálnou politikou a politikou štátu neuvedomujú. Organizátori majú čo robiť, aby si získali dôveryhodnosť, a obyvateľom by účasť rómskej menšiny na protestoch nemusela byť pochuti, sympatizantov by to mohlo odradiť.
Naproti tomu v hlavnom meste by to možné bolo, ale organizátori si netrúfajú. Oslavoval by dav aj Rómov
Ak majú protesty reprezentovať celé obyvateľstvo, musel by niekto vydať signál proti stigmatizácii asi pol milióna Rómov, ktorá je stále ešte spoločenským konsenzom. V Bratislave sa práve konal Kongres mladých Rómov, ktorý okrem požiadaviek na vzdelávacie programy pre rómsku mládež žiadal aj, aby ich predstavitelia štátu ako i spoločnosť uznali ako rovnocenných partnerov.
Akokoľvek sú protesty živé, s radostnými, sympatickými tvárami, nad všetkým sa vznáša veľká, stiesňujúca otázka: a kde je alternatíva? Kde sú politici, ktorých by sme akceptovali ako svojich zástupcov? Opoziční politici sú buď rovnako zlí ako vládna koalícia. Alebo ešte nebezpečnejší.
Napríklad, Richard Sulík. Zakladateľ a predseda najsilnejšej opozičnej strany Sloboda a Soliarita často vystupuje v nemeckej televízii, pretože vie dobre po nemecky. Bývalý podnikateľ obhospodaruje antimigračné témy tak ako to robil Fico. Orbán tým vyhral voľby. Čo by asi urobil so Slovenskom obdivovateľ Orbána, europoslanec, ktorý s čoraz väčšou vášňou tiahne do boja proti EÚ?
“Zostávame tu”
Bezvýchodisková situácia. Na jednej strane neexistuje politická osobnosť, ktorá by dokázala vytiahnuť káru z bahna, a na druhej strane sa pevne držia moci odstúpení politici Fico a Kaliňák, len okľukou, prostredníctvom bábok.
Ukázalo to chladnokrvné vymenovanie novej ministerky vnútra Denisy Sakovej. Jej manžel, dobrý priateľ Kaliňáka, ju dostal na ministerstvo vnútra, kde sa stala Kaliňákovou pravou rukou.
Pripomínajú jej to demonštranti pred prezidentským palácom, keď tam Denisa Saková prichádza zložiť prísahu. Držia zdvihnuté plagáty: Desať rokov pod Kaliňákom. Vhodná kvalifikácia? Niekto to komentuje: “Chceme verejnosti a ministerke ukázať, že sme tu, nikam neodchádzame.” Čo znamená: Preberáme zodpovednosť za spoločnosť, a politika s nami musí počítať.
Vo stĺpčeku v týždenníku Týždeň analyzuje slovenskú jar Peter Zajac, germanista a zároveň expert na revolučného ducha, jeden z najvýznamnejších aktérov Zamatovej revolúcie: “Pokračovanie mítingov sa stalo elementárnou ľudskou skúsenosťou a občianskou pedagógiou. V prvom rade však mítiny neuveriteľne zvýšili citlivosť na prejavy korupcie vo všetkých oblastiach ľudského života. Tak sa podvody, ktoré už politici nevnímali ako niečo zavrhnutiahodné, ale ako samozrejmú súčasť politiky, stali opäť korupciou, prichytenou pri čine. Zem sa zachvela. Vyvrháva politickú lávu. Socializuje slušnosť.”
Roľník z východného Slovenska
Najdrásavejšie vystúpenie v tú aprílovú nedeľu má roľník František Oravec z východoslovenskej obce Gyňov. S typickým východoslovenským prízvukom a jednoduchým jazykom líči, ako sa bránil, keď mu cudzie kombajny prišli zožať úrodu. Za to ho zbili tak, že bol pol roka práceneschopný a dodnes trpí následkami zranení. Roľníkov terorizujú takéto zoskupenia, a polícia nezasahuje.
Posledný článok, na ktorom pracoval zavraždený Kuciak, bol o role kalábrijskej mafie ’Ndrangheta vo východoslovenskom poľnohospodárstve a jej kontaktoch k politickým špičkám. Antonino Vadalà z Kalábrie, ktorý od deväťdesiatych rokov podniká v poľnohospodárstve na východnom Slovensku, teraz čaká v slovenskej vyšetrovacej väzbe na vydanie do Talianska, kde je obvinený z pašovania kokaínu. Štátny zástupca v Košiciach preskúmal medzinárodný zatykač a začiatkom mája ho potvrdil.
Do tejto telenovely patrí – čítame to v Kuciakovom článku – Vadalova mladá slovenská milenka Mária Trošková, ktorá s ním aj spoločne obchodovala a zázračným spôsobom sa stala Ficovou najbližšou spolupracovníčkou. Sprevádzala premiéra na rokovania do Bruselu či do Berlína na stretnutí s Angelou Merkelovou. Troškovej politickou kvalifikáciou je jej diplomová práca na súkromnej Vysokej škole menežmentu v Trenčíne: komparácia webových stránok, ponúkajúcich šperky, na ktorých sama nahá pózuje. Slovanská kráska hneď po vraždách zmizla z politickej scény.
Na ilegálne habanie východoslovenských poľnohospodárskych pozemkov nie je potrebná rozvojová pomoc z Kalábrie. Ľudia, s ktorými je spriaznená polícia a úrady dokonca aj príbuzensky, to suverénne zvládajú s východoslovenským akcentom. Farmár Oravec to dal na súd, ale nikoho neodsúdil.
Bratislavskí intelektuáli teraz s úžasom hľadia na mafiánske praktiky, ktoré vychádzajú najavo, skôr by ich predpokladali na Ukrajine než vo vlastnej krajine. Vlastný východ sa v Bratislave považuje za nezaujímavý, zaostalý, ovládaný rodinnými klanmi. V Bratislave, kde takmer nie je nezamestnanosť, pracujú mnohí z chudobnejšieho východného Slovenska, tu sa na nich dívajú krivo, s podozrením, že si sem naťahajú rodinných príslušníkov a priateľov a všetkým tu povybavujú miesta.
Terra incognita vo vlastnej krajine
Mentálna a ekonomická priepasť medzi východným a západným Slovenskom je väčšia ako medzi Bratislavou a Viedňou. Keď bol Robert Fico, vtedy ešte premiér, konfrontovaný s obvinením, že on a jeho stranícki kolegovia sú zapletení do podvodov v poľnohospodárstve na východe Slovenska, odpovedal, že na východnom Slovensku nič nie je. A kde nič nie je, odtiaľ sa nedá ani nič vziať. Je pravda, že na východnom Slovensku sú úplne vyľudnené dediny. Keď v Bazileji na úradoch, v školách alebo v nemocnici tlmočím slovenským pracovným migrantkám a migrantom, sú to väčšinou východniari alebo východniarky, ktoré pred týmto “ničím”, čiže pred nezamestnanosťou a bezperspektívnosťou utiekli do Švajčiarska.
Aprílová demonštrácia chcela túto priepasť medzi východom a západom Slovenska symbolicky prekonať – preto sa demonštrácia nekoná len v Bratislave, ale v tom istom čase ešte v Humennom. To je znak pre nové zbližovanie medzi východom a západom: chceme pri sebe stáť. Práve tieto demonštrácie povzbudili východoslovenských farmárov, aby prelomili mlčanie, odložili strach a zverejnili svoje dlhoročné trápenie.
Keď farmár Oravec z tribúny takmer so slzami povie, že si chce len doviezť domov vlastnú úrodu, znie to ako archaická metafora bezprávia ako takého: čo si nasadil, nebudeš žať. Medzitým už rozhnevaní farmári z iných častí Slovenska hlásia podobné incidenty. Médiá sa ujímajú toho, čo lokálne noviny dodnes zo strachu potláčali, a tie bratislavské zrejme z neznalosti a asi aj z nezáujmu. Až nedávno sa renomovaný slovenský novinár Andrej Bán, špecialista na zúfalé situácie, vybral z Bratislavy na reportáž do tejto Terra incognita vo vlastnej krajiny.
Rola médií
Keď bol Robert Fico ešte premiérom, notoricky hromžil na nezávislé médiá, ktoré ho kritizovali. Novinárov nazval protislovenskými prostitútkami, a tým ich vyhlásil za lovnú zver. Je spoluzodpovený za atmosféru, v ktorej sa stalo zvykom zhadzovať ľudí z médií. Slovenské médiá podľa rebríčka slobody slova Reportérov bez hraníc za rok 2017 spadli zo sedemnásteho miesta na dvadsiate siedme. Slovensko je v porovnaní s Českou republikou (34.miesto), Poľskom (58.) a Maďarskom (73.) na tom ešte stále dobre. Vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice bola prelom. Spoločnosť začína rešpektovať novinársku prácu ako čosi podstatnú pre demokraciu. Novinárskou cenou, ktorá sa udeľovala v Bratislave túto jar, bol posmrtne vyznamenaný Ján Kuciak.
Demonštrácie sa 4. apríla nekončia. Štvrtého mája sa demonštrovalo za ohrozenú slobodu verejnoprávneho rozhlasu a televízie, ktorú stíha reorganizácia a prepúšťanie. Organizátori vyzývajú: “Jednou z lekcií, ktoré nás naučila smrť Jána Kuciaka, je, že za slobodu médií sa musí zasadzovať verejnosť. Spoločne odmietame normalizáciu v RTVS.” Pojem normalizácia má pripomenúť, že na jar 1968 obyvateľstvo prišlo na vzrušujúcu chuť slobody médií, ktorá sa po okupácii na viac ako dvadsať rokov skončila. Normalizácia sa teda rovná cenzúre.
Novinári si uvedomili svoju narastajúcu zodpovednosť. Niektoré z najvýznamnejších novín ako pokračovanie pouličných protestov organizujú pravidelné diskusie a vyzývajú, aby sa ich ľudia aktívne zúčastňovali. Šéfredaktorka SME Beata Balogová to médiám ukladá za morálnu povinnosť a kladie prst na otvorenú ranu. Na jednej z diskusií dáva svojim kolegom kardinálnu otázku: ako máme rozumieť slovu slušnosť – v harmónii alebo v spore s podobne znejúcim slovom poslušnosť
Slovenský jazyk totiž prezrádza, ako nekonfliktná mentalita chápe slušnosť: je to poslušnosť.
Lenže to sa práve mení. Z poslušnosti sa tak stáva povstanie.