Zavraždenie slovenského novinára Jána Kuciaka sa pripisuje ’Ndranghete a poukazuje na nový vzorec správania sa kalábrijskej mafie. Kuciakova smrť na pohľad vyzerá ako strategický omyl. Lenže organizovaný zločin má skutok jasne vykalkulovaný.
Foto: Vladimír Šimíček/AFP/Getty Images
Ján Kuciak – aspoň tak sa dá predpokladať z doterajších zistení – zaplatil životom za svoju novinársku prácu. Pred smrťou skúmal prepojenia medzi podnikateľmi, kalábrijskou mafiou a politikou. Systém, ktorý funguje vždy podľa toho istého algoritmu: ’Ndrangheta dodá kapitál, podnikateľ ho investuje, politik za peniaze bizinis zjednoduší a nakoniec na tom všetci dobre zarobia.
V krajinách východnej Európy však tento systém neprináša politikom iba peniaze, ale aj voličské hlasy. Pretože kto sa stane turniketom pre peniaze mafie, môže zároveň počítať aj s impulzom pre ekonomiku vo svojej krajine.
Zločinecké mafiánske organizácie môžeme označiť za prvú západnú skupinu podnikateľov, ktorá pestovala stabilné obchodné vzťahy s komunistickými režimami – takýmto spôsobom sa organizovaný zločin pevne usadil v celej východnej Európe.
Keď padla železná opona, neexistoval na Východe lepšie vybudovaný podnik než zločinecké organizácie z Talianska.
Mafiánske skupiny v režimoch východného bloku síce nemohli nadobúdať vlastníctvo, zato sa mohli spoľahnúť na dve veci: na skorumpovanosť politických elít, ktoré im umožnili stať sa vládcami pašerákov. A na čosi ako monopol na všetky západné produkty, ktoré sa do krajín reálneho socializmu pašovali.
Keď padla železná opona, neexistoval na Východe lepšie vybudovaný podnik než zločinecké organizácie z Talianska. Mafiánske klany sa stali barlami, o ktoré sa opierala krehká buržoázia krajín bývalého východného bloku, keď začala ekonomicky rásť: pôsobili ako sprostredkovatelia talianskych firiem, ktoré v postkomunistickej Európe inak nenachádzali dôveryhodných partnerov.
Talianske firmy chceli expandovať do východnej Európy, ale zdalo sa ako keby vylúčené robiť to legálne, pretože politickí vládcovia zanechali len trosky vrátane totálne prehnitých úradov. Kto sa vtedy zveril niektorému z klanov, dostal agentúrny servis, ktorý bleskovo vybavil formality a podnikanie bolo pripravené na štart. Mafia garantovala firmám zo Západu lacnú pracovnú silu, efektívnu výrobu a to všetko bez odborov – úplný podnikateľský raj. Aj pre skupinu Bardellino, ako o tom vo svojom priznaní hovoril Carmine Schiavone.
Francesco Schiavone, nazývaný Cicciariello, investoval na Slovensku a v Poľsku, Luigia Diana v Maďarsku, banda Grande Aracri v Rumunsku, Antonio Prudentino (Sacra Corona Unita) v Albánsku a Cosa Nostra do odpadového hospodárstva v Rumunsku. Krajiny východnej Európy však mafiánom nesľúbili len bohatstvo, ale aj miesto, kde sa schovajú.
Mnohí to tak urobili: Ugo De Lucia v Poprade na Slovensku, Pietro Licciardi v Prahe, Giancarlo De Luca v Nagylaku (v Maďarsku, na rumunskej hranici), Pino Bonavita v Prahe, Pasqualino Ariganello v Alba Iulia v Rumunsku, Antonio Cella v Glogówe v Poľsku a Pasquale Avagliano v Temešvári v Rumunsku. Ján Kuciak bol jedným z mála novinárov, vo východnej Európe tak cenných, ktorí kompenzovali nečinnosť polície a nezáujem politiky. V krajine, kde kontakty s mafiou nie sú trestné, vyniesol na svetlo, ako sú slovenskí podnikatelia prepojení s ’Ndranghetou, menovite s klanom z mafiánskej bašty Bova Marina zo samotnej špičky čižmy.
Prišli na Slovensko po páde želežnej opony s cieľom ovládnuť poľnohospodárstvo – a pod pláštikom poľnohospodárov sa dostali k poľnohospodárskym dotáciám Európskej únie. To všetko sa dialo s tichým súhlasom vlády slovenského premiéra Roberta Fica.
Prvou veľkou sférou biznisu, na ktoré chceli mať talianske organizácie v krajinách východnej Európy monopol, však bol obchod so zbraňami. Československo bolo odjakživa preslávené veľmi žiadaným výrobkom, ktorý ho v očiach povyšoval nad iné krajiny: puškou VZ 58, ktorú v päťdesiatom ôsmom skonštruoval inžinier Jiří Čermák, útočná zbraň, schopná odpáliť 800 striel za minútu.
Je to varianta AK 47, čiže kalašnikova, ale oveľa lacnejšia. Tisícky takýchto pušiek v skladoch československej armády keby kedysi zárodkom veľkého biznisu talianskych zločineckých združení. Zbrane z bývalej ČSSR boli mimochodom neodolateľné nielen pre taliansku mafiu. V januári 2015 boli pri atentátoch v redakcii Charlie Hebdo a v supermarkete Hyper Cacher v Paríži použité vylepšené zbrane komunistickej československej armády.
Obchodovanie so zbraňami sa rozšírilo po celej východnej Európe: vo februári 1986 bol odpočutý telefonát, v ktorom sa príslušníci klanu Nuvolettovcov snažili predať bývalej NDR tank Leopard.
K zbraniam pribudli drogy. Dovtedy bolo Slovensko len tranzitnou krajinou (hlavne na prepravu afgánskeho heroínu na západ), ale s lacnými letmi začali prichádzať do Bratislavymladí turisti, na čo Bratislava v porovnaní so známymi destináciami ako Praha, bola nastavená oveľa menej. Ilegálny biznis sa do mesta zažral veľmi rýchlo: od reštaurácií po hotely, od marihuany po kokaín, od prostitúcie k hazardným hrám – väčšina tohto obchodného sveta je pevne v rukách zločineckých združení.
Česko a Slovensko boli napokon odjakživa územím, kde ste mohli naraziť na ruskú mafiu. 31. mája 1995 sa v pražskej reštaruácii U Holubů uskutočnila razia, pri ktorej zadržali así 200 ľudí, ruského krstného otca Semiona Mogileviča a klan Solncevskaja bratva.
Východná Európa je čierna diera, plná práčok špinavých peňazí a mafiánskych klanov, nielen talianskych. Osobitnú zodpovednosť za to nesie Nemecko: mafiánske zoskupenia sa zahniezďujú v “nemeckom Commonwealthe“, v krajinách východnej Európe hraničiacich s Nemeckom. Pre tieto krajiny má Nemecko mimoriadny ekonomický význnam.
Ale ani v Nemecku, ani mimo jeho hraníc, sa finančné toky nemeckých firiem, ktoré vyrábajú svoje výrobky vo východnej Európe, nekontrolujú dostatočne. Legislatíva v Nemecku a v krajinách východnej Európy nie je vôbec uspôsobená na to, aby mohla zastaviť vojenskú a ekonomickú moc mafiánskych organizácií.
Na poprave Jána Kuciaka, ktorá sa pripisuje ’Ndranghete, môžeme nový vidieť vzorec správania kalábrijských zločincov. Doposiaľ sa útokom na novinárov vždy vyhýbali. Viacerí si dnes myslia, že objednávateľmi boli talianski mafiáni, ale že zabijaci boli slovenskí. Táto hypotéza vychádza z detailov vraždy: poprava v dome obete, výstrely do hlavy snúbenice. To nezapadá do bežného postupu mafie, ktorá vraždí väčšinou na ulici (aj preto, aby svoj zločin maximálne zviditeľnila). Tu však musíme vyčkať na ďalšie zistenia.
’Ndrangheta a viac menej všetky talianske zločinecké združenia stavajú v posledných rokoch u novinárov na vyhrážanie násilím alebo ničenie povesti – ničenie dôveryhodnosti. Ak sa ukáže, že za vraždu Jána Kuciaka nesie zodpovednosť ’Ndrangheta, znamenalo by to, že organizácia musela konať rýchlo, aby zabránila zverejneniu informácií. Skrátka, že už nemala čas delegitimizovať Jána Kuciaka, musela ho zastaviť, a hotovo.
Keď zločinecká organizácia koná takto, vie, že za to zaplatí vysokú cenu, v podobre represií a mediálnej pozornosti. Tým pádom v konečnom dôsledku musí rátať aj s poškodením biznisu. No to všetko je zakalkulované v cene. Znamená to, že v tomto prípade bolo nutné obetovať časť biznisu a časť organizácie, aby sa ochránili väčšie a komplexnejšie záujmy.
Ale nielen to. S vraždou je vyslaný teroristický odkaz všetkým novinárom: „Môžeme vás dostať všetkých, vás všetkých máme v hľadáčiku,“ to je posolstvo popravy Jána Kuciaka.
’Ndrangheta už sama seba na Slovensku nevidí v role hosťa. Tak ako v Nemecku alebo v Holandsku, považuje mafia už dávno krajinu za svoje „teritórium“, čiže miesto, kde môže operovať rovnako ako vo svojich kalábrijských baštách. Predtým platilo: vonku sa nedá robiť všetko to, čo doma. Ale od roku 2007, keď v Duisburgu v rámci sporu medzi klanmi ’Ndranghety bolo v jednej reštaurácii zabitých šesť ľudí, zábrany padli. Kalábria sa jednoducho rozšírila na sever a na východ.
Ján Kuciak je druhým novinárom, zavraždeným v Európe v priebehu niekoľkých mesiacov. Pred ním zahynula na Malte Daphne Caruana Galizia. Zabíjanie novinárov môže pôsobiť ako strategická chyba, pretože to kvázi potvrdzuje tézy obete bez toho, aby došlo k súdnemu procesu. To však platí len pokiaľ by sa občianskej spoločnosti a médiám podarilo udržať pozornosť verejnosti tak dlho, kým sa nevyšetrí, čo sa v skutočnosti stalo.
Mafiáni však dnes vedia – tak ako to už bolo od päťdesiatych do sedemdesiatych rokov – že po vražde novinára stačí prežiť niekoľko dní vyšetrovania a pár hodín pozornosti na internete.
Dnes všetci oplakávajú Jána, odvážného mladého muža, ktorého zavraždili. Ale kým sú novinári ako on ešte nažive, nikto nerobí na ich podporu nič. Sú vytesňovaní, znevažovaní, a podsúva sa im, čo sa len dá (to sa dialo aj Daphne Caruana Galizia). V Európe, rovnako ako v Latinskej Amerike, je jediným novinárom, ktorý sa môže spoľahnúť na podporu, mŕtvy novinár.