“Život, ktorý je naším údelom, je pre nás priťažký,” napísal Sigmund Freud. “Aby sme ho zniesli, nezaobídeme sa bez upokojujúcich prostriedkov.”
Hromada ľudských kostí a lebiek v koncentračnom tábore Majdanek. Na predmestí Lublina, Poľsko, 1944. Foto: Agence France-Presse / Getty Images
Odkedy sa v roku 2015 v Poľsku dostala k moci nacionalistická a populistická strana Právo a Spravodlivosť (PiS) na čele s Jarosławom Kaczyńským, spustila hneď niekoľko upokojujúcich iniciatív. Najnovšou z nich je návrh zákona kriminalizujúceho tvrdenie, že Poliaci sa podieľali na holokauste či iných vojnových zločinoch, ku ktorým došlo počas nemeckej okupácie Poľska. V priebehu posledných dvoch týždňov návrh zákona schválili obe snemovne, Sejm i Senát, a medzičasom ho podpísal aj poľský prezident Andrzej Duda.
Nový zákon je súčasťou programu zvaného “dobrá zmena”, ktorý pred dvomi rokmi začala realizovať Kaczynského strana. Patrí sem snaha legalizovať vládnu kontrolu nad médiami a zaviesť drakonické zákony proti potratom. PiS devalvoval verejný jazyk tým, že dal do obehu výrazy pripomínajúce newspeak z čias komunizmu. Z liberálov sa stali “svine odrezané od válova”.
Slovom Volksdeutsch sa kedysi označovali Poliaci, ktorí počas nacistickej okupácie zradili Poľsko a zaregistrovali sa ako etnickí Nemci, aby si získali priazeň okupantov. Teraz sa výraz Volksdeutsch používa pre poľských občanov, ktorí požiadali Európsku úniu, aby prešetrila, či vláda neporušila ústavu – napríklad tým, že odmietla uznať právoplatnosť rozsudkov Ústavného súdu alebo že prijala zákony likvidujúce nezávislé súdnictvo.
Komunisti kedysi hovorili o “nepriateľoch ľudu”. Kaczyński dnes dáva ľuďom, čo kritizujú jeho vládu, nálepku “Poliakov najhoršieho druhu”. Patrí k nim každý, kto kritizuje “radostnú náladu” pravých Poliakov, lepšie povedané, priaznivcov Práva a Spravodlivosti. Ľudia “najhoršieho druhu” vyšli do ulíc v množstvách, aké Poľsko nevidelo od čias Solidarity.
Podľa Kaczyńského títo demonštranti “pošliapali všetko, čo je v našej kultúre sväté”, predovšetkým jeho predstavu o nepoškvrnenom poľskom hrdinstve a mučeníctve.
Vláda sa zbavila kritických hlasov v kultúrnych inštitúciách. Rakúsky spisovateľ a prekladateľ poľskej literatúry Martin Pollack bol po desaťročia neodmysliteľnou súčasťou dialógu medzi Východom a Západom. Roku 2011 získal Knižnú cenu Lipského veľtrhu za európske porozumenie. Po tom, ako mu v rakúskych novinách Der Standard vyšiel článok kritický voči Právu a Spravodlivosti, sa však ocitol na čiernej listine Poľského kultúrneho inštitútu. Ten zrušil cyklus stretnutí s poľskými autormi, ktoré Pollack zorganizoval vo Viedni.
Roku 2016 minister kultúry za PiS Piotr Gliński oznámil, že má úmysel prakticky zlikvidovať Múzeum Druhej svetovej vojny v Gdańsku. Otvorili ho v roku 2017 po ôsmich rokoch príprav, celý projekt stál 120 miliónov dolárov. Múzeum je koncipované medzinárodne: vstupná časť stálej expozície predstavuje zrútenie liberálneho systému, ktoré malo nastať po Prvej svetovej vojne: taliansky fašizmus, nemecký nacizmus, poľské autoritárstvo, sovietsky stalinizmus, japonský imperializmus.
Na príprave expozície sa podieľala poľská historička Anna Muller z Univerzity Michigan-Dearborn. Zoznámila sa s poľským kňazom Mikołajom Skłodowskim, narodeným roku 1945 v koncentračnom tábore Ravensbrück. Ukázal jej medailónik Svätého Mikuláša, ktorý jeho matka v Ravensbrücku skryla do mydla. Po Anne Muller ho poslal do múzea.
Dvadsaťštyriročný Jakub Piekarz prišiel do Spojených štátov v roku 1938 z mestečka Jedwabne na východe Poľska. O tri roky neskôr, keď Červená armáda ustúpila a mesto obsadil Wehrmacht, Židov z Jedwabneho, vrátane rodičov Jakuba Piekarza, zavraždili ich poľskí susedia. Kniha historika Jana Tomasza Grossa o tejto masakre, publikovaná roku 2000, rozprúdila najdôležitejšiu debatu o holokauste, aká sa odohrala v celej postkomunistickej Európe. Piekarz (v tom čase už rabín Baker) zomrel roku 2006. Anna Muller o osem rokov neskôr navštívila jeho dcéru v New Yorku. Tá jej odovzdala otcove listy, fotografie a pas, s ktorým v tridsiatom ôsmom vycestoval z Poľska.
Múzeum má vyše 13 000 takýchto darovaných artefaktov, ako medailónik otca Sklodowského či pas rabína Bakera. Vláda tvrdí, že múzeum dostatočne neodráža “poľskú perspektívu”. Pôvodný riaditeľ múzea Paweł Machewicz dostal výpoveď.
Je to politika postavená na jednoduchých princípoch: na trópe mučeníctva podobného Kristovmu, na manichejskej deľbe na nevinnosť a vinu, a na presvedčení, že všetko zlé prišlo zvonku.
Pôvodná hlavná expozícia múzea je zatiaľ nedotknutá, no päťminútový záverečný film sa už nepremieta. Film, ktorý padol za obeť cenzúre, chronologicky sleduje vývoj od Norimberského procesu cez Kórejskú vojnu, Ku Klux Klan, Stalinovu smrť, slávny prejav Martina Luthera Kinga Mám sen, atentát na Johna F. Kennedyho, atómové pokusy, poľskú kampaň proti “sionizmu” roku 1968, Nelsona Mandelu, poľskú Solidaritu, stretnutie Ronalda Reagana s Michailom Gorbačovom, 11. september, vojnu v Iraku až po nedávne peklo v Aleppe a utečencov, utopených v Stredozemnom mori. Film sprevádzala pieseň House of the Rising Sun.
To všetko nie je zamerané protipoľsky. Je to kozmopolitné a zvláštnym spôsobom šokujúce, pretože nás to núti zamyslieť sa nad tým, čo je špecifické a čo je univerzálne, ktoré hrôzy sú už za nami a ktoré trvajú.
Práve odmietnutie univerzálneho a nástojenie na poľskej výnimočnosti je jadrom poľskej “historickej politiky”, ktorá si kladie za cieľ predstavovať príbeh 20. storočia tak, aby Poliakov glorifikoval a zbavil viny. Je to politika postavená na jednoduchých princípoch: na trópe mučeníctva podobného Kristovmu, na manichejskej deľbe na nevinnosť a vinu, a na presvedčení, že všetko zlé prišlo zvonku.
Vydanie Grossovej knihy Susedia v roku 2006 počas prvej vlády Práva a Spravodlivosti viedlo k prvým snahám zakotviť historickú politiku kriminalizovaním akéhokoľvek tvrdenia, ktoré popiera, že Poliaci nemajú na svedomí ani jeden nacistický či komunistický zločin. V tom čase poľský historik Dariusz Stola protestoval proti takémuto zbavovaniu sa zodpovednosti: “Ak nijaké skupiny a žiadni jednotliví poľskí občania nemali s týmito zločinmi nič dočinenia, načo celý ten poprask okolo podlosti komunistického režimu?” pýtal sa. “Všetko zlé predsa spáchali nejaké cudzie bytosti, zrejme Marťania.”
Pred niekoľkými rokmi poľské súdy vyhlásili pôvodný zákon za protiústavný z technických príčin. 26. januára 2018 však Sejm túto otázku znovu otvoril a prijal paragraf, ktorý stanovuje do troch rokov väzenia každému, kto “verejne a v rozpore s faktami pripisuje poľskému národu alebo poľskému štátu zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť za nacistické zločiny, spáchané nemeckou Treťou ríšou” alebo za “iné zločiny proti mieru, ľudskosti či vojnové zločiny”.
Poľské Centrum pre výskum holokaustu zareagovalo slovami: “Novoprijatý zákon pokladáme za nástroj, ktorý má umožniť ideologickú manipuláciu a nastoliť historickú politiku poľského štátu.
V tomto kontexte (ktorý je bezpochyby podobný tomu, čo sa teraz deje v Spojených štátoch) sa xenofóbia – či už zameraná proti Židom, Ukrajincom, moslimom, Rómom, predstaviteľom komunity L.G.B.T. či ďalším – môže prejavovať čoraz beztrestnejšie.
V rokoch 2015 až 2017 počet zločinov motivovaných nenávisťou vzrástol o 40 percent. V apríli 2016 Rada ministrov zrušila Radu proti rasovej diskriminácii, xenofóbii a neznášanlivosti, ktorá vznikla v roku 2013.
V máji 2016 poľského dramatika Pawla Demirského brutálne zmlátili, lebo bránil Pakistanca, ktorého šikanovali futbaloví fanúšikovia. Historik Jerzy Kochanowski v septembri cestoval vo Varšave v električke s nemeckým kolegom, ktorý prišiel na návštevu. Pristúpil k nemu chlap a požiadal ho, aby prestal hovoriť po nemecky. Kochanowski mu vysvetlil, že jeho priateľ nevie po poľsky. Nato ho chlap začal mlátiť. Vodič električky odmietol zavolať políciu; profesor Kochanowski skončil v nemocnici so štyrmi stehmi.
Jedenásteho novembra minulého roku v Deň nezávislosti Poľska po uliciach pochodovali tisícky nacionalistov s heslami “Chceme Boha” a “Poľsko len pre Poliakov”. Poľský historik Marek Chodakiewicz, ktorý patril k najostrejším kritikom Jana Tomasza Grossa a vedie katedru poľských štúdií na Ústave svetovej politiky vo Washingtone, neskôr napísal, že takzvaný pochod nezávislosti “vyvrel z potreby prejaviť našu hrdosť na to, že sme súčasťou historickej kontinuity, ktorú hodno brániť pred ohrozením, aké predstavuje liberalizmus a ľavičiarstvo, súčasťou ktorého je marxizmus-lesbianizmus a multikulturalizmus”. Podľa správ poľskej tlače prezident Trump konzultoval profesora Chodakiewicza pri príprave prejavu, ktorý predniesol vo Varšave v júli minulého roku.
(Týždeň po pochode nacionalistov sa ma istý poľský novinár opýtal, aké pocity vo mne vyvolal pohľad na tieto demonštrácie. Veľmi podobné ako pohľad na pochod bielych rasistov v Charlottesville, povedala som mu.)
Americký politológ Daniel Goldhagen vo svojej knihe Hitlerovi ochotní kati tvrdil, že celé generácie Nemcov boli nakazené virulentným antisemitizmom a že to boli zlí ľudia, ktorých tešilo zabíjať Židov. Goldhagenovou najväčšou odporkyňou zo záhrobia bola Hannah Arendt. “Už celé roky,” napísala ku koncu vojny, “stretávam Nemcov, ktorí vyhlasujú, že sa hanbia za to, že sú Nemci. Často ma pokúšalo povedať im, že ja sa hanbím za to, že som človek.”
Český politológ Pavel Barša vysvetľoval príťažlivosť Goldhagenovej tézy takto: “ak má Goldhagen pravdu, môžeme všetci pokojne spávať.”
Bohužiaľ, keďže pravdu majú Arendtová s Freudom, a Goldhagen sa mýli, už nikdy nemôžeme pokojne spávať. Jedno z nepríjemných Freudových posolstiev znie: to, čo nás ohrozuje, nikdy nie je bezpečne mimo nás. Historická politika, rovnako ako nacionalizmus všeobecne, či už v Poľsku alebo kdekoľvek inde, pomáha vyhnúť sa zodpovednosti. Je to snaha nájsť psychickú útechu tým, že exportujeme vinu, túžba nájsť si bezpečné miestečko vo svete.