O nacionalistickom pochode v deň nezávislosti Poľska 11. novembra 2017
Foto: Mark Power / Magnum Photos
V toto nesmierne ponuré odpoludnie sa mi dostáva do rúk zbierka básní Vyplienené telo juhoafrickej poetky Antjie Krog. Nabehnú mi zimomriavky, keď si prečítam začiatok básne zázrak, ktorý tak presne vystihuje atmosféru tejto chvíle:
„patrím do tejto krajiny
ona ma stvorila,
nemám inú krajinu,
ako túto krajinu,
nesmierna je moja láska k nej,
zamotaná, zocelená, nespochybniteľná,
neverím v zázraky, no oslobodenie
mojej krajiny mierovou cestou
bol zázrak – úžasný a rozjasaný,
ostáva vo mne”
(podľa Davida Grossmana)
Je nedeľa, deň sa vlastne ani nekonal, súmrak prichádza už okolo štvrtej zapečatený nocou, tou absolútnou vládkyňou novembrových dní. Včera sa vo Varšave konala oslava 99. výročia nezávislosti a dnes od sivého rána čítam správy poľskej a zahraničnej tlače o pochode, ktorý pri tejto príležitosti v žiari svetlíc prešiel po Varšave skandujúc xenofóbne, rasistické, nenávistné heslá. Krčím sa od hanby a snažím sa pripomenúť si ten pocit hrdosti, ktorý som zažívala ešte pred niekoľkými rokmi, keď som pri cestách po svete hovorila, že som z Poľska.
Nie som jediná, kto bolestne prežíva udalosti posledných dní (veď vlastne nie sú ničím mimoriadnym v najnovších dejinách krajiny nad Vislou), čitatelia už vedia o neofašistoch, ktorých na pochod pozvali zo Slovenska a Talianska, o keltských krížoch a falangách [nacionalistické symboly ruky s mečom, poznázmka prekl.] na transparentoch niektorých účastníkov, o mlátení aktivistiek hnutia Občania Poľskej republiky a Varšavská stávka žien, o tom, že polícia nereagovala – keď už nie na heslá, tak aspoň na použitie zakázanej pyrotechniky – to všetko sa už odohralo, o tom všetkom sa už písalo. O rok, o tom istom čase, však nastane okrúhle, sté výročie nezávislosti milovanej krajiny na písmeno „P“ – a čo potom? Chcela by som apelovať na všetkých spoluobčanov, v ktorých meno tejto krajiny ešte vyvoláva nejaké pocity, aby sme na to začali myslieť už teraz.
Ak nenájdeme spôsob, ako tento sviatok vymaniť z rúk krajným nacionalistom, ak nenájdeme iný štýl oslavovania poľskosti, ten budúcoročný deň bude skutočnou katastrofou. Ak neexistuje iná poľskosť ako tá, čo nenávidí všetko „cudzie“, čo sa bojí inakosti a zmeny, čo sa prejavuje kmeňovým, maskulínnym rituálom ohňa, národných farieb a agresívneho kriku, potom skutočne niet čo oslavovať. Nezávislosť by v tom prípade bola fikciou, pretože žiadne okovy nie sú silnejšie ako tie, ktoré si vlastnoručne vykujeme z našich komplexov, úľaku, agresivity.
Existuje nejaké iné, zaujímavejšie Poľsko? Je tu reč o pohostinnosti? Otvorenosti? Modernosti? Vede? Umení? Poľskosť nie je čosi, čo v určitý deň spadlo z neba hotové a sformované, nie je to láska božia (ba ani trest boží), nevybojoval nám ju raz a navždy taký či iný hrdina (aj keby nepoškvrnení hrdinovia ešte existovali). Je to výsledok zložitých historických, priam prírodných procesov; je to palimpsest, príbeh poskladaný z množstva neustále sa vyvíjajúcich dejových línií. Všetko, čo je živé (a životné) sa vyvíja spolu so svetom. Skostnatené formy existencie a zabetónované idey nemajú šancu prežiť, pretože jednoducho strácajú kontakt s realitou. Neustále a spoločne môžeme rozhodovať o význame poľskosti v 21. storočí – nesmieme túto záležitosť ponechať v rukách tých najfrustrovanejších, vedených resentimentom a strachom.
Poľsko, ktoré si chcem pamätať, nezahynulo ani v časoch, keď bolo vymazané z mapy, ani za vojny, ani za komunizmu, hynie však zakaždým, keď sa uprostred Varšavy niekto odvoláva na fašistické heslá či symboly. Týka sa nás to alebo nie? Aspoň trochu zaujímavé Poľsko prežilo výnimočne kruté rany dejín – žeby nemalo prežiť slobodu?
Každý z nás môže niečo spraviť – my všetci sa denne stretávame so susedmi, sme pracovníci alebo zamestnávatelia, zákazníci alebo poskytovatelia služieb, učitelia alebo žiaci, rozprávame sa, konáme, robíme konzumné a politické rozhodnutia, my všetci, či chceme či nechceme, spolutvoríme túto krajinu. Žeby sme nevedeli vytvoriť iné formy oslavovania? (Lokálne? Radostnejšie? Skutočne pohostinné? Tvorivé? Nie nutne vo forme monumentálneho pochodu). Žeby sme nedokázali vynájsť zaujímavejší jazyk na vyjadrenie toho, kým sme? Nikto nám tento jazyk nemôže nanútiť zhora, podobne ako nám nikto nemôže vnútiť sebauvedomenie (musíme však chcieť uvedomovať si samých seba).
Teraz nie je čas na ľahostajnosť a samoľúbosť, ani (žiaľ) na chladný, ironický odstup. Keď horí – horí náš dom. Samozrejme, neofašisti netvoria v Poľsku väčšinu, dokonca ani početnú menšinu (ako nedávno napísala Anne Applebaum), možno ani netvorili väčšinu účastníkov sobotňajšieho pochodu, ale v tejto chvíli práve ich hlasy a hlasy ich sympatizantov znejú najhlasnejšie. Ostane to tak?
Verše Antjie Krog vychádzajú z iného kontextu, z trochu iných obáv, ale vyjadrujú trpký pocit premárnenej šance, ktorý presne vystihuje náladu tejto chvíle:
„robíme všetko, aby sme sa stali obeťou samých seba
posadnutí chamtivosťou, neschopní vízie
si už nevieme predstaviť že sa dá inak ako
brutálne a ustráchane, inak ako kruto k sebe navzájom,
patrím do tejto krajiny
ona ma stvorila
nemám inú krajinu
ako túto krajinu (…)”