Sýrske demokratické sily už okolo troch mesiacov vedú vojenskú operáciu, ktorej cieľom je vytlačiť Daeš a znovu získať kontrolu nad Rakkou. Operácia má bezprostrednú podporu medzinárodnej koalície pod vedením Spojených štátov a doteraz sa jej podarilo dobyť polovicu mesta. Protiútok si už vyžiadal životy viac ako tisíctristo civilných obyvateľov a zničil 70 percent mesta.
Foto: Zohra Bensemra / Reuters
Nás, čo sme tu v Rakke prežili útok, teraz čaká boj o prežitie v situácii, keď nemáme zabezpečené ani základné životné potreby. Po dvoch týždňoch bojov prestala fungovať elektrina i voda, mesto je úplne izolované. Obliehaní obyvatelia netušia ani len, čo sa deje v susedných štvrtiach, o zbytku sveta ani nehovoriac – počujú len bombardovanie a streľbu.
Nikto nemôže opustiť ulicu, kde žije, pretože okraje všetkých štvrtí sú zamínované alebo sú tam ukryté improvizované výbušné systémy. Okrem toho ostreľovači Daešu majú na muške každého, kto sa pokúsi prejsť z jednej štvrte do druhej.
Polovica ľudí v obliehanom meste sa živí trávou a burinou rastúcou popri ceste.
Miestni obyvatelia sa navzájom informujú tak, že vykrikujú z jednej strany ulice na druhú a vymieňajú si správy o náletoch i o ich obetiach. Pre neustále ostreľovanie sa takmer nedá vyjsť na ulicu. Civilní obyvatelia si prebúrali steny, aby sa mohli pohybovať z domu do domu. Po vodu si v obliehaných štvrtiach musia chodiť do starých studní, ktoré sa dlho nepoužívali, no teraz sa bez nich nezaobídu.
Foto: Zohra Bensemra / Reuters
Normálny život v meste sa zastavil. Nikto nechodí do práce, aj charakter mojej práce sa zmenil. Predtým som chodieval po uliciach, fotil som alebo nakrúcal videá či rozdával brožúry proti Daešu. Dnes som väzňom ulice, na ktorej žijem a jediné, čo môžem robiť, je posielať do sveta správy o počte obetí, ostreľovaní a výsledkoch bitiek.
Po skončení náletu každá rodina vyšle jedného člena do zbombardovaných domov, ktorých vlastníci zahynuli, hľadať niečo na jedenie. Jedlo väčšinou nenájdu, miesto neho prinášajú správy o zabitých a použiteľné predmety ako sviečky, kusy dreva či lieky.
Polovica ľudí v obliehanom meste sa živí trávou a burinou rastúcou popri ceste. Z týchto rastlín ľudia varia polievku a dávajú do nej suchý chlieb, aby bola stráviteľnejšia. Polievka má mimoriadne horkú chuť a deti ju spočiatku odmietajú jesť, pre mnohé z nich je to však jediné dostupné jedlo. Keď ju prvý raz ochutnajú, zdvíha sa im žalúdok, ale časom si na ňu zvyknú.
Ľudia varia na ohni, na ktorý prikladajú staré šatstvo, nábytok a igelitové sáčky. V meste sú veľmi obmedzené zásoby nafty a rodiny ju používajú na pohon generátorov, aby mali aspoň nejaké osvetlenie. Mne sa už nafta takmer minula a tak teraz obchádzam zaparkované autá poškodené v bojoch a vyberám z nich batérie – pokiaľ ešte fungujú – na pohon zariadenia, ktorým sa pripájam na internet. Mám zlé svedomie, že kradnem batérie a mrzí ma, že sa ich majiteľom nemôžem ospravedlniť.
Zlé svedomie mám aj preto, že sa o elektrinu nedelím so svojimi susedmi: snažím sa obmedzovať množstvo nafty a batérií, aby mi vydržali až kým sa boje neskončia. Nemôžem sa pred svojím okolím prezradiť. Nič iné mi neostáva.
Niektoré rodiny sa po večeroch schádzajú v niektorom z domov a každá z nich prinesie čosi na jedenie, aj keď je to len polievka z trávy: často je to jediná strava, ktorú v ten deň majú v ústach. Počas týchto stretnutí sa rodiny nedelia len o jedlo; ušetria aj naftu a sviečky a je to aj príležitosť trochu sa vzájomne rozptýliť a na chvíľku zabudnúť na to, čo sa deje vonku, najmä pre deti, ktorých rodičia sa ich snažia ochrániť pred vojnou.
Foto: Zohra Bensemra / Reuters
Deti si obyčajne posadajú okolo niekoho, kto im rozpráva, že vojna sa čoskoro skončí, že budú zas chodiť do školy a stretávať sa s kamarátmi a že v meste zas bude dostatok jedla.
Zakaždým, keď niekto prinesie na takéto stretnutie nejaký nový predmet, ostatní sa ho pýtajú, kde ho zobral. Odpoveď obvykle znie, že v dome niektorej z rodín, čo zahynuli počas bojov. Každý sa pre to cíti vinný. Raz som im porozprával o americkom televíznom seriáli The Blacklist, kde jedna postava vyhlásila, že ak človek žije v spoločnosti postavenej na zločinnosti, musí rozmýšľať a konať ako zločinec. Po chvíli mlčania jeden mladý muž namietol, že my sme ako Robin Hood, nie ako zločinci. Všetkých tým rozosmial. Ďalší povedal, že dúfa, že nálet zničí dom Daešu, potom nebudeme mať zlé svedomie, keď ho vykradneme.
No tieto stretnutia sú súčasne príčinou vysokého počtu civilných obetí počas náletov koalície. V jednom dome sa môže zísť do päťdesiat ľudí, poväčšine žien a detí, a koalícia svoje terče dopredu dôkladne neskúma. Bojovníci Daešu sa málokedy zdržiavajú vo štvrtiach, ktoré ovládajú, skôr sa schovávajú po domoch alebo sú rozptýlení v štvrtiach pozdĺž frontovej línie so Sýrskimi demokratickými silami. Súčasťou ich taktiky je nútiť ľudí žijúcich v blízkosti frontu presťahovať sa do vzdialenejších štvrtí, aby im zabránili v úteku, pre prípad, že stratia kontrolu nad týmto územím.
Nedávno z auta Daešu vyhodili na ulicu štyri mŕtvoly s nápisom: „Zomreli, lebo chceli utiecť.“ Raz som sa opýtal muža so štyrmi deťmi, prečo aj s rodinou ostal v Rakke a nepokúsil sa o útek. Povedal mi, že jeho deti majú väčšiu šancu prežiť, ak neutečú. Únikové cesty sú zamínované a všade na nich striehnu ostreľovači. Ako ďaleko by jeho deti dobehli?
Kedysi som dal sľub Nadžimu al Džarfovi a Ibrahimovi Abdulovi Qadirovi, dvom kolegom novinárom, že v deň, keď Daeš zmizne, vyjdem do ulíc a budem rozdávať cukríky. Obaja novinári sú mŕtvi, zabil ich Daeš, no ja ostávam a pokúšam sa rozprávať o osude 5000 rodín, ktoré ešte v meste žijú, lebo útek pre ne neprichádza do úvahy.