“Po prvé, som najmenší antisemita, akého ste v živote videli. Po druhé – rasizmus, som najmenší rasista.” Takto sa prezident vyjadril na tlačovej konferencii vo februári. Z jeho slov som bol nesvoj. Keď som si pred chvíľou pozeral fotografie mladých mužov v Charlottesville, ktorí pochádzajú z môjho domovského štátu, Ohio, a uvažoval som o hesle “Heil Hitler” na tričku jedného z nich, uvedomil som si, prečo.
Foto: Edu Bayer / The New York Times
Celé roky som študoval výpovede Židov, ktorí prežili holokaust a spomienky ich záchrancov. Keď sa záchrancov pýtali, prečo tak konali, obvykle sa otázke vyhli. Ak na ňu dali odpoveď, jednoducho povedali, že spravili len to, čo by bol spravil každý. Historici, ktorí študujú pramene, si vypestujú intuíciu o materiáloch. Intuícia, ktorú som si vypestoval ja, mi vraví, že tí, čo sa chvastali tým, že zachraňovali Židov, to väčšinou nerobili; v skutočnosti je pravdepodobnejšie, že to boli antisemiti a rasisti. Záchrancovia sa takmer nikdy nechvália.
Skôr ako sme prešli skúškou, nemá zmysel vystatovať sa svojou dobrotou; a po nej to už nie je potrebné.
Tieto riadky píšem v Poľsku, kde je holokaust prítomný v každej neprítomnosti, v dome, kde poľský nositeľ Nobelovej ceny za poéziu Czesław Miłosz trávil letá v čase, keď bol v rovnakom veku ako mladí muži na týchto fotografiách. V roku 1943 sa vo Varšave pozeral, ako sa popol odviaty vetrom ponad múr horiaceho geta zachytil v sukniach dievčat na kolotoči. Všimol si, ako ľudia naťahovali ruky a chytali kúsky popola, ktoré sa vznášali vo vzduchu ako “tmavé šarkany”.
Spomenul som si aj na ďalšiu poľskú nobelovskú poetku, Wisławu Szymborskú a na jej nezabudnuteľný opis zdanlivo obyčajnej ženy pohltenej každodennými starosťami, ktorá sa však v kritickej chvíli ozlomkrky rozbehla do horiaceho domu zachraňovať cudzie deti. “Poznáme sa,” napísala Szymborska, “len potiaľ, pokiaľ nie sme vystavení skúške”.
Skôr ako sme prešli skúškou, nemá zmysel vystatovať sa svojou dobrotou; a po nej to už nie je potrebné. Po Charlottesville prezident Trump stál pred ľahkou skúškou a prepadol v nej. Keď mal jednoznačnú príležitosť odsúdiť zlo, akým nacizmus bol a ostáva, najprv čakal, potom zahmlieval, potom prečítal pripravený text a potom relativizoval. Hovoril o “veľmi dobrých ľuďoch na oboch stranách”.
Skupiny nacistov, čo pochodovali po Charlottesville, nemožno považovať za “stranu”. Keď nosia fakle, napodobňujú nacistov. Keď volajú a odpovedajú “Trump! Hail!” (Nech žije! Trump!), prekladajú nacistický pozdrav, ktorý lepšie poznáme po nemecky – “Hitler! Heil!” a “Sieg! Heil!” Americkí nacisti v Charlottesville vykrikovali “Sieg! Heil!”, keď kráčali okolo synagógy.
Keď prívrženci takzvanej alternatívnej pravice skandujú, že “Židia nás nenahradia”, rekapitulujú nacistickú predstavu svetového židovstva, ktoré dusí nadradenú rasu, a preto ho treba odstrániť z našej planéty. Keď vykrikujú “Krv a pôdu”, opakujú nacistické heslo, ktoré hovorí, že rasy sa budú navždy a neľútostne vzájomne vraždiť pre pôdu.
Tieto názory nie sú prejavom jednej “strany”, ale svetonázoru, v rámci ktorého by už neexistovali Spojené štáty, ich ústava a zákony, ich ťažko vybojované poňatie práv a zodpovedností.
Hitler a jeho kati sa od samého počiatku strategicky definovali ako “strana”, ako obrancovia systému proti druhej “strane”, ľavici. Hitler sa dostal k moci vďaka tomu, že pranieroval komunizmus, ktorý mal v tom čase (na rozdiel od súčasnej situácie) vo svete veľkú silu. Keď sa dostal k moci, stotožnil Hitler všetkých odporcov s druhou “stranou” a dal ich poslať do lágrov alebo zabiť. V čase, keď vzbĺkol nemecký parlament, Reichstag, už Hitler svojou rétorikou ustálil dojem, že druhá “strana” používa násilie a použil (falošné) tvrdenie, že druhá “strana” sa dopustila terorizmu, aby rozbila nemeckú republiku.
Prezident zlyhal tam, kde žiadne zlyhanie nemôže byť nevinné.
Pocit, že politiku definujú dve “strany”, ktorý sa rozmohol v medzivojnovej Európe, postupne pohltil celý politický stred, v ktorom ľudia dokážu samostatne myslieť a obstáť v skúške politiky ako zodpovední občania. Ak bol každý na nejakej “strane”, nikto neniesol zodpovednosť za celú spoločnosť a stred bol neudržateľný.
Prezident zlyhal tam, kde žiadne zlyhanie nemôže byť nevinné. Americkým nacistom preukázal tri služby, za ktoré sa mu poďakovali: normalizoval ich ideológiu; ospravedlnil ich skutky; a dal im nádej, že ak v budúcnosti Ameriku napadnú teroristi, obviní z toho svojich protivníkov.
Autor, ktorý prispieva do webu The Daily Stormer (jeho názov je odvodený z najantisemitskejších nacistických novín) nazval Charlottesville “pivárňovým prevratom” a narážal pri tom na Hitlerov prvý pokus prevziať moc. Chcel tým povedať, že udalosti vo Virgínii sú prvou porážkou, ktorá v sebe nesie prísľub budúceho víťazstva. Americkí nacisti snívajú o ďalšom požiari Reichstagu, o chvíli teroru, v ktorej prezident vyjde s farbou von a bude môcť rozdrviť opozíciu.
My sa môžeme rozhodnúť zabudnúť na tieto heslá a udalosti spred Druhej svetovej vojny, no americkí nacisti rovnako ako prezident Trump si dejiny pamätajú po svojom. Sochy hrdinov Konfederácie, ktoré tak obdivuje, väčšinou pochádzajú z počiatku 20. storočia, z obdobia, keď Hitler obdivoval Spojené štáty pre ich segregačné zákony, známe pod menom Jim Crow, keď Trumpovho otca zatkli na demonštrácii Ku Klux Klanu, predtým, ako Amerika spravila skúšku. Prezidentovo heslo “najprv Amerika” evokuje alternatívnu Ameriku, Ameriku, ktorá sa mohla stať skutočnosťou, ktorá nebojovala proti nacistom, ktorá ostala doma, keď bol svet v plameňoch, Ameriku, ktorá prepadla v skúške.
Takouto Amerikou sa naša krajina ešte môže stať. Či sa ňou stane, teraz závisí len od nás. Sme vystavení skúške a v nej spoznáme seba samých.