Poľskú spoločnosť už zjavne unavujú “neutopiteľné” tváre politikov a ľudia neveria v ich úprimné úmysly.
Foto: Mark Power / Magnum Photos
I.
Na vysvetlenie súčasného jazyka našej politiky musím najprv načrtnúť jej základné obrysy. Posledné desaťročia v Poľsku prebiehajú v znamení dvoch strán, založených roku 2001: na jednej strane je to Právo a Spravodlivosť (PiS) Jarosława Kaczyńského a na druhej Občianska platforma (PO) Donalda Tuska. Obe pochádzajú z polystyrénu (takto sa naozaj hovorilo bývalým členom Solidarity, hnutia, ktoré v roku 1989 zvrhlo komunistický režim v Poľsku, lebo kedysi počas štrajkov spávali na polystyrénových matracoch) a obe sú pravicovými stranami. PiS je extrémnejšia, nacionalistická, náboženská a euroskeptická, PO viac centristická, kozmopolitná a prounijná – hoci, ak sa lepšie prizrieme ich názorom na ekonomické a kultúrne otázky, rozdiel medzi nimi zďaleka nie je taký veľký, ako by sa dalo súdiť podľa ich vzájomnej nenávisti.
V rokoch 2007 až 2015 strana liberálov, nie bezdôvodne obviňovaných z pasivity a arogancie, budovala svoj politický kapitál na tom, že strašila PiS-om, ktorý predtým vyvolal vládnu krízu a s hanbou sa predčasne stiahol zo scény. Proti hystérii, preháňaniu a konšpiračným teóriám svojich predchodcov Tusk postavil politiku teplej vody z kohútika: eurofondami umožnený rozvoj inštraštruktúry, stavbu diaľníc a štadiónov. Platforma, natiahnutá na škripci medzi svojím progresívnym krídlom (ktoré presadzovalo zákon o partnerských zväzkoch či mimotelové oplodnenie in vitro) a krídlom konzervatívnym (pod silným vplyvom katolíckej cirkvi) sa ako čert ohňu vyhýbala diskusiám o kultúrnych otázkach a sporom o modernú spoločnosť. PiS, ktorý zas strašil na jednej strane úpadkom mravov, údajne spôsobeným Európskou úniou, genderom a eurosodomou a na druhej strane utečencami, vykresľovanými ako teroristov, lenivcov domáhajúcich sa sociálnych výhod a šíriaci príšerné choroby – využil nespokojnosť a prevzal moc. Veľmi mu v tom pomohol volebný systém: mnohí voliči hlasovali za menšie strany, ktoré sa do parlamentu nedostali a 37 percent hlasov mu zaručilo vyše polovice mandátov a umožnilo mu vládnuť bez koaličného partnera.
II.
Už prvá vláda PiSu (2005 – 2007) priniesla jazykové premeny. Spočiatku pôsobili celkom zábavne. Keď sa Kaczyński pomýlil pri spievaní hymny, slovník sa obohatil o nový štát, Voľsko so svojimi obyvateľmi, Voliakmi. Zľudovelo aj jeho prekrútené porekadlo, že žiaden krik a plač nás nepresvedčí o tom, že biele je biele a čierne je čierne.
No toto bola len predohra. PiS rozpútal vojnu o pôvod. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa fixnou ideou tohto tábora stala dekomunizácia a lustrácie, v rámci ktorých sa v roku 1997 preverovalo, či ten-ktorý politik, sudca alebo vysoký štátny úradník nebol tajným spolupracovníkom komunistických bezpečnostných síl. Na protivníkov, ktorým sa nedokázala spolupráca s bezpečnosťou, útočili inak – buď neustálym opakovaním obvinení, hoci ich informácie z archívov a súdne rozhodnutia vyvrátili alebo poukazovaním na viny ich skutočných či vymyslených predkov. Na základe tejto doktríny poslanec Marek Suski tvrdil, že ak niekto má predkov, ktorí zastávali správne postoje, je to záruka genetického vlastenectva ich potomkov.
Osobitným prípadom bola prezidentská kampaň roku 2005, počas ktorej poslanec Jacek Kurski (v tom čase vedúci štábu PiS a dnes šéf propagandistickej štátnej televízie) obvinil Donalda Tuska, že jeho starý otec sa dobrovoľne prihlásil do Wehrmachtu (v skutočnosti bol väznený v koncentračných táboroch, potom ho proti jeho vôli odviedli k vojsku, odkiaľ dezertoval do spojeneckej armády). Dedko vo Wehrmachte však vo voľbách zohral rozhodujúcu úlohu. Ponechávam stranou samozrejmý fakt, že každý je zodpovedný za vlastné skutky a nie za skutky svojich rodičov či starých rodičov; na celej veci je najzaujímavejšia nedôslednosť. Odvtedy sa výrazy ako komunista, postkomunista či tajný spolupracovník stali celkom nezáväznými kategóriami. Podobne ako Karl Lueger s jeho slávnym výrokom: „O tom, kto je Žid, rozhodujem ja”, aj o tom, kto bol komunistom či genetickým komunistom rozhodovala a rozhoduje strana. Syn komunistu bol vicepremiérom vo vláde PiS a druhým štátnym tajomníkom Ministerstva spravodlivosti bol syn stalinistického súdneho zločinca, ktorý navyše ako sudca sám súdil predstaviteľov opozície. Zástupca šéfa poľského rozhlasu, Jerzy Targalski, v rámci čistiek v rádiu hovoril o prepúšťaní starých žien a gomułkowsko-gierekowských nánosoch a neskôr bol spoluautorom knihy Vládne deti, kde sa pranierovali kliky v médiách a vyhrabávali informácie o komunistickej minulosti rodičov opozičných novinárov. Pritom jeho vlastný otec bol prominentným členom strany a historikom marxizmu-leninizmu. A momentálne jednou z vedúcich osobností, ktoré sa snažia zúčtovať s nezávislým súdnictvom pod heslom “dekomunizácie” je poslanec Stanisław Piotrowicz, bývalý člen komunistickej strany a prokurátor v období stanného práva, ktorý pôsobil aj v politických procesoch a teraz vďaka irónii osudu (a značnej dávky drzosti) vykrikuje na svojich protivníkov – sú medzi nimi aj príslušníci vtedajšej opozície – “Preč s komunizmom!”
III.
Poľská politická scéna je zakonzervovaná – jej základným modelom je vodcovský princíp, postavený na alfa samcoch s vysoko vyvinutým egom, ktorí zo strachu pred stratou moci nedopustia, aby vyrástli noví lídri, v dôsledku čoho je mladšia generácia takmer celkom bezfarebná. Podobne ako v provinčnom divadle s primalým súborom herci ostávajú na scéne bez ohľadu na dejové zvraty. A tak po každej búrke politici jednej strany prechádzajú do druhej; ľudia, ktorých predtým najviac urážali, sa teraz stávajú ich spojencami a naopak. Minister obrany za vlády PiSu, Radosław Sikorski, sa stal ministrom zahraničia vo vláde PO a jeho bývalý kolega z PO, minister spravodlivosti Jarosław Gowin, je teraz vicepremiérom vo vláde PiS. Niektorí rekordéri už absolvovali niekoľko strán. Nie je preto prekvapením, že spoločnosť už zjavne unavujú “neutopiteľné” tváre a že ľudia neveria v ich úprimné úmysly. Neprekvapuje ani to, že väčšina hlavných strán má podobné politické spôsoby, respektíve ich nedostatok.
Jazyková brutalita je akcia, ktorá vyvoláva reakciu. No napriek tomu, že tézy o symetrickom používaní verbálnej agresie pokladám za celkom pochybené, PiS nie je jediným vinníkom. Aj na opačnej strane padalo množstvo absolútne neobhájiteľných výrokov, napríklad, že [Kaczyńského] treba zastreliť a vypitvať; že [Kaczyński] sa správa ako patologický vrah (Janusz Palikot), prestal som dobytok nazývať nedobytkom (Władysław Bartoszewski), zničíme tie bandy (Radosław Sikorski) a množstvo ďalších.
Na ilustráciu toho, ako ďaleko zašla táto erózia, však stojí za to pripomenúť kritiku, akej Donald Tusk v novembri roku 2005 podrobil neformálnu – a čoskoro potom aj sformalizovanú – spoluprácu medzi PiSom a ultrakatolíckou Ligou poľských rodín, keď ju nazval mohérovou koalíciou. Odvolával sa pri tom na žartovný termín „mohérové baretky”, ktorým sa v tom čase označovali konzervatívne, bojovne naladené staršie ženy, poslucháčky katolíckeho Rádia Maryja. Jeho slová vyvolali pobúrenie a Tusk sa za ne osobne ospravedlnil istej pani, ktorej sa slová o „mohérových baretkách” dotkli – hoci v skutočnosti vôbec nepadli.
Takmer presne o desať rokov neskôr, v decembri roku 2015, keď zahraničné médiá začali kritizovať novú vládu, Jarosław Kaczyński zareagoval zmienkou o “zvyku udávať Poľsko za hranicami”. Táto “tradícia národnej zrady” v rámci “genetického vlastenectva” mala byť “v génoch niektorých ľudí, tej nahoršej sorty Poliakov. Práve táto najhoršia sorta je teraz neslýchane aktívna, lebo sa cíti byť ohrozená.” Túto myšlienku rozvinul ďalej: politikov, novinárov či ľudí z oblasti kultúry, čo kritizovali PiS, označil za ľudí, ktorí za to, že patria k elite vďačia vojne a komunizmu, a tomu, že dbali len o vlastné záujmy a okrádali spoločnosť. Aj tieto slová – neporovnateľne ostrejšie ako “mohérová koalícia” – samozrejme vyvolali pobúrenie. Kaczyński sa však nielenže odmietol za ne ospravedlniť, ale pokračoval v radikalizácii jazyka, keď v rozhovore s novinárom povedal: “Ale vážne. Spolupracovníci gestapa a bojovníci AK [Krajinskej armády, nekomunistického odboja za Druhej svetovej vojny] sú ten istý druh ľudí? Podľa mňa nie.” Takto sa človek, ktorý kritizoval novú vládu na stránkach zahraničnej tlače – ako ja týmto textom – stal “spolupracovníkom gestapa”.
IV.
Moment zlomu v rétorike tohto tábora nastal v apríli roku 2010: bola ním katastrofa vládneho špeciálu pri Smoleńsku, pri ktorej prišlo o život takmer sto ľudí, cestujúcich na spomienkový obrad na zločin v Katyni, medzi nimi aj dvojča Jarosława, prezident Lech Kaczyński. Takmer hneď v deň nehody sa objavili prvé symptómy nového naratívu – už nebola reč o podozrivých klikách, korupcii, nefunkčnom štáte. Ako v stredovekej legende o kráľovi Popielovi, ktorý sa dostal k moci tým, že otrávil svojich strýkov, premiér Tusk spoločne s Vladimirom Putinom údajne snuli plány na vyvraždenie elít PiSu, aby zabránili znovuzvoleniu Lecha Kaczyńského. Vôbec nezavážilo, že na palube lietadla zahynuli členovia mnohých strán a že prezident mal nízke preferencie a minimálne šance na ďalšie volebné víťazstvo – rozprávka o úkladnej vražde sa symbolicky dokonale hodila k historickej udalosti, akou bolo Stalinovo vyvraždenie vyše dvadsiatich tisíc poľských dôstojníkov v Katyni presne o sedem desaťročí skôr.
Jarosław Kaczyński dovtedy používal najmä narážky, všeobecné a konkrétne nepodložené obvinenia z dohôd a zmienky o zlovestných, tajomných silách, nad ktorými zvíťazí jeho projekt prestavby krajiny, takzvaná IV. Republika. V tej chvíli sa však perspektíva zmenila: teraz išlo o konkrétny zločin, vražednú vládu s rukami postriekanými krvou brata. Tento príbeh mal niekoľko línií: pravicová tlač sa chopila rozprávky o priemysle pohŕdania, ktorý údajne ničil “významného štátnika” Lecha Kaczyńského, čo ho vraj malo dohnať do hrobu. Paralelne s profesionálnou komisiou vyšetrovania leteckých katastrof sa vytvorila komisia samozvaných odborníkov, ktorí pomocou “pokusov” na plechovkách Red Bullu a varených párkov “dokazovali”, že vnútri lietadla došlo k výbuchu tlakovej bomby alebo že stroj zostrelili v umelej hmle. V rámci smútenia sa začali organizovať pravidelné mesačné spomienky na katastrofu (čiže “zločin”), nábožensko-politické verejné zhromaždenia, z ktorých sa vyvinulo smolenské náboženstvo, úkaz na rozhraní ľudovej pobožnosti a agresívnej propagandy. Bezprostredné politické udalosti sa často komentovali biblickým jazykom – o politikoch PiSu padali slová ako blahoslavené lono, ktoré ťa nosilo, či o nebohom Lechovi Kaczyńskom, že sedí po pravici Otca svätého.
Uctievanie malo aj svoju opačnú stránku. Ulica a internet sa bleskovo zradikalizovali a výrazy ako vrahovia, zradcovia a pacholkovia Ruska boli na dennom poriadku na transparentoch i v komentároch. Z Tuska sa stal Herr Tusk, z predsedu parlamentu (a neskôr prezidenta) Komorowského Komoruski. Oficiálne sa vynoril termín smolenská lož, ktorá údajne maskovala smolenský zločin, hoci politici PiSu, čiastočne z obavy pred právnou zodpovednosťou, sa vyhýbali priamym obvineniam a obmedzovali sa na narážky. Vlastne až nedávno, keď Jarosławovi Kaczyńskému ktosi pripomenul slová jeho brata (ktoré boli v do očí bijúcom rozpore s jeho súčasným politickým pôsobením), ten vybehol na parlamentnú tribúnu celkom, ako sám povedal, mimo zasadací poriadok a vykríkol: “Nevytierajte si svoje zdradcovské papule menom môjho brata svätej pamäti, ničili ste ho, zavraždili ste ho, ste lotri!” Vyslovil tým vlastne to, čo už celé roky bolo nie vždy viditeľnou hnacou silou jeho aktivít: túžbu po pomste. Myslím si totiž, že Kaczyńského nezaujíma vládnutie ako také, čiže nudné riadenie štátu; to by mohol robiť bez problémov, keďže má k dispozícii hornú i dolnú snemovňu, premiéra, prezidenta a demontovaný Ústavný súd. Ide mu o revolúciu, chce prevziať moc ako absolútny samovládca, aby – ako Titus Andronicus – mohol vykonať bolestnú pomstu na imaginárnych vrahoch brata.
Keď sa emócie ustália na takejto hysterickej úrovni, vyvoláva to samozrejme syndróm obliehanej pevnosti. Opozícia prestáva byť opozíciou a stáva sa smrteľným nepriateľom; parlament nie je miestom tvorby zákonov, ale nástrojom na vykonanie epochálnej pomsty. Všade sa skrývajú spiknutia s nitkami, vedúcimi ku komunistickým bezpečnostným službám a do Kremľa a každý, kto zakolíše, zmení názor, prejaví ochotu ku kompromisu, sa stáva zradcom, zapredancom a agentom nepriateľa. Jazyk a emócie, na ktorých tento jazyk stojí, fungujú na základe techniky spálenej zeme: niet tu priestoru pre mediáciu, všetky mosty sú zbúrané, dediny a osev vypálené. Je to bojisko totálnej jazykovej vojny.
Dôsledky je vidieť napríklad aj v tom, že keď sa prezident Andrzej Duda pod vplyvom protestov proti trom protiústavným zákonom likvidujúcim nezávislosť súdov rozhodol dva z týchto zákonov vetovať (hoci doteraz zákony podpisoval tak ochotne, až si vyslúžil prezývku guľôčkové pero), pravicový internet zahorel rozhorčením. Politika, ktorý bol donedávna veľkým štátnikom, prirovnávajú k stalinistickému zločincovi a nazývajú agentom–spáčom, zradcom, atď.
Aj jazyková revolúcia požiera svoje deti.
V.
Spomínané protesty majú tiež svoju jazykovú stránku. Minister vnútra sa o masových demonštráciách vyjadril, že si proste veľa ľudí vyšlo na prechádzku. Jeho stranícky kolega súčasne označil demonštrantov – poväčšine mladých a veľmi mladých ľudí, narodených po roku 1989 – za staré mátohy a eštebácke vdovy, čo malo za následok záplavu facebookových statusov, kde sa opisovali škôlkárske kariéry v tajných službách.
Vynorilo sa však aj čosi, čo by mohlo svedčiť o blížiacej sa kvalitatívnej a generačnej premene.
Politici aj novinári na oboch stranách konfliktu používajú nielen urážky, ale aj diskriminujúci jazyk, postavený na sexizme, homofóbii a xenofóbii. Neprekvapuje to veľmi u konzervatívcov, hojne to však využíva aj opačný tábor, ktorý straší PiSlamom, vysmieva sa z nízkeho vzrastu a domnelej homosexuality Kaczyńského a vymýšľa si rozprávky o jeho údajnom psychickom ochorení, prejavuje pohŕdanie voči najchudobnejším a k ženám sa správa ako k objektom (napríklad v hesle, reagujúcom na protesty feministiek: “Podporujeme ženy, lebo sú sexy”).
Už ostalo len spálenisko, na ktorom musí vyrásť celkom nová sila.
Mladá generácia je všeobecne znechutená nielen celou politickou triedou, ale aj zaprášenými, mačistickými vtipmi a abolútnym nedostatkom reflexie u ľudí, ktorí prehrali posledné voľby, naďalej v tom však nevidia svoju vinu a neplánujú odstúpiť od neoliberálneho projektu, ktorý od deväťdesiatych rokov ostáva nezmenený. Objavujú sa protesty ‘no logo’, na ktoré politikov nepozývajú; vo Wrocławi jedného z vedúcich predstaviteľov opozície nepustili na pódium, v Poznani politikom ďakovali za podporu a miesto k mikrofónu ich pozvali zapojiť sa do práce poriadkových služieb.
Možnože technika spálenej zeme natoľko oslabila oboch hráčov, natoľko zablokovala akúkoľvek možnosť porozumenia či aspoň výmeny argumentov a názorov, že už ostalo len spálenisko, na ktorom musí vyrásť celkom nová sila. Slobodná od sporov opozície osemdesiatych rokov, ktorí si nevšimli, že postupne, jeden po druhom, vstupujú do dôchodcovského veku.