Je načase, aby sme prestali znevažovať verejných intelektuálov.
Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Nešťastná je krajina, ktorá nenávidí svojich verejných intelektuálov. Moja vlasť, Turecko, je takouto krajinou. Intelektuáli sú tam čoraz častejšie démonizovaní v provládnych médiách, vystavení útokom trolov na sociálnych sieťach, označovaní za „zradcov“ alebo „kolaborantov so západnými veľmocami“, ocitajú sa na laviciach obžalovaných, vo väzení či v exile. Turecko, tak ako Rusko, má dlhoročnú a deprimujúcu tradíciu brať svojich intelektuálov vážne a trápiť ich za to, že si trúfajú myslieť inak.
V Británii, kde teraz žijem, sa veci majú inak. Vládne tu sloboda prejavu a demokracia je silná. Spisovateľov nestavajú pred súd za to, že sa zaoberajú kontroverznými témami, tisícky univerzitných profesorov nevyhadzujú z práce, novinárov masovo nezatýkajú. V porovnaní so svojimi tureckými, ruskými, venezuelskými, pakistanskými či čínskymi náprotivkami sa britskí intelektuáli tešia obrovskej slobode. Dalo by sa očakávať, že si tohto privilégia budú vedomí a budú sa zastávať nielen seba, ale aj tých, koho už inde pripravili o hlas. Prečo teda v Británii nemáme viac verejných intelektuálov? Odpoveď na túto otázku mi dal istý britský univerzitný pedagóg, keď mi vysvetlil: „Vieš, nám pripadá trochu arogantné vyhlasovať sa za verejných intelektuálov. A vyhlasovať sa za nich verejne je dvakrát také arogantné.“
Zdá sa, že niektorí ľudia si v hlave zmapovali svet zaujímavým spôsobom. Myslia si, že feministky, bojovníci za slobodu slova a ľudské práva sú potrební len v tých častiach sveta, kde je situácia zúfalá a demokracia je očividne vystavená útokom. Mne skôr pripadá arogantná domnienka, že intelektuáli sú potrební len v zaostalých krajinách, zatiaľ čo tu, v rozvinutom, demokratickom Západe sú nám takéto „malicherné problémy“ vzdialené. Táto zvláštna zemepisná hierarchia sa občas vyslovuje otvorene, často nepriamo, v oboch prípadoch má však hlboké korene. Alebo skôr mala. Začína sa to meniť. A zmeniť sa to musí. V novej realite sveta s Donaldom Trumpom si čoraz viac ľudí na celom Západe uvedomuje, že práva a slobody, ktoré tak dlho pokladali za samozrejmé, budú možno musieť naliehavo a vášnivo obhajovať.
V tejto ére všeobecného zneistenia a strachu sa politika čoraz častejšie riadi emóciami. Napriek tomu hlavný prúd politických vied podceňuje moc emócií. Väčšina analýz vychádza z toho, že ľudia sú racionálne bytosti, ktorých budúce konanie sa dá merať empirickými dátami. No v skutočnosti je to tak, že v časoch prudkých sociálnych, politických a ekonomických zmien na hladinu vystupujú emócie. Populistickí demagógovia zatiaľ, bohužiaľ, prejavili oveľa väčšiu schopnosť využívať cítenie ľudí. Aj toto sa musí zmeniť.
Turecko, Maďarsko, Poľsko… Jeden prípad za druhým nám ukazuje, že demokracia je oveľa krehkejšia, než sme sa nazdávali.
Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Vstúpili sme do novej éry svetových dejín. Liberálna demokracia je ohrozená na celej čiare. Za hranicami Európy sa čoraz hlasnejšie ozývajú nebezpečné hlasy, tvrdiace, že „demokracia je nevhodná pre Blízky Východ alebo Východ.“ Zástancovia izolacionizmu predkladajú nové sociálne modely, v ktorých demokracia, ľudské práva či sloboda slova sú nahraditeľné a kde je dôležitá len a len ekonomická stabilita. Nechápu, že nedemokratické krajiny sú hlboko nešťastné a že preto nemôžu byť stabilné.
Turecko, Maďarsko, Poľsko… Jeden prípad za druhým nám ukazuje, že demokracia je oveľa krehkejšia, než sme sa nazdávali. Nejde o materiálne statky, ktoré niektoré krajiny majú, zatiaľ čo inde je ich nedostatok; ide o ekosystém, ktorý musíme neustále chrániť, živiť a starať sa oň. V dnešných časoch, keď čelíme populistickým hnutiam a kmeňovému diskurzu, je tento ekosystém ohrozený. Ak sa nebudeme zasadzovať za základné ľudské práva a hodnoty pluralizmu, riskujeme, že o ne postupne prídeme. Turecko nám dáva dôležité ponaučenie, ako krajiny môžu začať neuveriteľnou rýchlosťou cúvať. To, čo sa deje tam, sa môže stať kdekoľvek inde.
V dôsledku desaťročí globalizácie sme všetci spojení, či sa nám to páči alebo nie. Naše príbehy, osudy a budúcnosť sú hlboko vzájomne prepojené. Znamená to tiež, že populistickí demagógovia v jednej krajine posmeľujú populistických demagógov v iných krajinách. Autokrati sa navzájom povzbudzujú takisto ako extrémistické ideológie plodia ďalšie, im podobné. V tomto búrlivom kontexte potrebujeme globálnu solidaritu (a globálnu solidaritu medzi ženami) postavenú na spoločných demokratických hodnotách. Potrebujeme viac aktivizmu a potrebujeme intelektuálov. Nezabúdajme, že postava verejného intelektuála vznikla v 19. storočí v Európe počas Dreyfusovej aféry. Stalo sa to v čase, keď sa začal rozmáhať nacionalizmus, rasizmus, šovinizmus a izolacionalizmus. Legendárna reakcia Emila Zolu, J’Accuse, je brilantným manifestom svedomia.
Populizmus si vytvára vlastné mýty. Nahovára nám, že intelektuáli sú „privilegovaná liberálna elita“, ktorá stratila kontakt s „ozajstnými ľuďmi“. V skutočnosti však aj v minulosti mnohí verejní intelektuáli už slúžili verejnosti a neboli predstaviteľmi vládnucej triedy. Od Hannah Arendtovej po Isaiaha Berlina prednášali na univerzitách jednak preto, lebo si ctili akademickú pôdu a jednak preto, lebo by sa čisto písaním kníh neuživili. Nie je pravda, že intelektuáli sú privilegovaná kasta. Rovnako nebezpečné je však priveľmi romantizovať ľud. V poslednom čase sa znepokojivo rozmáha diskurz proti verejným intelektuálom. Živí ho populizmus, nacionalizmus a izolacionizmus. Prispievajú k nemu tiež sociálne siete a moderný svet so svojou skrátenou dĺžkou sústredenia.
Prestaňme už konečne omieľať frázy o tom, že verejní intelektuáli sú arogantní a povýšení. A prestaňme si robiť starosti, čo povedia ľudia, keď sa budeme hlásiť k tomu, že sme intelektuáli. Máme množstvo vážnejších starostí. Zánik verejného intelektuála na celom svete je zlé znamenie. Uľahčuje život demagógom a autokratom. Urýchli kolaps pluralistickej liberálnej demokracie a internacionalizmu. Bez verejných intelektuálov sa ocitneme vo svete dualít: „my“ proti „nim“. Vytratia sa nuansy. Už teraz vidíme známky tohto trendu. Pri každej významnejšej otázke sa nám vnucuje umelá polarizácia. Počas verejných debát v televízii a inde sledujeme ateistického vedca, ktorý musí čeliť teistovi. Zástancu brexitu posadia za stôl oproti protivníkovi brexitu. Alebo „islamofóba“ proti ortodoxnému moslimovi a podobne. Kedy sa svet stal takýmto čierno-bielym? Intelektuál je človek, spochybňujúci binárne protiklady, premosťujúci kultúrne rozdiely, disponujúci kognitívnou flexibilitou, ktorá mu umožňuje prepájať rozličné disciplíny a vášnivo obhajovať nuansovaný spôsob uvažovania.
Intelektuáli musia byť smelí a hovoriť aj nepríjemné veci. Je najvyšší čas, aby sme ich prestali znevažovať. Prinajmenšom z úcty k tým, čo v iných častiach sveta platia obrovskú cenu len za to, že sú verejnými intelektuálmi.