Strana PiS (Právo a spravodlivosť) vyhráva jednu bitku za druhou a je čoraz silnejšia. Ako bude vyzerať jej autoritárska vláda? V Poľsku máme vlastné tradičné formy autokracie. Vieme tiež, ako fungujú moderné autoritárske vlády vo svete. Tu je portrét toho, čo nás čaká.
Foto: Janek Skarzynski / AFP / Getty Images
V nedeľu som bol, samozrejme, na demonštrácii. Ale ak nás posledné dva roky moci PiS niečo naučili, je to to, že aj na tejto demonštrácii sa zopakoval scenár predchádzajúcich protestov. Vo Varšave sa zišli tisícky ľudí, no v “národných” médiách ich nazvali “najatými bitkármi” a označili ich za “pučistov”. PiS teraz z návrhu zákona škrtne jeden či dva najpoburujúcejšie body a vyhlási, že veľkodušne vyšiel v ústrety opozícii. Zákony, pochopiteľne, schváli a prezident sa bude tak ponáhľať s podpisom, že sa potkne o vlastné pero.
Potom spomedzi inštitúcií demokratického štátu, ktoré ešte nepostihla demontáž, prídu na rad médiá (všetky, verejnoprávne sú už zničené), samosprávy a univerzity. PiS má s týmito inštitúciami veľké plány – o chvíľku sa k nim dostaneme.
Poľské diktatúry mali jednu vlastnosť, ktorá sa len ťažko dá pomenovať: žiadna z nich sa nedala brať celkom vážne. Mali v sebe čosi operetné, dokonca aj vtedy, keď zabíjali ľudí.
Budeme teda žiť v nedemokratickom štáte. Je to konštanta poľských dejín. V 20. storočí sme mali demokraciu len sedem rokov v období takzvaného Dvadsaťročia (1919 – 1926, do májového puču) a počas poslednej dekády. Preto tak trochu vieme z vlastnej skúsenosti, ako v Poľsku vyzerá nedemokratická moc. Poľská ľudová republika (PĽR) bola svojím prístupom k vláde a spoločenskému životu poľskejšia, než sa dnes mnohým jej oneskoreným kritikom zdá. Ak tým, čo si ešte pamätajú PĽR vláda PiS pripomína práve toto obdobie, nie je to preto, že by sa Kaczyński chcel vrátiť do čias komunizmu. Poľská spoločnosť jednoducho isté formy vlády prijíma a iné odmieta. Pozrime sa pravde do očí: značnej časti Poliakov umiernený, paternalistický autoritársky systém nikdy neprekážal pod podmienkou, že doma mali čo jesť. Nedochádza v ňom k demokratickým “hádkam”, vo vlasti je “poriadok”, ľud čulo pracuje. Poľsko rastie, silnie a ľudia majú dostatok – na týchto obrázkoch, ktoré nám dnes vnucuje verejnoprávna televízia TVP a ktoré sa tým starším zdajú známe, nie je vôbec nič náhodné. Proste rezonujú s dôležitou časťou národného ducha.
Keďže teda – prinajmenšom na istý čas – nebudeme mať demokraciu, čo vlastne budeme mať? Pokúsim sa to zrekonštruovať.
Veľký francúzsky historik Fernand Braudel kedysi písal o “veľkej trvanlivosti” v dejinách spoločnosti: v živote národov sa vyskytujú formy spoločenského života – medziľudských vzťahov, fungovania inštitúcií ako firmy či úrady – ktoré sú oveľa trvanlivejšie ako revolúcie, zmeny zriadení a okupácie.
Moc, ktorú si buduje PiS, bude preto amalgamom toho, čo poznáme z poľskej minulosti a nových metód autoritárstva, ktoré vypracovali Putin, Orbán, Erdogan či Chavez. Nové autoritárske systémy sa na rozdiel od svojich predchodcov nezatvárajú pred svetom. Z Maďarska či Ruska môže každý vycestovať – nech sa páči. Nové autoritárske režimy nie sú nepriateľsky naladené voči kapitalizmu – naopak, dávajú dobre zarobiť, najmä svojim straníckym priateľom a známym. Biznis nie je pre Putina či Orbána nepriateľom, ale oporou. Formálne niet cenzúry: opozičné médiá existujú, ale sú rôznym spôsobom účinne marginalizované. Nový autokrat nemá ani záujem prakticky likvidovať opozíciu. Pestuje si svoju základňu politickej podpory, vie však, že “elity” – ľudia so vzdelaním a z veľkých miest – sú jeho nepriateľmi. Je to preňho dokonca celkom pohodlné. Môže sústavne mobilizovať svojich prívržencov do vojny s “elitami”, ktoré už dávno pripravil o vplyv a moc. Nový autokrat neoslovuje celý ľud: prihovára sa iba svojej voličskej základni a zaujíma ho iba jej podpora.
Systém vlády za IV. Republiky
Systém vlády za IV. Republiky bude mať teda fasádu demokracie. Občiansku platformu, ba dokonca ani hnutie Razem [Spoločne] nikto nepostaví mimo zákon. Vláda bude vyhrávať voľby vďaka kombinácii propagandy, moci nad špeciálnymi službami a prokuratúrou a rozličným iným zásahom, ako napríklad zmenou volebného zákona. Bude sa tiež snažiť, aby opozícia bola rozhádaná a účinne zosmiešnená.
Represie
Represie budú mať ojedinelý charakter a budú sa uplatnňovať zdanlivo legálnym spôsobom. Nie sme Turecko, kde ľudia miznú bez stopy, ani Pinochetovo Chile, kde ich nad oceánom vyhadzovali z helikoptér. Nie je to naša tradícia, my sme predsa len Európa, u nás sa aziatská brutalita nevypláca. Nepohodlných novinárov sa však ujme prokurátor, ako v prípade Tomasza Piątka [ktorý nedávno publikoval článok o ruských kontaktoch ministra vnútra Macierewicza]. Nikto ho nezavrie do väzenia, no môžu ho, napríklad, odsúdiť na veľmi vysokú pokutu alebo mu súd prikáže verejne odprosiť Macierewicza a to hneď po hlavných televíznych správach a vystúpenie si zaplatiť, čo Piątka zruinuje. Nech si chodí žobrať po známych! Takáto lekcia jednotlivcovi odstraší 90 percent ostatných novinárov. Polícia možno z času na čas zadrží niektorého aktivistu alebo ho národniarski bitkári zbijú a polícia sa náhodou práve bude pozerať inam. Centrálny úrad pre boj s korupciou (CBA) bude zatýkať opozičných politikov pre obvinenie z korupcie – je jedno, či sú pravdivé alebo falošné, pretlže kým sa veci vyjasnia, provládne médiá ich už zničia.
Médiá
Médiá sú kľúčovým ohnivkom výkonu moci. Lekcia nového autoritárstva, ktorú sa PiS dobre naučila, hovorí, že v zdanlivo otvorenem svete internetu si možno vychovať vlastného príjemcu a beztrestne produkovať “alternatívne fakty” (aby sme citovali Kellyanne Conway, poradkyňu prezidenta Trumpa). PiS preto musí mať dominantný hlas v médiách, ktoré budú futrovať stranícku základňu propagandou, čoraz viac odtrhnutou od reality a rozdúchavať jej najväčšie obavy. Budú nás neustále strašiť utečencami, Bruselom, islamom a gejmi zo Západu; ľuďom budú do nemoty a bez najmenšej hanby pumpovať do hlavy festivaly na česť “prekliatych vojakov” a [konzervatívneho satirika] Jana Pietrzaka. Že ľud za to nechce platiť? Tak im predplatné prirátame k daniam.
Opozičné médiá majú v tomto systéme svoje miesto – slúžia ako objekt útokov a súčasne ako svedectvo pluralizmu, figový list pre Západ – musia však byť marginalizované. PiS má na to veľa nástrojov a volebný kalendár napovedá, že sa do toho musí pustiť najneskôr na jeseň roku 2017. Prijme zákon o “dekoncentrácii” médií, ktorým prinútizahraničných majiteľov predať miestne tituly. Prijmú zákon o “dekoncentrácii” médií, ktorým prinútia zahraničných majiteľov predať miestne tituly. Kúpi ich biznis prepojený s PiS. Ťažšie to pôjde s celoštátnymi médiami. Môžeme vyvinúť nátlak na západných majiteľov, aby zmenili šéfov a politickú líniu svojcih médií v Poľsku.
Nemci sa nepodvolia, ale čo Američania, majitelia TVN? Kto vie?
Zmeníme tlačový zákon: nech vydavatelia platia vysoké pokuty za nejasne formulované zločiny (ako “urážka národa” v Turecku – o tom, čo uráža národ rozhoduje moc). Koniec-koncov, tlač má mizivé a neustále klesajúce náklady. Náklad Gazety Wyborczej sa neodvratne blíži k stotisícu, podobné množstvo týždenne predá aj Polityka a Newsweek. Stačí im zobrať peniaze a počkať, kým zdochnú samy. Na internete ich číta viac ľudí, ale čitatelia týchto médií beztak nebudú hlasovať za PiS. Tak nech si len rozprávajú: ide o to, aby ich hlas bolo počuť menej, ako hlas moci.
Opozičných novinárov možno trochu zdisciplinovať: jedného alebo dvoch zatknúť, uvaliť finančné pokuty na vydavateľa, naznačiť súkromným firmám, že u nich nemajú kupovať reklamy (štátne firmy to nerobia už dávno). Neznámi páchatelia niekoho zbijú na ulici, niekoľkým ľuďom sa prepichnú pneumatiky. Väčšina novinárov pochopí, čo nemá robiť: veď majú rodiny a pôžičky. Týmto spôsobom Orbán krok za krokom dohnal svoje médiá do úlohy planktónu. Bez cenzúry, bez škandálov, bez zbytočných scén v Bruseli.
Ekonomika
Druhým základom nového autoritárstva je ekonomika. Na rozdiel od minulosti sa vláda musí starať o hospodársky rast. PiS preto nechá strednej triede voľnosť podnikať v malom, slobodu kupovať drahé autá a cestovať na dovolenku na Bali. Nech si konzumujú! Lekári, právnici, architekti sa potom budú báť vyskakovať, každý bude mať čo stratiť.
Vláda bude súčasne potichu štedro platiť svoj aparát. Tak to v Maďarsku robí Orbán. Odmenou za lojálnosť sú teplé miestečká v štátnych firmách a pre podnikateľov možnosť kšeftovať so štátom. Súkromní podnikatelia sa dajú ľahko kúpiť alebo zastrašiť – tento rok [účastníci Ekonomického fóra] v Krynici Kaczyńskému z vlastnej iniciatívy udelili cenu Muž roka.
Popri tom budeme vychádzať v ústrety investíciám a dbať o to, aby inflácia bola nízka a mena stabilná. Ako sa ukazuje, investori sú citlivejší na takéto ukazovatele, ako na jačanie Tomasza Lisa v Newsweeku, že v Poľsku nastal koniec demokracie.
Akademický svet
Aj akademický svet čakajú zmeny. Moc potrebuje vedcov pre svoj program hospodárskeho rozvoja. Nepotrebuje kritických sociológov ani historikov, spochybňujúcich oficiálnu ideológiu. Našťastie pre PiS už za vlády Občianskej platformy prebehla reforma vedy, ktorá prepája financovanie vedy s ekonomickým dopadom vedcovej práce. Biológovia, informatici alebo fyzici teda budú môcť spať pokojne, pokiaľ sa nebudú politicky angažovať. Kohútik so štátnymi peniazmi pre nich ostatne otvorený.
Ostatným možno odobrať peniaze – nie je problém zmeniť parametre hodnotenia vedeckej práce tak, aby to šlo. Prakticky má na to právomoc výlučne ministerstvo. Možno sa tiež pustiť do “výmeny elít”, hoci to je dlhodobejší program. Pokusne sa už tento proces rozbieha v TVP, kde sa notoricky ako odborníci zjavujú doposiaľ neznámi vedci bez akýchkoľvek výsledkov. Možno tiež zmeniť kritériá vedeckého kariérneho postupu tak, aby aj tu mala väčšie slovo vláda a menšie “korporácia” vedcov. Spravíme to pod heslom “racionalizácie výdavkov” a “spolupráce s hospodárstvom”.
Poľské špecifiká
Poľský diktátor v 20. storočí bol obvykle muž v strednom či pokročilejšom veku, bez akejkoľvek túžby nadobudnúť majetok alebo aspoň žiť v luxuse. Piłsudski zbožňoval malé sídlo v Sulejówku, ktoré dostal do daru od svojich podriadených. Gomułka býval v dvoch izbách a domy Giereka či Jaruzelského boli oveľa menej honosné ako priemerná búda dnešného farmára. Ľudia v diktátorovom okruhu si žili pohodlne, no jeho zaujímala výlučne moc.
Poľský diktátor nemal húfy mileniek ako Mussolini či Fidel Castro. V súkromnom živote bol takmer askétom, ktorý celé svoje libido venoval vlasti a národu. K násiliu sa uchyľoval váhavo a s výčitkami svedomia, ako Piłsudski. To neznamená, že ho nepoužíval, ale nenachádzal v tom také uspokojenie ako mnohí latinskoamerickí či africkí vodcovia. Diktátor sa štylizoval na otca ľudu a často sa za takého aj sám považoval. Opozíciou pohŕdal viac než sa jej bál. Apeloval na národnú jednotu, rád hovorieval, že Poliaci sú jedna veľká rodina. Jeho vláda bola vládou otcovskou: často Poliakov karhal za nedbalosť, neporiadnosť, za podliehanie cudzím vplyvom, tak ako otec karhá deti. No na druhej strane vedel protivníkom pohroziť z rečníckeho pultu na manifestácii, kde ukazoval veľmi nepríjemnú tvár tvrdého človeka moci.
Príjemne nebude, ale určite bude veselo.
V kontexte svojej éry neboli poľské diktatúry tradične veľmi represívne. Piłsudského režim bol liberálnejší ako tie v susedných krajinách; stalinizmus bol v Poľsku menej brutálny ako v Maďarsku a Československu (aj napriek desiatkam tisícov obetí).
Poľské diktatúry mali ešte jednu veľmi špecifickú vlastnosť, ktorá sa len ťažko dá pomenovať: žiadna z nich sa nedala brať celkom vážne. Mali v sebe čosi operetné, dokonca aj vtedy, keď celkom vážne zabíjali ľudí. Chvíle hrôzy boli zriedkavé.
“Všetko, čo je v Rusku tragické alebo dramatické je u nás len operetné,” napísal roku 1969 do novín Stefan Kisielewski [publicista, spisovateľ, skladateľ a konzervatívny politik], ktorý sa stal obeťou represií, nesmel publikovať, ani zarábať. PiS sa od tejto historickej normy neodchyľuje.
Poľská diktatúra je svetom grotesky. Aj teraz jej je okolo nás plno. Hlavnou tvárou temnej politickej publicistiky TVP je človek, ktorý sa preslávil tým, že prezlečený za veľký penis poskakoval po trávniku. Minister vnútra dookola opakuje nezmysly o zónach šariátu, ktoré údajne existujú v západných mestách, čo svedčí o tom, že tam nikdy nebol a nevie čítať. A tak ďalej.
Takže príjemne nám nebude, ale určite bude veselo. Vážme si aj tento klad. Sú krajiny, kde všetko berú vážne.