Dajte si kura / Esej

Moja rodina na vlastnej koži zažila následky fašizmu vo Francúzsku. Pravica by nemala váhať, či voliť Emmanuela Macrona.

Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos

Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos

Je investičný bankár to isté ako revizionistka Holokaustu? Je neoliberalizmus porovnateľný s neofašizmom? Prepáčte mi, ak je pre vás kladná odpoveď na tieto otázky samozrejmá – a zdá sa, že pre niektorých ľudí to tak je – priznávam však, že ma vyviedli z miery niektoré reakcie na to, že proeurópsky, stredopravý kandidát Emmanuel Macron porazil krajne pravicovú a fanaticky islamofóbnu Marine Le Penovú v prvom kole francúzskych volieb 23 apríla. V pondelok po voľbách sa Le Pen dočasne vzdala funkcie líderky Národného frontu, čím vlastne priznala, že toxicky rasistické dedičstvo vlastnej strany, s ktorou je ona a jej celá rodina tesne prepojená, by pre bežných voličov v konečnej štreke volebnej kampane mohlo byť trochu de trop.

Kandidát radikálnej ľavice Jean-Luc Mélenchon zatiaľ odmietol podporiť Macrona s odôvodnením, ktoré posúva krajnú ľavicu čoraz bližšie k sebaparódii – vraj sa najprv musí poradiť so svojimi stúpencami. Dobre ste počuli, potrebuje kolektívnu debatu o tom, či má alebo nemá podporiť kandidátku, medzi ktorej najbližšími poradcami sú dvaja ľudia zviazaní s bývalým esesákom, čo sa svojej minulosti nikdy nezriekol. Len tak ďalej k snom o socializme!

Čoskoro po zverejnení výsledkov prvého kola volieb sa na sociálnych sietiach začalo ozývať otrávené vzdychanie sprava i zľava. “Dám teraz asi hlas Macronovi – ale s VEĽMI ťažkým srdcom,” napísal istý uznávaný politický publicista. Podobné hlasy zazneli aj od iných: vie sa vôbec, že Macron bol investičným bankárom? Že robí podobnú politiku ako Tony Blair?  Že je to elitistický insider, na rozdiel od Le Penovej, ktorá je istotne povolanejšia reprezentovať outsiderov?

Táto reakcia, ktorá sa objavila na titulných stránkach mnohých britských novín hneď po voľbách, patrí k tým očividne najstupídnejším, keďže Le Pen pochádza z politickej dynastie, čo vyrástla na pevných základoch antisemitizmu, rasizmu a fašizmu. No chcela by som niečo povedať o nechuti, s akou sa k Macronovi stavia ľavica, ktorej predstavitelia budú určite tvrdiť, že Macron nie je stredoľavý. No tí z nás, čo sme si minulý rok trhali vlasy na hlave zo zúfalstva, keď naši americkí priatelia povznesene vyhlasovali, že medzi Hillary Clintonovou a Donaldom Trumpom nie je žiadny zásadný rozdiel, sme to už raz zažili. Ak sa dobre pamätám, Hillary Clinton bola údajne “nebezpečnejšia” ako Trump: som zvedavá, čo si teraz o tom myslí taká Susan Sarandon.

Musí to byť krásne, keď vám záleží viac na ideologickej čistote ako na reálnej hrozbe skutočného fašizmu. Musí to byť skvostné hovieť si vo vlastných rigidných mravných istotách, lebo skutočné následky toho najhoršieho možného scenára vám neublížia. Môžete sa pôžitkársky sústrediť na detaily namiesto toho, aby ste sa s hrôzou pozreli na širší kontext.

Nie všetci to dokážu. Niečo o dôsledkoch fašizmu vo Francúzsku viem. Moja stará mama, jej traja bratia, ich matka a bratranci v tridsiatych rokoch minulého storočia žili v Paríži. Starej mame sa podarilo včas uniknúť, veľmi nerada sa tesne pred vojnou vysťahovala do Spojených štátov a doma nechala snúbenca. Onedlho ho zabili. Dvoch z jej troch bratov vyviezli do táborov, kde jedného zavraždili a druhému sa podarilo utiecť. Jej nastarší brat sa celú vojnu skrýval vo svojom byte, no jeho parížski susedia ho trikrát udali, už sa zdalo, že zázrakom unikol, lebo jeho bratranec komusi zaplatil, aby ho spolu s manželkou previezol člnom do Španielska. Prievozník ich však okradol a utopil; ostali dve siroty. Jednu z týchto sirôt so poznala ako dospelého človeka, stále sa nad ním vzášal mrak smútku. Takisto ako nad všetkým členmi mojej francúzskej rodiny, ktorí prežili, vrátane mojej starej mamy.

Nepatrí sa vyťahovať holokaustovú kartu (obvykle ju nosím  schovanú v zadnom vrecku spolu so ženskou kartou), najmä keď je reč o politike a predovšetkým keď je reč o Le Penovej, dcére popierača holokaustu. Ona sama sa však rozhodla túto kartu hodiť do hry, keď začiatkom apríla vyhlásila, že Vichyiovský režim “nie je Francúzsko”. Takýto prístup k dejinám prináša novú definíciu slova “selektívny”.  Dodala, že Francúzsko nenesie zodpovednosť za raziu na Zimnom velodróme v Paríži, kam roku 1942 nahnali 13 000 Židov. (Varovanie pre tých, čo nepoznajú dejepis: Francúzsko zodpovednosť nesie, francúzska polícia dokonca zadržala aj židovské deti, hoci to nacisti od nich ani nechceli).

Dúfam teda, že mi odpustíte, že sa akosi neviem stotožniť s týmto opovržlivým postojom k Macronovi. Poniektorí z nás si však až priveľmi dobre vedia predstaviť Francúzsko pod nadvládou fašistického vodcu, aj akú cenu za to bude treba zaplatiť. Jasne, kritizujte si Macronove politické názory, ale nadávať naňho len preto, že sa vám nepáči jeho ideológia je podľa mňa stelesnením dekadencie. Ako dobre, že sa nedesíte toho, proti komu – a čomu – kandiduje.

Týždeň pre americkými voľbami [americký satirik] David Sedaris prirovnal nerozhodných voličov k cestujúcim v lietadle, ktorým dávajú vybrať z jedálneho lístka: “‘Môžem vám ponúknuť kuracinku?’ [pýta sa stevard]. ‘Alebo si radšej dáte tanier sračky s kúskami rozbitého skla?’ Byť nerozhodný v týchto voľbách je to isté ako sa na chvíľku zamyslieť a potom sa spýtať, či je to kura varené alebo grilované.”

Pred takouto voľbou teraz stoja aj francúzski voliči a každý, kto si pamätá americké voľby už tieto možnosti na jedálnom lístku videl. Keď sa voľby redukujú na binárny výber, nehlasujete len za len niekoho, ale aj proti niekomu inému. A keď začnete frflať na kurča, ospravedlňujete tým sračku. Premôžte sa. Dajte si kura.

Text vyšiel v denníku The Guardian.