Foto: Reuters
Mladíci s divokým výrazom v tvári a v čiernych neonacistických uniformách, ktorí si dali názov Maďarská garda a v auguste pochodovali ulicami Budapešti, vydesili susedné štáty.
Takéto pochody však nie sú v Budapešti nijakou novinkou, sú tu už od roku 1992, aj keď nie sú časté. Väčšina ľudí sa od týchto chuligánov s vražedným výzorom drží čo najďalej a verí, že v politike a vo verejnom živote nemajú šancu. Pravda je, že na rozdiel od iných postkomunistických krajín nie je v Maďarsku nijaká parlamentná strana s extrémistickým programom a vodcami.
A práve v tom je možno problém. Príčinou tejto maďarskej zvláštnosti nie je to, že by neexistovalo, povedzme, desať percent voličov extrémnej pravice, ale to, že ich pohltila veľká pravicová strana Fidesz. Jej predseda a bývalý premiér Viktor Orbán je presvedčený, že na to, aby sa opäť dostal k moci, musí prilákať voličov všetkých odtieňov pravice vrátane tých najtemnejších. Táto stratégia má nepríjemný dôsledok: zmizla jasná hranica medzi Fideszom a rôznymi odnožami krajnej pravice, v ktorej naopak rastie počet maniakov s násilníckymi sklonmi.
Hrôza z Weimaru
Fidesz dospel tak ďaleko, že bez škrupúľ využíva rezervy svojich militantných sympatizantov na to, aby vyvíjali tlak na ľavicovú vládu. Na druhej strane vládni socialisti vytiahnu svoju kampaň Stop fašizmu vždy, keď kdejaká skupina bláznov vyvedie výtržnosť. Je to akási súčasť hry – socialisti pravidelne vyzývajú Fidesz, aby sa dištancoval od týchto skupín, čo Viktor Orbán a jeho ľudia nikdy neurobili, odvolávajúc sa na to, že neexistuje dôkaz o akomkoľvek legálnom prepojení s extrémistami.
Výsledkom vládnych kampaní proti hrozbe fašizmu je efekt opätovného volania topiaceho sa o pomoc. Neviete, či je to opäť len taktický manéver, ktorým chce vláda zakryť nejakú chybu, či špinavý biznis, alebo ide naozaj do tuhého. A Fidesz samozrejme nikdy nezabudne obviniť socialistov z “hysterického trúbenia na poplach”.
Prečo teda práve vytvorenie Maďarských gárd vyvolalo také zdesenie? Pretože boli založené politickou stranou krajnej pravice s názvom Jobbik (Hnutie za lepšie Maďarsko). Toto priame spojenie politiky a polovojenských bánd okamžite vyvolalo predstavu Weimaru a nacistického šialenstva.
Jobbik je ako strana sama o sebe bezvýznamná. V posledných voľbách získala dve percentá hlasov, a to bola ešte v koalícii so staršou radikálne nacionalistickou stranou MIÉP. Keby obe nešokovali verejnosť rasistickými a homofóbnymi demonštráciami, mohli by pokojne zapadnúť do bláznivého sveta maďarského politického mainstreamu, kde jednotlivé strany nereprezentujú sociálne skupiny ani ideologické prúdy, ale skôr iba v nekonečnej a vyčerpávajúcej vojne mobilizujú davy pomocou kmeňových mýtov.
Kto seje vietor
Slávnostnú prísahu Maďarských gárd celebrovali prominentní radikáli, ktorí majú viac či menej blízko k Fideszu: bývalý minister dopravy pravicovej vlády; šéfredaktor týždenníka (a člen Fideszu, mimochodom), ktorý získava čitateľov nielen propagáciou nacistickej literatúry – aj samotný Viktor Orbán vyzýva na predplatenie časopisu – či jedna stará pani, ktorú v roku 1956 odsúdili na smrť a odsedela si trinásť rokov. Táto pani síce nemá nijakú politickú skúsenosť, ale Viktor Orbán ju vtiahol vo voľbách do kampane a teraz sedí za Fidesz v parlamente. Povedala, že ľudia, čo zložili prísahu, sú zjednotení “reťazou lásky… proti Satanovi, ktorým je dnešná vláda a päťdesiat rokov komunizmu”.
Celá aféra s gardou nadobudla také rozmery, že Fidesz obvinil premiéra Ferenca Gyurcsánya, že celú provokáciu naplánovala vláda, aby mu uškodila. To je nezmysel. Viktor Orbán sa ocitol v ťažkej situácii, schovával sa pred novinármi, ktorí sa ho pýtali, ako si chce od takýchto ľudí “udržať dištanc”. Keď sa od neho napokon dočkali odpovede, bola chaotická: “Vy ste vy, ja som ja, Maďarská garda je Maďarská garda a my sme tu.” Čo tým myslel, nikto nevie. A premiér nevyužil príležitosť využiť tieto zmätočné slová na odhalenie chabej intelektuálnej základne Fideszu, ale pokračoval v taktike – stop nacistickému nebezpečenstvu.
Verejnosť nemohla nevidieť v celej situácii isté komično: veliteľ Maďarských gárd je herec, ktorý sa stal populárnym v televízii pred dvadsiatimi rokmi, ako radorečná dedinská tetka s fúzikmi, a v socialistickom seriáli, ktorý mal humorne opisovať život vojakov v maďarskej armáde.
Kto ich zakáže?
Maďarská garda zo všetkých síl naznačuje, že nemá v úmysle stať sa ozbrojenou milíciou – to by sa totiž stala protizákonnou a museli by ju zakázať. A zdá sa, že ak by aj došlo k súdu, ktorý by mal stanoviť hranicu medzi dobrom a zlom, a pravdou a lžou, skončilo by sa to podobne ako v iných procesoch. Bol by to ďalší právnický wrestling s ostrými advokátmi a sudcami s nehybnými pokerovými tvárami, tí by vyniesli nelogický verdikt, ktorý by v skutočnosti poslúžil pravici. Niečo také sa stalo nedávno, keď jeden z mladíkov, vlaňajších účastníkov útokov radikálnej pravice na budovu maďarskej televízie, ktorý napadol policajta, dostal štrnásť mesiacov podmienečne, aj keď zákon sľuboval až päť rokov natvrdo. Sudca odôvodnil de facto oslobodzujúci rozsudok výrokom: “Hádzaním kameňov a iných neznámych objektov nie je možné uhasiť život ľudskej bytosti.” Ak existuje nejaké reálne nebezpečenstvo, je to presne toto.
V starom maďarskom politickom vtipe sa hovorí: situácia je zúfalá, ale nie vážna.