Hneď ako sa v noci po amerických voľbách ukázalo, že nemysliteľné sa stalo chladnou realitou, Paul Krugman si v New York Times položil otázku, či Spojené štáty sú teraz nefunkčným alebo zlyhávajúcim štátom (failed state). Politológovia, ktorí doteraz vo vznešenej izolácii sledovali americkú demokraciu, začínajú upierať pozornosť na Afriku a Latinskú Ameriku. Zaujíma ich, čo sa stane, keď voľby vyhrajú autoritári a demokracia sa zmení na niečo iné. Demagóg, ktorý sľuboval, že pozabíja teroristov aj s rodinami, už sťahuje svoju rodinu do prezidentského paláca. Jeho funkčné obdobie sa ani len nezačalo a jeho deťom sa už rysujú významné funkcie. Už sa zlato nablyšťaný vytŕča v televízii s manželkou po boku, za ním stoja zoradené jeho tri dospelé deti, pripravené prijať dary, ktoré im tatko ponúka. Už sa hlási na Twitteri a okrídlený úspechom útočí na slobodnú tlač. Jeho desaťročný syn je ešte primalý, aby sa víťazného ťaženia zúčastnil, volebnú noc však strávil s otcom a keď Trump predniesol svoj nečakane zmierlivý víťazný prejav, zdal sa byť takisto vyvedený z miery ako všetci ostatní. Po slovách zmierenia nasledovalo neľútostné osobné privlastnenie vládnej mašinérie, ruka v ruke s deťmi. Je toto koniec demokracie?
Foto: Keith Bedford / The Boston Globe
Nechcem bagatelizovať krízu, pred ktorou sa ocitla americká republika, ba celý svet, keď tvrdím, že je to nesprávne položená otázka. Odkiaľ vieme, že Spojené štáty nie sú zlyhávajúci štát? Pretože to počas volebnej kampane hlásal Trump. A my vieme, že Trump klamal, keď svoju vlasť vykreslil ako krajinu zlyhávajúcich inštitúcií a šíriacej sa korupcie, kde v chudobných štvrtiach veľkomiest vládne násilie a politickej triede ide iba o vlastné obohacovanie. Bolo by chybou nazdávať sa, že voľby vyhral preto, lebo mu ľudia verili. Keby mu boli verili, sotva by ho boli volili: dať oťaže vlády do rúk človeku ako Trump by skutočne znamenalo koniec americkej demokracie, pretože by mu to umožnilo robiť to najhoršie. Ľudia ho volili, pretože mu neverili. Chceli zmenu, súčasne však verili v základnú slušnosť a trvanlivosť amerických politických inštitúcií, ktoré ich pred najhoršími následkami tejto zmeny ochránia. Chceli, aby Trump systémom poriadne otriasol, no súčasne dúfali, že ich systém ochráni pred ľahkovážnym správaním človeka ako Trump. Ako inak si vysvetliť, že mnohí ľudia sa priznali, že im predstava Trumpa ako prezidenta naháňa strach, a vzápätí ho volili?
Tábor Clintonovej sa dopustil zásadnej chyby, keď sa sústredil na Trumpove do očí bijúce charakterové chyby ako na hlavný dôvod, prečo ho neslobodno vpustiť do Bieleho domu. Jeho chyby predsa neboli žiadnym tajomstvom. Pre jeho stúpencov boli nerozlučnou súčasťou jeho osobnosti a ich neustále pripomínanie sa minulo účinkom a vyznelo, akoby demokrati zbytočne bili na poplach. Ak je tento chlapík naozaj taký nebezpečný ako tvrdia, ako sa mohol stať serióznym kandidátom na prezidenta? Ak hovoria, že je taký nebezpečný, musí predsa byť serióznym kandidátom. A z toho vyplýva, že nemôže byť taký nebezpečný ako tvrdia.
Na to, aby sa hnev verejnosti zameral na tie zložky štátu, ktoré treba zreformovať, a nezasiahol pri tom tie, ktoré umožňujú realizáciu reforiem, je potrebná mimoriadne vycibrená politická inteligencia.
Kríza, pred ktorou stojí západná demokracia spočíva v tom, že vlastne už nevieme, ako skutočne vyzerá zlyhanie a netušíme, aké nebezpečenstvo nám hrozí. Termín zlyhávajúceho štátu sa na súčasnú situáciu nehodí, pretože vyvoláva predstavy absolútne neprimerané pre spoločnosť typu súčasných Spojených štátov. Krajinu nezachvátia občianske nepokoje, na uliciach sa neobjavia tanky a generáli v televízii nevyhlásia obnovenie poriadku. Trumpovo víťazstvo vyvolalo zopár roztratených protestov, sporadicky sprevádzaných násilím. Keby bol voľby tesne prehral a odmietol si priznať porážku, mohlo to dopadnúť inak. No nechce sa mi veriť, že by to bolo vyvolalo rozpad občianskeho poriadku v Amerike. Istotne by sme boli zažili viac násilností a prejavov nenávisti. No napriek tomu si neviem predstaviť všeobecný ozbrojený odpor proti režimu. Spojené štáty nevykazujú žiadne znaky spoločnosti, vrátane Európy v tridsiatych rokoch minulého storočia, kde udalosti, ktoré nasledovali po rozpade politiky sa často uvádzajú ako varovný príklad toho, čo nás možno čaká. Súčasná Amerika je ešte stále zámožnejšia ako mnohé iné krajiny, kde v minulosti demokracia zlyhala, hoci toto bohatstvo nie je rozdelené rovnomerne. Priemerný vek obyvateľstva je tiež vyšší. Občianske nepokoje zvyknú vypuknúť v spoločnostiach, kde je stredná hodnota veku okolo dvadsať rokov; v USA sa blíži k štyridsiatke. Americká mládež je vzdelanejšia, respektíve má za sebou dlhšiu školskú dochádzku. Spojené štáty sa síce na európske pomery 21. storočia vyznačujú vysokou mierou násilia, historicky je však naďalej nízka. USA prežíva frustráciu krajiny, kde toto všetko platí, no napriek tomu mnohé nefunguje. Prežíva problémy rozvinutej krajiny, čo im nijako neuberá na váhe. Sťažuje to však hľadanie historických precedentov, na základe ktorých sa dá odhadnúť, čo nás čaká.
Kampaň za zvolenie Hilary Clintonovej, ku ktorej sa ku koncu pripojil aj Obama, vykresľovala Trumpa ako odchylku od základných noriem demokracie a varovala, že v prípade jeho víťazstva sa celý systém zosype. V druhej prezidentskej debate Hilary Clintonová v podstate Trumpa obvinila, že pracuje pre cudziu, nepriateľskú mocnosť, že je poskokom Putinovho režimu. Keby to bola pravda, štátna bezpečnosť by sa už dávno rozkrútila na plné obrátky a bránila by republiku. A v televízii by sme videli generálov, ktorí prevzali kontrolu. Bola by to náležitá reakcia na hrozbu, že sa jadrový kufrík dostane do rúk nepriateľa. No americký systém sa svojím obvyklým tempom nastavil na nového pána a ponúkol mu svoje služby v nádeji, že sa bude správať rozumne. Obama vo svojom televíznom vystúpení zdôraznil, že Trumpovi praje veľa úspechov, lebo keď uspeje Trump, uspeje aj Amerika. Vyplýva z toho, že tí čo ho volili správne predpokladali, že systém urobí všetko preto, aby oslabil dopad ich voľby. No znamená to tiež, že ak Trump skutočne predstavuje vážne ohrozenie americkej demokracie, chýba nám jazyk, akým túto hrozbu opísať.
Skutočné nebezpečenstvo falošného poplachu však spočíva v niečom inom. Trump povedal, že americká spoločnosť nefunguje a sľuboval, že ju opraví. Spoločnosť je však pokazená iným spôsobom, než tvrdí on, a preto ju opraviť nemôže. Pre zákazníkov Pottery Barn [amerického reťazca obchodov s domácim vybavením] platí pravidlo: čo ste rozbili, je vaše. No v americkej spoločnosti platí opačné pravidlo: nerozbili ste to, a preto to nie je vaše. Trump bude nútený stať sa oveľa konvenčnejším politikom, porušiť svoje sľuby a zamestnať ľudí, ktorí sa vo Washingtone vyznajú. Títo ľudia mu pomôžu zorientovať sa v močarine a nie ju vysušiť. Pomaly sa to už začína. Najdesivejšie na tom je, že Trump nemá absolútne žiadne vhodné skúsenosti: nie je politikom a dá sa predpokladať, že to bude robiť zle, že sa pri tom bude ťažkopádne potácať a sem-tam prejaví nekonečnú nekompetentnosť. Jeho prechmaty budú jeho ľudia maskovať ďalšími bombastickými vlnami “trumpizmu”. Táto úloha zreme pripadne Steveovi Bannonovi a jeho kolegom z agentúry Breitbart, ktorí už zaujali pozície v Západnom krídle Bieleho domu a Trumpove maléry budú ututlávať šírením nových konšpiračných teórií. Jeho nekompetentnosť však čiastočne prehluší funkčná kapacita amerického štátu, ktorý je skonštruovaný tak, aby dokázal absorbovať značné množstvo neefektívneho vládnutia a nedopustil, aby skutočne zlí ľudia mohli efektívne vládnuť. V krajine, ktorá zažila viac zlých ako dobrých prezidentov, Trump nie je nič mimoriadne. Nie je dokonca ani najpríšernejší zo všetkých.
Peter Thiel, miliardár zo Silikónového údolia, ktorý sa pred voľbami otvorene zasadzoval za Trumpa a bude za to asi odmenený vysokopostavenou vládnou funkciou, povedal, že ak Trump vyhrá, príde účtovanie s realitou. Keby to bola pravda, realita by možno mala šancu brániť sa.
Oveľa pravdepodobnejšie však je, že za záclonou zúrenia a zmätkov ostane utajené skutočné dianie. Thiel vo svojej obhajobe Trumpa argumentoval tým, že generácia Američanov, ktorú reprezentujú Clintonovci, nafukovala jednu bublinu za druhou v zúfalej snahe vyhnúť sa konfrontácii s neúprosnou pravdou a užívať si pohodlnú existenciu. Nevznášali sa len v kapitálových bublinách či bublinách trhu s nehnuteľnosťami, ale aj v humanitárnych bublinách a bublinách politickej korektnosti – proste sa všemožne snažili nevpustiť si dravú realitu do domu. Je však smiešne tvrdiť, že Trump, ktorý predstavuje tú istú generáciu a zažil viac rozmaznávania ako mnohí iní, prinesie dačo iné. Trumpova bublina bude zrejme tá najväčšia zo všetkých.
Jeho okamžitou prioritou je pretlačiť cez kongres rozsiahle infraštruktúrne opatrenia a prudko znížiť dane. V ceste mu nestojí takmer nič. Môže sa spoľahnúť na to, že republikáni odsúhlasia znižovanie daní a demokrati podporia projekty na zlepšenie infraštruktúry. Týmito opatreniami v krátkodobej perspektíve oživí ekonomiku a získa čas, zatiaľ čo nebude zvládať plnenie ostatných predvolebných sľubov, týkajúcich sa imigrácie, tvorby nových pracovných miest vo výrobe, boja s terorizmom a šírenia lásky doma. Istý čas bude dokonca môcť tvrdiť, že obom stranám niečo ponúkol a že tak medzi nimi stavia mosty. No bude to len kamufláž. Nižšie dane spolu s nekrytými výdavkami zo štátneho rozpočtu podnietia infláciu a vytvoria podmienky pre budúci prepad. To povedie k otvorenému konfliktu s Federálnou bankou, kde Trump len tak ľahko neuspeje. Ak sa pokúsi odvolať Janet Yellenovú alebo nasadiť do správnej rady svojich nominantov, rozkol medzi stranami sa len vyostrí. Realita sa mu nakoniec vypomstí a Trump bude mať tendenciu mlátiť okolo seba. No vtedy už môže byť neskoro. Bude v pasci.
Skutočné a dlhodobé hrozby, pred ktorými stojí americká spoločnosť zatiaľ ostanú nevyriešené. Ak budeme venovať pozornosť len riziku priameho politického násilia, postavíme priečku prinízko a Trump ju bez problémov prelezie. Skutočne deštruktívne násilie v americkej spoločnosti sa však odohráva pod povrchom a často si ho uvedomujú len jeho bezprostredné obete. Je to násilie väzenského systému, čo väzní a zbavuje občianskych práv značnú časť dospelého obyvateľstva, najmä mladých mužov afroamerického pôvodu. Je to epidémia násilia medzi bielymi, ktorá od roku 1999 podľa odhadov pripravila o život takmer stotisíc Američanov, no napriek tomu prešla takmer bez povšimnutia, až kým roku 2005 na tento jav neupozornili vo svojej štúdii ekonómovia Anne Case a Angus Deaton. Ide o ľudí, čo zomreli v dôsledku násilia, ktoré si pričinili sami – spáchali samovraždu alebo sa predávkovali drogami či alkoholom (‚otrávili sa‘, ako sa píše v štúdii), predovšetkým o bielych Američanov, žijúcich v oblastiach USA, kde mal Trump najväčšiu podporu – na Juhu, v Apalačskom pohorí a v takzvanom Hrdzavom páse (Rust Belt). U ľudí, ktorí tu žijú, je vyššia pravdepodobnosť, že sa zabijú sami ako že zabijú niekoho iného a že umrú mladší ako generácia ich rodičov, čo je v rozvinutej spoločnosti jedinečné. Trumpovo víťažstvo možno obetiam tejto epidémie prinesie dočasnú, povrchnú úľavu, napríklad tak, že im umožní upriamiť nenávisť zo seba samých smerom von. Nevyrieši však hĺbkovú príčinu ich beznádejnej situácie. Amerika je spoločnosť, kde to mnohí ľudia vo výkonnom veku už vzdali a kde mnohým iným mimoriadne represívny trestnoprávny systém uprel šancu na slušný život. Ak táto spoločnosť niekde zlyháva, je to práve tu. Keď Trumpova bublina praskne, dôjde k tomu skôr ako ich situáciu vyrieši. No to v nich vyvolá ešte väčší pocit zrady.
Trumpovej vláde nepadne zaťažko splniť predvolebné sľuby, týkajúce sa klimatických zmien, keďže nesľúbil nič a nerobiť nič je relatívne ľahké. Náročnejšie bude anulovať celý environmentálny program, ktorý presadzoval Obama, hoci aj túto úlohu novej vláde uľahčí to, že Kongres po celých šesť rokov blokoval všetky Obamove legislatívne návrhy a prezident bol nútený značnú časť svojho programu realizovať prostredníctvom vládnych nariadení.
Aj v zahraničnej politike Trump bude môcť spočiatku zaznamenať úspechy, ak sa zameria na nenáročné ciele: zruší dohody, ktoré ešte neboli podpísané, prestane podporovať režimy, ktoré nemajú veľký vplyv, nájde si menšie krajiny, ktoré bude môcť šikanovať. Trump dokázal, že mu nevadí ísť cestou najmenšieho odporu až do Bieleho domu. Prečo by to mal odteraz robiť inak? Amerika sa pod jeho vedením bude naparovať a vystatovať. Súčasne sa bude vyhýbať ťažkým rozhodnutiam a snažiť sa nakloniť si nepriateľov. V medzinárodnej aréne možno nastane chvíľa pravdy, keď sa niektorý z týchto nepriateľov rozhodne USA vystaviť skúške otvorenej konfrontácie. Nie je to však veľmi pravdepodobné. Americký bezpečnostný systém ešte stále vzbudzuje dostatočný rešpekt a nikto sa s ním nebude len tak zahrávať. Americký politický establišment je dosť funkčný na to, aby Trumpovi umožnil tváriť sa, že ho likviduje. V skutočnosti ho však bude len ďalej znútra pomaly a iste rozkladať. Neodohrá sa asi nič dramatické a konfrontácia s tvrdou realitou sa tak na istý čas odloží. To je rozhodne lepšie ako dovoliť, aby sa počas Trumpovej vlády odohralo niečo skutočne dramatické. Po tom netúži nikto, asi aj vrátane jeho voličov.
Thielov základný argument v prospech Trumpa znel, že z Ameriky sa stala krajina, ktorá sa vyhýba riziku a má strach z radikálnej zmeny, nevyhnutnej na to, aby prežila. Potrebuje narušenie rovnováhy. Trump však nie je narušiteľ: je to zlomyseľný intrigán. Ľudia, čo ho volili, neverili, že na seba berú veľké riziko, chceli len pokarhať systém, na ktorom ešte stále stojí ich základná bezpečnosť. V tomto boli hlasy za Trumpa podobné hlasom za Brexit. Zdalo sa, že väčšina britských voličov, ktorá sa rozhodla odísť z Európskej únie, sa zachovala mimoriadne ľahkomyseľne. No v skutočnosti ich správanie bolo prejavom základnej dôvery v politický systém, ktorý sa im zhnusil, lebo boli presvedčení, že ich dokáže ochrániť pred následkami ich vlastnej voľby. Hovorí sa niekedy, že Trumpovým stúpencom sa na ňom páči to, že pre nich predstavuje otcovskú autoritu, človeka, ktorý ich ochráni pred všetkými zlými ľuďmi, čo im znepríjemňujú život. No je to presne naopak: Trump je dieťa, je to ten najdetinskejší politik, akého som kedy zažil. V tomto vzťahu je rodičom americký štát, ktorý voličom umožnil v záchvate zúrivosti spolčiť sa so spolužiakom, ktorý sa správa najhoršie z celej triedy, lebo si boli istí, že keď bude najhoršie, dospelí zas všetko napravia a vytiahnu ich z galiby.
A tu sa skrýva najväčšie riziko. Takéto správanie nemôže pokračovať bez toho, aby nepoškodilo základné mechanizmy demokratickej vlády. Na to, aby sa hnev verejnosti zameral na tie zložky štátu, ktoré treba zreformovať, a nezasiahol pri tom tie, ktoré umožňujú realizáciu reforiem, je potrebná mimoriadne vycibrená politická inteligencia. Trump – ani Brexit – do tejto kategórie nepatria. Sú to tie najtupejšie nástroje, čo len hlava-nehlava otriasajú základmi bez toho, aby ponúkli iné podpery. Za takýchto podmienok dospelí pravdepodobne zareagujú tak, že sa stiahnu do úzadia a budú čakať, kým búrka prehrmí. Politika bude zatiaľ atrofovať a nevyhnutné zmeny sa budú odkladať, aby sa odvrátilo nebezpečenstvo systémového rozpadu. Pochopiteľná snaha zabrániť tomu, aby do ulíc vyšli tanky a prestali fungovať bankomaty, však nedovolí riešiť dlhodobé hrozby, pred ktorými stojíme. Po falošnom narušení poriadku príde ochrnutie inštitúcií, zatiaľ čo skutočné hrozby sa budú stupňovať. A to v konečnom dôsledku bude znamenať koniec demokracie.