Celé detstvo som vedela, že môj prastarý otec pašoval pušky do geta v Białystoku príslušníkom odboja, ktorí tam v auguste 1943 zorganizovali ozbrojené povstanie. Ako dospelá som pri rešeršovaní knihy o kolaborácii a odboji, postavenej na histórii mojej vlastnej rodiny zistila, ako bolo možné, že môj prastarý otec mohol zásobovať odbojárov: bol jedným z vodcov białystockého Judenratu, židovského vedenia geta, vymenovaného nacistami.
Príbeh môjho prastarého otca je extrémny, no súčasne i typický. Zločinecké režimy môžu do istej miery fungovať vďaka tomu, že maximálne množstvo poddaných prinútia zúčastniť sa na páchaní zločinov. Už takmer sto rokov si ľudia na Západe lámu hlavu nad otázkou, ako a do akej miery sa môžeme osobne a politicky angažovať v konktatoch s vládami, ktoré pokladáme za morálne odpudivé.
Boise, Idaho, 2016. Foto: Carolyn Drake/ Magnum Photos
Zvolenie Donalda Trumpa – kandidáta, ktorý si cestu k moci prerazil tým, že klamal, otvorene sa hlásil k rasistickým výrokom a násiliu, pohrával sa s myšlienkou, že uväzní svojich protivníkov, vystatoval sa tým, že napádal ženy a neplatí dane a znevažoval tradičné formy kontroly vlády – nás pred túto otázku postavilo znovu s novou naliehavosťou. Keď vyšiel môj článok o tom, ako prežiť v autokracii, množstvo ľudí sa ma pýtalo na jednu z mojich zásad: “Nerobiť kompromisy.” V čom spočíva kompromis? Ako sa mu vyhnúť? A prečo by sme nemali robiť kompromisy?
Keď som pred rokmi vo svojej knihe písala o svojom prastarom otcovi, musela som sa, pochopiteľne, vyrovnať aj s tým, čo o židovských radách v Európe pod nemeckou okupáciou napísala Hannah Arendt. Považovala ich za “bezpochyby najtemnejšiu kapitolu celého temného príbehu” Holokaustu. Vo svojej knihe Eichmann v Jeruzaleme tvrdila, že bez židovskej spolupráce by Nemci neboli dokázali pochytať a pozabíjať toľko Židov. Citovala som aj z najvyčerpávajúcejšej reakcie na Arendtovej charakteristiku Judenratov, knihy Isaiaha Trunka Judenrat. Ten ich opísal ako zložité a protrečivé organizácie, ktoré fungovali rozličným spôsobom v rozličných getách. Trunk dospel k záveru, že v konečnom dôsledku rozsah katastrofy neovplyvnili.
Keď si moja stará mama – dcéra šéfa Judenratu – prečítala rukopis mojej knihy, nástojila na tom, aby som Arendtovej citát vynechala. Povedala som jej, že to nemôžem spraviť: nech bol Arendtovej názor akokoľvek kontroverzný (a ostáva ním až dodnes, štyridsať rokov po jej smrti), nemôžem písať o židovských radách bez toho, aby som sa o nich zmienila. No ubezpečila som ju, že jej otca, ktorý bol pred vojnou lokálnym politikom, považujem za hlboko morálneho človeka, ktorý robil to, čo pokladal za nalepšie pre svojich ľudí. Stará mama to odmietla pochopiť a nerozprávala sa so mnou ešte niekoľko rokov po tom, ako kniha vyšla.
Stará mama prežila druhú polovicu 20. storočia v Moskve, ďaleko od historiografických vojen o holokauste, naša debata však bola spontánnym opakovaním diskusií o kolaborácii a odboji, ktoré sa celé desaťročia odohrávajú medzi tými, čo zastávajú názor, že sa treba snažiť konať dobro, kým sa len dá, aj v obmedzených podmienkach a tými, čo každý kompromis odmietajú ako kolaboráciu. V našej súčasnej situácii sa doteraz ozýva najmä strana, zastávajúca kompromis, pretože znie ako presvedčivý hlas rozumu.
Pri prvom Trumpovom povolebnom oficiálnom stretnutí s novinármi redakčnú radu The New York Times najviac prekvapilo, “aké nepremyslené sú mnohé postoje budúceho prezidenta”. Komentátor Thomas Friedman vyslovil názor, že tento nedostatok odborných znalostí je príležitosť pre dobrých a informovaných ľudí Trumpa ovplyvniť. Ďalší komentátor Frank Bruni sa dokonca vyslovil za radikálnu formu spolupráce, postavenú na tom, že Trump zjavne pociťuje nekonečnú potrebu byť obdivovaný: “Možnože naša najväčšia nádej spočíva v tom, že keď Trump bude správať rozumne, budeme o ňom písať tak obdivne, že ho to bude motivovať držať sa tejto línie, len aby náš obdiv neklesol?”
Trump je nielen márnivý a nekompetentný, ale ako si už mnohí všimli, každodenná rutina vládnutia ho vôbec nezaujíma. Isté je, že je už v sklze pri tvorbe budúcej vlády. V tomto čase už obvykle ľudia, ktorých si budúci prezident vybral na kľúčové posty chodia na úrady, ktorým budú šéfovať, absolvujú podrobné brífingy s vysokopostavenými úradníkmi a preberajú agendu. Nič z toho sa podľa všetkého nedeje. Pred improvizovaným stretnutím s japonským ministerským predsedom v Trumpovej kancelárii v New Yorku jeho štáb vôbec nekontaktoval ministerstvo zahraničia.
Možnože, kým sa Trump nepozerá, sa ešte dá spraviť alebo ďalej robiť niečo dobré? Možnože ministerstvo zahraničia bude môcť ďalej poskytovať podporu ľudskoprávnym organizáciám v zahraničí aspoň kým Trump do najdôležitejších diplomatických postov nedosadí svojich ľudí alebo možno aj potom? Možnože sa naďalej budú dať uplatňovať opatrenia na ochranu životného prostredia – aspoň tie, ktoré sa nedajú jednoducho zrušiť vládnym nariadením – a National Endowment for the Humanities (nadácia, ktorá financuje humanitné obory) možno bude môcť naďalej poskytovať granty americkým vedcom? Trump a jeho rodina budú možno príliš zaneprázdnení rabovaním krajiny, aby sa zaujímali o to, čo robí štátna byrokracia?
Možno. Ale čo ak začne dávať pozor a začne zavádzať reštriktívne opatrenia, zodpovedajúce jeho povahe a názorom? Sľúbil, že skoncuje s definitívou v štátnej správe a možno začne ľudí vyhadzovať. V tom prípade sa ozve podobný argument: “Ak to nebudem robiť ja, bude to robiť niekto iný.” Podľa jednej verzie tohto argumentu by ten imaginárny niekto iný mohol byť horší, alebo by dotyčné miesto mohlo ostať neobsadené, veď Trump sa vyhrážal aj tým, že zastaví prijímanie pracovníkov na federálne úrady. Podľa ďalšej verzie, ten niekto iný nebude o nič horší ani lepší, ale niekto to robiť musí.
Takto argumentovala moja druhá stará mama, keď ju sovietska vláda zamestnala ako cenzorku. Svoj argument vôbec nevnímala ako morálny kompromis. Naopak, bola to pre ňu morálna voľba. Vyštudovala dejiny, bola učiteľkou dejepisu a dospela však k rozhodnutiu, že sa nemôže aktívne podieľať na klamaní, najmä detí. Nechcela svoj šarm, krásu a dobrotu zneužiť na to, aby učila deti rozmýšľať tak ako si to prial Stalin. A tak sa stala cenzorkou. Jej práca spočívala v tom, že otvárala súkromnú poštu zo zahraničia, čítala ju a nepúšťala zásielky ďalej, ak v nich našla zakázaný materiál: napríklad knihu Komu zvonia do hrobu či západné prírodovedné časopisy, ktoré istý emigrant posielal svojmu bratovi vedcovi.
Po troch rokoch starú mamu odmenili za jej jazykové znalosti a povýšili ju. V rámci svojej novej funkcie čítala správy, ktoré písali zahraniční korešpondenti akreditovaní v Moskve a škrtala slová, riadky alebo celé články, ktorých publikáciu si Stalin neprial (keď si nebola istá, opýtala sa Stalinovej sekretárky). Pre starú mamu to bola práca neosobná – bola schovaná za paravanom a korešpondenti ju nikdy nevideli – a mechanická – dodržiavala jasné pravidlá. Za desať rokov vo funkcii nespravila jedinú chybu, inak by neprežila. Malo to však reálne následky: väčšina čitateľov západných novín si neuvedomovala, že zahraničným korešpondentom zabránili písať o nedostatku potravín v Sovietskom zväze, o zatýkaniach a celkovej atmosfére strachu, ktorá v krajine vládla.
A to nie sú všetky ukážky tejto šikmej plochy kolaborácie z mojej rodiny. Je tu ešte aj môj príklad. Roku 2012 som bola šéfredaktorkou populárnovedeckého časopisu Vokrug sveta a tento časopis sa zapáčil Vladimírovi Putinovi, ktorý sa pokladá za cestovateľa a ochrancu prírody. Jeho vláda spravila časopisu čosi ako priateľskú ponuku na prevzatie firmy, ktorú vydavateľstvo nemohlo odmietnuť. Začali ma pozývať na schôdzky Ruskej zemepisnej spoločnosti, ktorú viedol sám Putin. Chceli, aby som do časopisu zaraďovala články o ich činnosti, z ktorých väčšina, nakoľko som to dokázala posúdiť, bola vymyslená. Sľubovali, že za to časopisu pomôžu: prikázali napríklad všetkým školám v Rusku, aby si časopis abonovali (ako mnohé príkazy Kremľa, nič z toho nakoniec nebolo). Cítila som, že časopis, ktorý som milovala, sa pomaly začína rozkladať, no stále som si vravela, že to ešte nejako uhrám a že mnohým výborným novinárom zabezpečím poriadne zamestnanie. Potom mi kázali nájsť reportéra, ktorý mal sprevádzať Putina počas jeho rogalového dobrodružstva so sťahovavým kŕdľom ohrozeného druhu sibírskych žeriavov. Odmietla som – nie z princípu, ale pretože som sa obávala, že reportér by mohol vidieť a opísať čosi, čo by časopisu mohlo spôsobiť problémy. Vydavateľ mi dal výpoveď, no Putin si ma potom pozval na osobné stretnutie a ponúkol mi, že ma zas zamestná. Z právneho hľadiska na to síce nemal oprávnenie, ale prakticky to urobiť mohol.
V porovnaní s vážnymi prejavmi zneužitia moci a perzekúcie, ktorú zažíva opozícia v Putinovom režime historka so žeriavmi a mojím vyhodením z práce nestojí za zmienku. Pokiaľ viem, jediným dôsledkom rogalovej eskapády bolo, že dva či tri žeriavy počas prezidentovho kaskadérskeho čísla utrpeli zranenie a ja som prišla o zamestnanie. No pripravilo ma to aj o kúsok duše a o pocit, že konám v súlade s morálkou, ktorý som nadobudla za roky novinárskej práce podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Keď mi Putin po návrate z rogalového výletu ponúkol, že ma znovu zamestná, váhala som s odmietnutím: svoju prácu som milovala a zdalo sa mi, že by som mohla naďalej robiť dobrý časopis a pomôcť aj niekoľkým skvelým novinárom. No nevedela som si predstaviť, čo by sa stalo, keby mi raz v budúcnosti povedali, že máme uverejniť fotografie alebo nejaké falošné informácie jeho Zemepisnej spoločnosti, ktorá tunelovala tak isto ako všetky ostatné zložky jeho mafiózneho štátu. Našťastie mi vtedy moja najlepšia priateľka povedala: “Zbláznila si sa?” Chcela vedieť, či som stratila zmysel pre to, čo je správne a čo nie.
Presvedčivé argumenty sa nájdu vždy. To však neznamená, že nie je možná voľba – správna voľba. Znamená to len, že si kladieme nesprávnu otázku.
Môj prastarý otec mal v białystockom Judenrate na starosti za zásobovanie geta potravinami. Riadil dopravu nákladných aút, ktoré privážali jedlo a odvážali smeti, viedol spoločnú jedáleň a dozeral na záhradu, ktorú založila skupina mladých socialistov. Mladých socialistov odrádzal od toho, aby robili odboj: nemalo to zmysel a mohlo to len ohroziť obyvateľov geta. Názor na otázku odboja zmenil takmer až po dvoch rokoch, keď postupne strácal nádej, že Judenrat bude môcť zachrániť aspoň niektorých z nich tým, že bude dodržiavať pravidlá a udržiavať pokoj medzi obyvateľmi geta.
Ako aj v iných getách, Judenratu nakoniec pripadla úloha zostaviť zoznamy Židov na “likvidáciu”. Aj białystocký Judenrat sa tejto úlohy podujal a môj prastarý otec mal na tom zrejme podiel. V prospech zostavovania zoznamov v Białystoku i inde hovoril pragmatický argument: zabíjať sa bude aj tak, a keď my z Judenratu budeme spolupracovať, môžeme sa pokúsiť znížiť počet ľudí, ktorých nacisti chcú zabiť (v Białystoku sa to podarilo, hoci nakoniec geto “zlikvidovali” tak ako všetky ostatné getá); keď zoznamy bude zostavovať Judenrat, zabráni tomu, aby zabíjali náhodných ľudí a obetuje miesto nich takých, čo sú už aj tak na pokraji smrti, lebo sú chorí alebo vyhladovaní. Boli to presvedčivé argumenty. Presvedčivé argumenty sa nájdu vždy.
No čo keby Židia boli odmietli spolupracovať? Je správne tvrdenie Arendtovej, že by potom bolo zahynulo menej ľudí? Alebo mal pravdu Trunk, keď tvrdil, že činnosť Judenratu konečný výsledok nijako neovplyvnila? Alebo by k masovým vraždám Židov bolo došlo už skôr, keby Židia boli odmietli sami riadiť svoju existenciu v gete? S istotou to nikdy nebudeme vedieť, rovnako ako nikdy nezistíme, či je účinnejšou formou zmiernenia Trumpizmu politika spálenej krajiny alebo stratégia kompromisu. To však neznamená, že nie je možná voľba – správna voľba. Znamená to len, že si kladieme nesprávnu otázku.
Pes je zakopaný v realistickej tradícii v politike. Na rozdiel od toho, čomu sa hovorí idealizmus, realistický postoj vychádza z toho, že svet politiky sa neriadi morálkou, ale jasnými a vypočitateľnými záujmami. Zo spojenectiev a konfliktov sa stávajú transakcie s predvídateľným výsledkom. Realistické uvažovanie sa najčastejšie uplatňuje v medzinárodných vzťahoch, presiaklo však do celého politického života a takmer všetky diskusie zmenilo na hľadanie možných výsledkov.
Podmienkou realizmu je predvídateľnosť: toto myslenie vychádza z toho, že každá strana má svoje jasne vyhranené záujmy a že sa bude správať racionálne, aby ich dosiahla. Platí to len málokedy a v Trumpovom prípade to očividne neplatí vôbec. Viedol kampaň neslýchaným spôsobom, zvíťazil nevídaným spôsobom a vytvára doteraz nevídaný kabinet: sú v ňom rasisti, islamofóbi a homofóbi, z ktorých mnohí nemajú žiadne skúsenosti súvisiace s ich postom. Na základe vzorcov správania, typických pre predchádzajúcich prezidentov sa Trumpovo správanie nedá predvídať. Pokiaľ ide o jeho vlastné vzorce, k jeho základným vlastnostiam patrí nedôslednosť a nespoľahlivosť.
Prirodzene, nie je vylúčené, že ak sa Bill Gates bude riadiť radami Franka Bruniho a začne Trumpa hostiť a predchádzať si ho, budúcemu prezidentovi to tak zalichotí, že si vezme k srdcu niektoré dobré politické návrhy. Je to však mimoriadne nepravdepodobné. Nie je vylúčené ani to, že ak si The New York Times a celý politický establišment vezmú k srdcu rady Thomasa Friedmana a začnú Trumpa zahŕňať chválou zakaždým, keď sa zachová aspoň trochu zdvorilo, zareaguje pozitívne – hoci mám podozrenie, že niektoré jeho manželky tento starý trik vytrénovať si muža ako sa trénuje šteňa vyskúšali a neuspeli s ním, hoci mali oveľa väčšiu možnosť ovplyvňovať ho než The New York Times. A možno Trumpizmus zlyhá, ak si stovky zamestnancov federálnej vlády budú neochvejne stáť za svojím a vykonávať svoju prácu ako treba napriek tomu, že sa okolo nich porušujú normy – pokiaľ ich teda nevyhodia. Alebo možno Trumpizmus zlyhá, ak svoju prácu odmietnu vykonávať. Nedá sa to vedieť.
Rovnako sa nedá vedieť ani to, či sankcie Západu zabránili Vladimírovi Putinovi, aby obsadil aj iné susedné krajiny či prelial viac krvi na Ukrajine alebo naopak, či sankcie spôsobili, že zanovito jednal ešte brutálnejšie a militaristickejšie. Inými slovami, nedá sa vedieť, či ekonomický trest ruskej vlády bol z realistického hľadiska “účinný”. Isté je však, že sankcie boli správnou reakciou z morálneho hľadiska – aj keď tento princíp dôsledne neaplikujeme v iných prípadoch – jednoducho preto, lebo je správne odmietnuť obchodovať s diktátormi a ich kumpánmi.
Nedá sa vedieť, či vôbec existuje politická stratégia, ktorá by ohrozenie, ktoré Trumpova vláda teraz znamená pre naše najzákladnejšie demokratické princípy, dokázala obmedziť a nie mu nahrávať, a ak áno, ako by takáto stratégia mala vyzerať. Dá sa však vedieť, čo je správne. To, čo Američanov v roku 2016 odlišuje od Európanov v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia je krátky historický čas, no veľké množstvo historických znalostí. Vieme to, čo nevedel môj prastarý otec: že ľudia, ktorí chceli zabrániť hladu nakoniec spisovali zoznamy svojich susedov, čo mali byť likvidovaní. Mali na to logické zdôvodnenie. A vieme tiež, že jedna z najväčších mysliteliek ich éry ich konanie tvrdo odsúdila.
Vďaka tomu, že sme vyzbrojení týmito vedomosťami či zaťažení týmto odkazom, máme určitú šancu spraviť lepšiu voľbu. Keď Trump vrazí do prezidentského úradu, musíme prešaltovať z realistického spôsobu uvažovania na morálny. Minimálne to znamená, že musíme uvažovať o tom, čo je správne konanie teraz a v najbližšej budúcnosti. Nie je pritom od veci mať po ruke spoľahlivého priateľa, ktorý nás upozorní, že začíname strácať zmysel pre to, čo je správne a čo je nesprávne.