Strana neuspeje ani len ako seriózna opozícia, pokiaľ sa bude držať Corbynovej surovej, vyprázdnenej línie.
Foto: Christopher Thomond / The Observer
Tí ľavicovo orientovaní z nás by si teraz mali skúsiť predstaviť, s akými pocitmi naši politickí súperi sledovali najnovší víťazný prejav Jeremyho Corbyna. Anglickí konzervatívci a škótski nacionalisti sa už nemusia budiť o tretej ráno a v pote tváre rozmýšľať ako poraziť Jeremyho Corbyna. Corbyn sa ako opilec, čo nafacká sám seba, porazil sám a protivníkom Labouristov prenechal voľné pole. No pred anglickými ľavičiarmi, ktorí sa snažia zachrániť čo sa dá z trosiek svojej strany, vyvstala zdanlivo jednoduchá otázka ako si poradiť s extrémnou ľavicou.
Komentátori sa pohrávajú s nálepkou “extrémna ľavica” bez toho, aby sa zamysleli nad tým, čo vlastne znamená. Jej absolútnu vyprázdnenosť potvrdzuje aj to, že za Corbynom nestojí žiaden dobrý publicista. V mojom svete liberálnej žurnalistiky sa povráva, že keď sa nadaný novinár rozhodne podporovať Corbyna, hneď ho opustí talent a on začne vyrábať nadšené chválospevy, ktoré by boli na hanbu aj zamilovanému tínedžerovi.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, v období svojho posledného veľkého rozkvetu, mala militantná ľavica podporu Erica Hobsbawma, E. P. Thompsona a ďalších významných socialistických mysliteľov. Zdalo sa, že v ich stopách kráča tiež Joseph Stiglitz, Thomas Piketty či Danny Blanchflower. Aj oni prišli s pozoruhodnými návrhmi ako nastoliť väčšiu spoločenskú spravodlivosť. Spočiatku boli ochotní Corbynovi pomáhať, no opustili ho, keď zistili, že Corbynizmus je len kult osobnosti, postavený na sloganoch, že je to postoj a nie program na zreformovanie krajiny. Postoj s banálnym obsahom, založený na konšpiračných teóriách a sledujúci utopické cieľe, uskutočňovaný surovými metódami.
A paradoxne to je práve dôvod, prečo je také ťažké tento postoj poraziť. Keď si rozoberieme jeho jednotlivé prvky, pochopíme problém, pred ktorým stoja umiernení labouristi. Krajná ľavica je presýtená konšpiračnými teóriami tak hlboko ako krajná pravica. Je to jej štandardný spôsob myslenia. Najväčšiu pozornosť doteraz vyvolalo to, že Corbynovi prívrženci sa hlásia k židovským – pardon, ‘sionistickým’- sprisahaneckým teóriám.
Antisemitské predsudky sú však len jednou z desiatok bludných predstáv, ktorých cieľom je ovládnuť nerozvinuté mozgy, utekajúce pred realitou. Podľa jedného prieskumu verejnej mienky je deväťdesiat percent Corbynových stúpencov presvedčených, že je obeťou ‘puču’, ktorý proti nemu zorganizovala PR agentúra . Túto kačicu vypustil ľavicový web The Canary, ktorý sa ani nesnaží svojim čitateľom predkladať dôkazy. Nezúčastnenému pozorovateľovi je na prvý pohľad jasné, že ‘puč’ bol jednoducho vyslovenie nedôvery zo strany poslancov MP. Tí prepadli panike, keď sa zdalo, že predseda vlády ohlási predčasné voľby.
A predsa títo ľudia veria balamuteniu webu, ktorý platí svojim novinárom podľa toho, koľkokrát si ľudia na ich články kliknú, zatiaľ čo verejne prístupné informácie ignorujú.
Inokedy zas Corbynovi zástancovia mávnu rukou nad zlými výsledkami prieskumov verejnej mienky ako nad zatrpknutými výplodmi sprisahania Toryov. A ako by ani to nestačilo, poukazujú ešte na neviditeľnú ruku spravodajských služieb MI5, ktorá sa proti nim údajne dvíha odvšadiaľ, od Twitteru po BBC.
Musíme vziať do úvahy, že globalizácia, ekonomická kríza, pokles reálnych miezd, masové prisťahovalectvo a vojna v Iraku vyvolali paranoidné myslenie na celom Západe. Jedna vec je však rozumieť úmyselnej a vypočítavej hlúposti a druhá vec je ospravedlňovať ju. Nemali by sme podceňovať ani aké ťažké je úmyselnú hlúposť nabúrať. Ak jej raz niekto sadne na lep, nájde si dôvody odmietnuť akékoľvek informácie, ktoré protirečia jeho nadšeným istotám. Zdá sa, že dialóg s takýmito ľuďmi nie je možný rovnako v Trumpovej Amerike ako v Corbynovej labouristickej strane.
Corbynova banalita, ktorou odpudil serióznych ľavičiarov, nie je tou absolútnou katastrofou akou sa javí na prvý pohľad. Vďaka nej však, tak isto ako mnohí iní, čo si hovoria socialisti, akceptoval islamistické hnutia s fašistickým politickým svetonázorom či ruskú konzervatívnu a kleptomanskú samovládu. A v tom spočíva najväčšia zrada mojej ľavicovej generácie. Toto pokrytectvo a cynizmus si vyžiadalo veľkú politickú cenu. Banalita, ktorá pripúšťa podobné hanebné spojenectvá však krajnej ľavici zároveň umožňuje nesformulovať žiaden konkrétny domáci politický program.
Utópie sú vždy banálne. Corbynova Utópia dovoľuje jeho zástancom, aby sa vyhrievali na výslní vlastného farizejstva. Chcú skoncovať s politikou uťahovania opaskov. Chcú vykynožiť chamtivosť. Nastoliť mier. No ako to urobiť už nie je ich vec. Praktické detaily sú nebezpečné. Odvádzajú od utópie a vedú naspäť do komplikovaného blairovského sveta kompromisov a takmer najlepších riešení.
Tí, čo poznajú dejiny vedia, že utopické myslenie často ospravedlňuje surovosť. Ľavičiari, ktorí podporujú Corbyna tvrdia, že každý, kto je proti nemu musí byť za chudobu, chamtivosť a vojnu. A v boji proti týmto netvorom je prípustná každá taktika.
V najbližších dňoch sa v médiach určite objaví množstvo článkov, kritizujúcich taktiku Owena Smitha. Dúfam, že aspoň niektorí z ich autorov v sebe najdú toľko slušnosti, aby priznali, že Smith, Angela Eagle a ďalší labouristickí poslanci prejavili morálnu odvahu a značnú dávku fyzickej guráže. Surovosť funguje. Mnohí labouristi, medzi nimi aj niekoľkí, s ktorým som hovoril, keď som písal tento článok, sa boja nahlas povedať, že sú proti Corbynovi. Smith a ľudia okolo neho sa aspoň nenechali umlčať.
Corbynovo víťazstvo ďalej ukázalo, že ľavica podľahla zmesi konšpiračných teórií, banality, utopického myslenia a surovosti. Rozsah katastrofy, ktorá nás čaká, sa najjasnejšie prejavuje v tom, že počas sporov medzi Corbynom a jeho protivníkmi nepadla ani zmienka o zásadných zmenách verejnej mienky, ktoré od roku 2010 kvária Labouristov a ďalšie európske sociálnodemokratické strany. Napríklad, sú labouristi vlasteneckou stranou? Corbyn je ochotný podporovať akýkoľvek režim či hnutie, aj to najpravicovejšie, pokiaľ je protizápadné. No týmto odporným správaním dal svojim protivníkom šancu vyhnúť sa otázke, ktorú mali vyvolať úspechy Škótskej Národnej Strany: dokážu aj oni vzbudiť progresívne anglické vlastenectvo?
Voľby roku 2015 a referendum o členstve v EÚ ukázali, že labouristi musia prísť na to ako preklenúť priepasť v názore na imigráciu a multikulturalizmus, ktorá sa otvorila medzi ich zástancami z radov liberálnych stredných vrstiev a sociálne konzervatívnych robotníckych vrstiev. Vďaka Corbynovi Labouristi ešte ani nezačali hľadať riešenie, nehovoriac o tom, že by ho našli.
Nechce sa mi veriť, že anglická liberálna ľavica to nechá tak a pripustí, aby konzervatívci vládli od roku 2010 do roku 2025 alebo aj dlhšie. Neviem si však predstaviť, ako sa pod Corbynovým vedením strana Labouristov môže stať serióznou opozíciou, nieto ešte vytvoriť serióznu vládu. Kto vie, možno nastal koniec Labouristov a prišiel čas pre čosi nové. Nech to bude čokoľvek, sotva to môže byť horšie.