Kde sú demonštrácie v hlavných mestách Západu, odsudzujúce nemilosrdné útoky na Aleppo? Okolo tristotisíc ľudí je vystavených kobercovým náletom s použitím špeciálnych náloží na ničenie bunkrov a trieštivých bomb. Žeby bolo až také strašné počasie, že sa ľuďom nechce vyjsť na námestia či protestovať pred ruským veľvyslanectvom? Alebo je to všetkým jedno? Nikto neverí, že protesty niečo dosiahnu?
Vezmime si Londýn. Za posledné mesiace sa tu odohralo niekoľko demonštrácií v súvislosti s udalosťami v zahraničí, ani jedna významnejšia sa však netýkala obliehania a skazy Aleppa. Pred francúzskym veľvyslanectvom sa zišli veselo naladení ľudia a vysmievali sa zo zákazu burkín na Riviére. V júni sa tisícky ľudí zúčastnili “pochodu za Európu” (jeden z transparentov hlásal: Fromage, not Farage). A pred mesiacom sa zišli davy na podporu utečencov. To všetko sú zmysluplné, dôležité otázky. A keď ide o konflikt v Sýrii? Takmer nič. Rozhodne nič čo by sa rádovo blížilo týmto davom.
Platí to aj o Paríži, Berlíne, Madride či Ríme. Je pravda, že minulý utorok v Bruseli demonštrovalo niekoľko stoviek ľudí: vyšli na Schumanovo námestie s nápismi Zachráňme Aleppo. No pouličných protestov na podporu obliehaného Aleppa sa obyčajne zúčastňujú len hŕstky ľudí – často Sýrčania v exile či ľudskoprávni aktivisti. Nedá sa to porovnať s masovou mobilizáciou, aká sprevádza iné vojny, napríklad v Iraku roku 2003 či konflikt v údolí Gazy. Ani umelci, odborárski vodcovia, intelektuáli či politici, ktorí v minulosti nelenili organizovať protivojnové demonštrácie, neprejavili žiadnu snahu mobilizovať ľudí a žiadať koniec masakier v Sýrii.
Možno sme už priveľmi otupení neustálym prílivom desivých správ, ako tej o vyše sto deťoch, ktoré minulý týždeň prišli o život počas náletov na Aleppo. Alebo sa nám Sýria javí ako príliš zložitý problém. Ale čo je zložité na tvrdení, že civilné obyvateľstvo treba chrániť? Čo je zložité na odsúdení tých, čo v súčasnosti zhadzujú neslýchané množstvá bômb na mestské štvrte a nemocnice?
Je pravda, že západné vlády kritizujú Rusko a Baššára al-Asáda. Je tiež pravda, že diplomati OSN porovnávajú Aleppo s Guernicou a Srebrenicou. Ale znamenajú oficiálne vyhlásenia, že verejnosť už nemusí prejavovať rozhorčenie? Nestojí za to zasadzovať sa za základné ľudské hodnoty a proti zločinom – keď pre nič iné, aspoň ako prejav solidarity?
Alebo je to tým, že sa nechávame unášať prúdom “post-faktickej” politiky, a že sme v dôsledku ruskej a sýrskej vládnej propagandy začali pochybovať, že porušujú medzinárodné právo? Uverili sme, že kobercové nálety možno chápať ako protiteroristické opatrenia? Dospeli sme k názoru, že najlepšie bude dobyť Aleppo čo najskôr? Túto logiku dobre vystihuje citát z Tacita: “A keď už po nich neostane nič iné ako púšť, hovoria tomu mier.”
Ak chceme pochopiť, čo sa deje v Aleppe, mali by sme sa vrátiť k informáciám z Grozného zo zimy roku 1999 – 2000. Práve zo skúseností z tejto operácie čerpá ruské vojsko počas leteckej ofenzívy na východné Aleppo. Vidím jasné paralely, tak ako ďalší novinári, čo písali o tejto vojne na Kaukaze. Stratégia, ktorú vtedy Moskva použila na vypudenie asi siedmich tisícok povstalcov z Grozného, kedysi mesta s 250 000 obyvateľmi, spočívala v tom, že rozmlátila celé mesto na padrť. Videá a fotografie Grozného z roku 2000 sú dostupné na internete – nech sa páči pozrieť sa. Ide o absolútne likvidačnú vojnu, ktorá sa ani vzdialene nepodobá na žiadnu západnú intervenciu.
Cieľom kobercových náletov na Groznyj bolo mesto vyľudniť, či už vyvraždením obyvateľstva alebo jeho vyhnaním. Ruská armáda v istej chvíli prisľúbila “bezpečnostné koridory”, no boli to len prázdne slová, alebo priam pasce: na rodiny, ktoré sa pokúsili o útek, tiež útočili. Assadov režim tiež sľuboval, že v Aleppe vytvorí podobné koridory a dodal hrozivo, že každý, kto v meste ostane a neodovzdá zbrane, “sa dočká nevyhnutného osudu“.
Keď Groznyj obkľúčili a potom takmer úplne zrovnali so zemou, v meste ostalo uväznených asi päťdesiattisíc ľudí, uzimených a hladných, krčiacich sa v pivniciach a tuneloch.
Do mesta následne vtrhli ruské jednotky a dopustili sa masových zločinov. Ľudí, čo prežili, zabíjali výstrelom do hlavy a ženy znásilňovali – tieto údesné „čistiace operácie“ za sebou nechali ľudskú spúšť, najmä vo štvrti Novyje Aldy, kde som stopy týchto vojnových zločinov videla na vlastné oči. Naplnili sa ruské vojenské väzenia, kde ľudí mučili. Tých, čo zahynuli, zakopávali v masových hroboch, aby sa ich telá nenašli. Mnohé z týchto hrôz zdokumentovali neuveriteľne odvážni ľudskoprávni aktivisti a aktivistky ako Natalia Estemirova, ktorú zavraždil roku 2009 či ruská reportérka Anna Politkovská, ktorú zabili o tri roky skôr.
Rusko a Asad chcú dobyť Aleppo pomocou metód podobných tým, čo poznáme z Grozného. Na Západe často počúvame, že situácia v Sýrii sa nedá vyriešiť vojenskými prostriedkami. No to, čo v tejto chvíli sleduje Moskva a režim v Damašku je vojenské “riešenie” – masakry civilného obyvateľstva majú vytvoriť vákuum, ktoré potom nazvú “pacifikáciou”.
Nehovorím, že demonštrácie v Londýne či v Paríži môžu tyranov zastaviť. Ale keby išlo o organizované protesty, možno by sme sa v budúcnosti nemuseli až tak hanbiť. Roku 2000 v Londýne demonštrovala skupina ľudí proti “ruskému krviprelievaniu v Čečensku”. Bol medzi nimi aj Jeremy Corbyn. On a mnohí iní by mohli spraviť to isté pre sýrske civilné obyvateľstvo. Prečo to nerobia?