Správa o tom, že britskí občania budú možno po Brexite potrebovať povolenie navštíviť Európu a ešte si zaň budú musieť zaplatiť, vo mne vyvolala doteraz nepoznanú škodoradosť.
Foto: Alastair Grant / Getty Images
V rámci nového systému, ktorý majú zaviesť, Briti nebudú potrebovať víza, svoje cestovné plány však budú musieť dopredu nahlásiť online a ich žiadosť teoreticky môže byť zamietnutá. V podstate to znamená obmedzenie slobody cestovania – slobody, ktorú som ja pre svoje občianstvo nikdy nezažila.
Vždy som potrebovala víza, aby som mohla z Nigérie legálne cestovať do väčšiny krajín sveta. Dá sa to aj inak. Môj bratranec prešiel pešo celú Saharu a prešmykol sa do Európy cez Stredozemné more, no neskôr ho deportovali.
Každé pristátie na letisku Heathrow mi pripomína, že iba plastikovej kartičke s vízom vďačím za to, že moja prítomnosť v Londýne nie je trestným činom. Často som videla, ako iných cestujúcich odtiahli nabok a ich životy vyhlásili za nelegálne, a uvedomovala som si, že ma od nich delí len malý laminovaný obdĺžnik.
Keď Briti hlasovali za odchod z EÚ, paradoxne tým súčasne hlasovali aj za kriminalizáciu nepovoleného britského pohybu po Európe. Nové pravidlá majú byť súčasťou ďalekosiahlejších opatrení na obmedzenie pohybu teroristov cez európske hranice. Nie je však dôvod, prečo by nemali slúžiť aj na obmedzenie slobodného pohybu futbalových výtržníkov.
Víza: moji britskí priatelia nad týmto čudným slovom vždy nechápavo krútia hlavou. Posielajú mi reklamy na zlacnené ‚last minute‘ dovolenky a volajú ma, aby som sa k nim pripojila.
A ja im vysvetľujem. Bez víza môžem ísť ešte tak do Ipswichu, ale už nie na Ibizu. Do Cornwallu, ale nie na Korfu. Do Manchesteru, ale nie na Maltu. A tak ďalej.
„Ale veď ty už tu žiješ tak dávno,“ hovoria. „Stačí, keď to tým dotyčným povieš, nie?“. Jasné. Môžem to „tým dotyčným“ povedať a čakať, kým ma „tí dotyční“ naložia naspäť na lietadlo a deportujú ma.
Aj ak to nie je na poslednú chvíľu, často to dopredu vzdám, aby som si ušetrila oštaru so žiadosťou o vízum. Niektorí moji tvrdošijnejší nigérijskí priatelia sa nenechávajú svojimi zelenými pasmi odradiť. Snažia sa vybaviť si cestu do Európy, stoja v radoch, tlačia si výpisy z banky, berú si voľno v práci, aby mohli ísť na vízový pohovor, potom si vezmú ďalší deň voľna, lebo zabudli priniesť podpísaný list od zamestnávateľa, zaplatia vízový poplatok. To všetko preto, aby mohli stráviť v Európe dva týždne.
Britov, ktorí sa musia vyrovnať s perspektívou cestovných obmedzení, by som chcela ubezpečiť, že to nie je len byrokratický horor. Má to aj svoje výhody. Napríklad vás pozvú na nejakú akciu v Európe, trebárs na rodinnú dovolenku či svadbu, vy na to nemáte peniaze alebo sa vám jednoducho nechce ísť. Budete môcť povedať: „Nestihla som si včas vybaviť cestovné papiere“ a celá vec je ako mávnutím čarovného prútika vybavená.
Možno som sa však s tou škodoradosťou prenáhlila. Všetci vieme, že sloboda cestovania neplatí rovnako pre všetkých občanov Veľkej Británie. Všetky britské pasy sú si rovné, ale niektoré sú rovnejšie ako iné. Olympijský víťaz Mo Farah je jednou z najnovších obetí diskriminácie cestovateľov s tmavšou farbou pleti. Keď sa vracal z olympiády v Riu, pracovník aerolínií ho poslal na koniec radu, lebo podľa bežcovej manželky odmietol uveriť, že jej muž má na letenku business class. A môjmu kamarátovi Laolu Opebiyimu tento rok v Lutone nedovolili nasadnúť na lietadlo, lebo kresťanská modlitba v jeho telefóne vyvolala teroristický poplach. Moju sestru, v tom čase študentku strojariny s platným cestovným lístkom a všetkými papiermi, ktoré potvrdzovali jej totožnosť, zadržiavali celé hodiny na letisku v Miami, až skoro zmeškala let. Nakoniec ju pustili bez toho, aby jej ktokoľvek vysvetlil dôvod, pre ktorý ju zadržali. Podobné veci zažívajú aj Britské moslimky v šatkách.
Ak máte čiernu farbu pleti, takéto veci sa vám pri cestovaní stávajú bez ohľadu na to, akej farby je váš pas. Kamarát s dredmi, ktorého vždy „náhodne“ vytiahnu z radu a podrobia telesnej prehliadke; príbuzný, ktorý má v Anglicku vnúčatá a ktorému imigrační pracovníci povedali, že ich nemá tak často navštevovať. Vymieňame si takéto historky a smejeme sa na nich. Môžete nás spomaliť, ale zastaviť nás nemôžete.
Tak teda, Briti, vitajte vo svete cestovných obmedzení. Nič sa nebojte. Ste v dobrej spoločnosti. Miliardy ľudí na tejto zemeguli nemôžu voľne prekračovať hranice. Áno, vyplňovať dotazníky je otrava. Ale ak máte všetky papiere v poriadku a viete dokázať, že ste človek, ktorý dodržiava zákony, časom si na to zvyknete. No beda tým, čo chodia do Európy len na to, aby vyvolávali bitky na cudzích futbalových štadiónoch. Vaše dni mlátenia fanúšikov francúzskych mužstiev sú možno spočítané.
A kto vie, keď Briti budú musieť vypĺňať dotazníky, možno prejavia väčšie pochopenie pre prisťahovalcov. Stavím sa, že s týmto Nigel Farage nerátal.